Páter Chad Ripperger, exorcista známy svojou obhajobou katolíckej tradície a vynikajúcimi kázňami, hovoril na pohrebnej omši za svojho vlastného otca Charlesa Anthonyho Rippergera o cnostiach pravého mužstva a veľkosti otcovstva.
Páter Ripperger vyjadril ľútosť nad tým, ako sú dnes otcovia na každom kroku vyčítaní, odmietaní, hanobení, očierňovaní, ”. Ripperger povedal, že “v otcovstve je’vznešenosť, ktorú nemožno plne pochopiť bez toho, aby sme sa pozreli na niektorých našich veľkých otcov.”
Citujúc sv. Pavla’List Efezanom, kňaz pokračoval: “‘Pre túto príčinu sa skláňam na kolenách pred otcom nášho Pána Ježiša Krista, od ktorého je pomenované všetko otcovstvo na nebi na zemi.’Ako môže byť otcovské otcovstvo alebo dokonca autentické kresťanské mužstvo a mužskosť zlá, ak je vzorom Boh Otec? Iba skutočne zlá doba by označila otcovstvo, ktoré má korene v autentickom mužstve, za niečo zlé.”
Odvolávajúc sa na nebo pod názvom používaným v literatúre počas celých dejín — sieň našich otcov — Ripperger pokračoval: “Ale mojím cieľom nie je kritizovať modernú dobu, ale hovoriť o tom, ako sa opisuje sieň otcov, našich otcov, aby sme videli slávu otcovstva.”
“Je to sieň, do ktorej môžu vstúpiť len tí, ktorí majú česť. Svätý Tomáš definuje česť ako chválu za dokonalosť a každý pravý otec už len tým, že je otcom, má túto vlastnosť dokonalosti. Dokonalosť však spočíva aj v cnosti. Ako nám hovorí jeden z našich otcov vo viere, svätý Tomáš Akvinský, že dokonalosť je v cnosti a do siene nevstúpi nikto bez cnosti. Bolo by bodom hanby stáť v sieni s veľkými mužmi otcami, s tými, ktorí nás predišli, ako napríklad svätý Peter, ktorý bol ukrižovaný dolu hlavou, alebo svätý Pavol."
Ripperger, keď vymenoval utrpenie, ktoré svätý Pavol znášal pre vieru, ako príklad skutočnej mužskej cnosti, potvrdil: “To vám dáva pocit, že … chlap, ktorý bol skutočným mužom. Mnohokrát ho bili, unášali, vyhrážali sa mu, zatýkali ho; obviňovali ho v súdnych procesoch, vypočúvali ho, vysmievali sa mu, ignorovali ho, stroskotal na lodi, uštipol ho had a nakoniec mu sťali hlavu. Očividne mal výnimočnosť pevnosti a vytrvalosti.”
“Ale skutočná výnimočnosť je v posväcujúcej milosti, teda v prebývaní Boha v našej duši. Raz jedna duša povedala svätcovi: "Radšej strávim večnosť v očistci, ako by som mal pred Bohom, naším pravým Otcom, čo i len jediný prípad s najmenšou chybičkou na duši." ”
“Je to sála obety. Nevstúpi do nej nikto, kto sa nevzdal všetkého okrem samotného Boha. Svätý Pavol hovorí, že Boh je všetko vo všetkom pre každého v nebi. On je všetko a všetci ostatní sú vnímaní v kontexte s ním. Mnohí z tých, ktorí sú v sieni našich otcov, sú však známi svojimi skutkami a statočnosťou v tomto živote, [v] ktorom sa obetovali."”
“Sála je plná ľudí, ktorí zomreli sami sebe prostredníctvom každodennej driny. Ukázali nám ušľachtilosť práce bez ohľadu na to, ako nízko môže byť táto práca v našej spoločnosti vnímaná. Veľkosť sa ukazuje aj v obyčajnom živote. Muži, ktorí v tomto živote nikdy nedosiahli bohaté postavenie, prestíž či slávu, sú v sále medzi svojimi rovesníkmi, ktorí zomreli v boji, známi ako muži veľkodušnosti, veľkosti duše, a to prostredníctvom každodennej driny, každodennej námahy pri výchove obyčajných rodín, prostredníctvom toho, že svojim deťom poskytli možnosť nie tak kariéry, pretože tá sa skončí v tomto živote, ale aby sa na ich pleciach postavili do väčších výšok v poznaní, svätosti a veľkosti.”
