Na sviatok svätého Dominika toto chválospev, skutočne hodný neba, vložil Dante vo svojom Paradise na ústa najslávnejšieho syna chudobného muža z Assisi.
V tom podnebí, kde pramení príjemný západný vietor, aby rozvinul, svieže lístie, ktorým sa vidí Európa, novo odetá; ani pred tými vlnami ďaleko, za ktorých chýr, po únavnom behu, slnko ho niekedy skrýva; bezpečne prebýva šťastný Callaroga pod strážou veľkého štítu, v ktorom leží lev podrobený a najvyšší. A tam sa zrodil milujúci prisluhovač kresťanskej viery, svätý zápasník, nežný k svojim a hrozný k nepriateľom. Jeho duša bola taká plná živej cnosti, že pri prvom stvorení, ešte v matkinom lone, prorokovala. Keď pri posvätnej krstiteľnici manželia boli úplní ‘medzi vierou a ním, kde sa vymenil sľub vzájomnej bezpečnosti, dáma, ktorá bola jeho ručiteľkou, v spánku videla zázračný plod, čo pochádzal z neho a z jeho dedičov, čo mali vyjsť. A aby sa taký mohol chápať, akým vskutku bol, vnuklo jej to, aby ho pomenovala po jeho majiteľke, ktorej bol celý; a tak ho nazvala Dominikom… Ó, šťastný otec! Felix správne pomenovaný. O milostivá matka! správne pomenovaná Joanna; ak to znamená, ako si to ľudia vykladajú… Potom s múdrou doktrínou a dobrou vôľou na pomoc, vydal sa na svoju veľkú apoštolskú cestu, ako potok vyvierajúci z vyvýšenej žily; a vrhajúc sa proti zásobám kacírstva, udrel najostrejšie, kde bol odpor najtvrdší. Odvtedy sa mnohé potôčiky obrátili’nad katolíckou záhradou, aby tam viedli živé vody a živili jej rastliny.”
Pri putovaní veľkého básnika Danteho’horným svetom bolo vhodné, aby Bonaventúra oslávil patriarchu kazateľov, ako v predchádzajúcom Canto oslávil Tomáš Akvinský, Dominikov’syn, otca rodu pokorne opásaného šnúrou.
“Prozreteľnosť, ktorá riadi svet, v hĺbke rady stvoreným rozumom nepochopiteľnej, aby tá, ktorá s hlasným krikom bola ‘preliata drahocennou Krvou, udržala krok k svojmu milovanému bezpečná v sebe a stála pri ňom, ustanovila’dvoch, ktorí ju z oboch strán v čele sprevádzali: jeden, serafínsky celý v horlivosti, pre múdrosť na zemi, druhý, nádhera cherubínskeho svetla.” (Dante, Paradiso, cano xi)
O Múdrosť Otca, ty si bola jediná láska oboch; František’ chudoba, pravý poklad duše, a Dominik’viera, neporovnateľné svetlo nášho vyhnanstva, sú len dva tvoje aspekty zdola, vyjadrujúce nám v čase skúšok a tieňov tvoju obdivuhodnú krásu.
S nemenšou hĺbkou a s väčšou autoritou hovorí nesmrteľný pápež Gregorius IX hovorí:
Pôvodca múdrosti, Slovo Otca, náš Pán Ježiš Kristus, ktorého prirodzenosťou je dobrota, ktorého dielom je milosrdenstvo, neopúšťa v priebehu vekov vinič, ktorý vyviedol z Egypta; prichádza na pomoc váhajúcim dušiam novými znameniami, prispôsobuje svoje zázraky slabosti nedôverčivých. Keď sa teda deň schyľoval k večeru a kým milosrdenstvo mrzlo pre hojnosť zloby, svetlo spravodlivosti začínalo slabnúť, otec rodiny zhromaždil robotníkov vhodných na práce jedenástej hodiny; aby vyčistil svoju vinicu od tŕnia, ktoré ju zarastalo, a zahnal množstvo zlomyseľných malých líšok, ktoré robili všetko pre to, aby ju zničili, postavil roty bratov kazateľov a minoritov s náčelníkmi vyzbrojenými do boja.” (Bulla Fons Sapientiæ, de canonizatione S. Dominici)
V tejto výprave Pána zástupov bol Dominik “svojím slávnym jazdcom, plný ohňa vo viere, neohrozene susediaci hlásaním božského slova.” (Ibid.) V októbri uvidíme, aký veľký podiel na tomto boji mal jeho brat v zbrani, ktorý sa objavil ako živá zástava ukrižovaného Krista uprostred spoločnosti, kde sa trojitá konkubinátna spoločnosť spolčila s každým bludom a usilovala sa zvrhnúť samotné kresťanstvo.
Keď všade nachádzal toto spojenie zmyselnosti s kacírstvom, ktoré malo byť odteraz hlavnou silou falošných kazateľov, Dominik, podobne ako František, predpísal svojim synom čo najúplnejšie zrieknutie sa statkov tohto sveta a aj on sa stal žobrákom pre Krista. Prešiel čas, keď ľudia, tešiac sa zo všetkých dôsledkov Vtelenia, odovzdali Človeku-Bohu najrozsiahlejšie územné panstvo, aké kedy bolo, a zároveň postavili jeho vikára na čelo kráľov.
Nehodní potomkovia týchto vysokopostavených kresťanov po tom, čo sa márne pokúsili ponížiť Nevestu tým, že podriadili kňazstvo ríši, vyčítali Cirkvi, že sa zmocnila tých dobier, ktorých bola len úschovňou v mene nášho Pána; nastal čas, aby Holubica z Kánonu začala opustením zeme svoju spiatočnú cestu k nebu.
Ale ak boli obaja vodcovia kampane, ktorá na čas zastavila postup nepriateľa, len jednotní v láske k svätej chudobe, tento posledný bol osobitnou voľbou asýrskeho patriarchu. Priamejším prostriedkom na získanie Božej slávy a spásy duší bola pre Dominika’veda; to bol jeho vynikajúci údel, úrodnejší ako údel Kalebovej’dcéry. Necelých päťdesiat rokov po tom, čo Dominik odkázal toto dedičstvo svojim potomkom, múdro spojené zavlažovanie, pomocou horných a dolných vôd viery a rozumu, priviedlo k plnému rastu strom teologickej vedy s možnými koreňmi a vetvami vznešenejšími ako oblaky, na ktorých sa radi bez strachu usádzali vtáci všetkých kmeňov pod nebom a pozerali na slnko.
“Otec kazateľov,” povedal Večný Otec sv. Katarína Sienská, “založil svoj princíp na svetle, tým, že ho urobil svojím cieľom a svojou výzbrojou; vzal na seba úrad Slova, môjho Syna, rozsieval moje slovo, rozháňal tmu, osvecoval zem; Mária, skrze ktorú som ho dal svetu, ho urobila extirpátorom heréz.” (Dialog clviii)
Podobne, ako sme už videli, hovoril florentský básnik o polstoročie