“Veľkosť otca”sa pozná podľa ich ochoty vykonávať nízke úlohy v tomto živote pre dobro svojich manželiek, svojich detí a pre iných. Ich veľkosť sa pozná podľa ich pokory a prijatia miesta, ktoré im Boh v tomto živote určil, a nie podľa márnej ctižiadosti, ktorú dnes vidíme príliš často. Ich veľkosť nebolo vidieť v tomto živote, ale pozná sa v sále podľa ich neochvejného odhodlania pokračovať v napredovaní bez ohľadu na to, aká fyzická choroba, aké oslabenie, aké ťažkosti ich stretli. Robili to tak, akoby to bolo správne smerovanie v živote, aby išli stále dopredu.”
“Sieň otcov je sieňou poctivosti. Bezúhonnosť je absencia všetkého, čo by tam nemalo byť … Nikdy nezaváhali vo svojej oddanosti pravde. Išli za pravdou bez ohľadu na osobnú cenu, bez ohľadu na emocionálnu cenu. Radšej sa prispôsobili pravde, než by očakávali, že svet a všetko v ňom sa prispôsobí im." ”
“Je to“sieň, v ktorej nie je žiadne bohatstvo, žiadna pozemská sláva, žiadna svetská moc … ale len viera a skutky, ktoré vykonali v tomto živote sami. Sála je plná len ľudí, ktorí by pre zisk neohrozili svoju cnosť, pre bezpečnosť svoju bezúhonnosť a pre pohodlie svoje zásady. Je to sieň tých, ktorí zomreli v boji, ale predovšetkým pre vieru. Boli ochotní trpieť hanobenie … Boli ochotní radšej prísť o život alebo zdravie, než by mali zlyhať v konaní správnej veci. Boli ochotní radšej stratiť rodinu, krajinu a život, než by mali poprieť jediné učenie viery.”
“Sála je miestom pokoja, pretože je to miesto vážnosti a závažnosti. Lebo je to sála mužov, mužov, ktorí vedia, o čo ide, a preto nemusia hovoriť o svojich myšlienkach a skutkoch, mužov, ktorí sa držia svojej cesty bez sťažovania sa na ťažkosti, či už zo strany prírody, vlády, človeka, alebo tých, ktoré si vybral dokonca Boh, aby potrestal a posilnil dušu. Boli to muži mlčanliví, často nepoznajúci svoju skutočnú vnútornú veľkosť; často ju nepoznalo ani ich okolie, ale teraz ju videli všetci v sále, muži, ktorých viera, oddanosť, náboženská a principiálna poctivosť bola v ich živote stále prítomná.”
“Sála je plná mužov, ktorí boli hanobení, zostali bez každého pozemského majetku, ktorí v tomto živote trpeli škandálom zničenej povesti, ktorí [boli] vyhlásení za zlých a ktorí sa netešili úcte ľudí, ale teraz kráčajú v úplnej úcte a rešpekte medzi najchrabrejšími v sále.”
“Je to sála otcov, to znamená otcov detí, mužov, ktorí brali formovanie svojich detí a výchovu ich detí ako svoju svätú povinnosť, mužov, ktorí vykonávali autoritu vo svojej rodine v dokonalej pokore a sebazaprení, výlučne pre dobro tých, ktorí boli pod nimi, mužov, ktorí obetovali všetko stvorené dobro, odvrátili sa od akejkoľvek pozemskej cti alebo trpeli akékoľvek zlo, aby sa postarali o morálnu bezpečnosť a telesnú integritu svojich detí.”
“Je to sieň skutočných mužov, ktorí sa napriek vyčerpaniu prebojovali vpred. Sála je plná mužov, ktorí niesli ťažké citové bremená pre rodinu a vlasť, mužov, ktorí sa venovali svojej rodine napriek vyčerpaniu z práce, duševnému vyčerpaniu z boja a inervácii staroby." ”
“Aký by to bol zázrak byť v sále takýchto mužov, našich otcov, ale najmä našich otcov vo viere, bez hanby, odetých do cti.”
“Nemôžeme očakávať, že do tejto siene vstúpime bez mocných činov a veľkodušnosti, že sa budeme môcť rozprávať a kráčať medzi radmi serafínov, najväčších mozgov dejín, najväčších svätcov a mystikov, bez strachu, že budeme v ich strede vnímaní ako pokorní alebo nemiestni. [To si vyžaduje, aby sme aj my dosiahli túto veľkodušnosť. Po akej veľkosti máme túžiť v tomto živote? Dosiahnuť veľkosť duše prostredníctvom cnosti a milosti, aby sme mohli vstúpiť do spoločnosti takýchto veľkých mužov, opäť bez strachu, že budeme vnímaní ako nízki.”
“Veď či nie toto vzbudzuje pravý otec vo svojich deťoch? Jedným slovom, byť v sále s našimi otcami, ktorých sme mali na zemi a ktorých každý skutočný syn považuje za väčších či veľkolepejších, než sú oni sami, je skutočná česť.”
Páter Ripperger zdôrazňuje význam materstva, varuje pred ‘plnohodnotným útokom’ na rodinný život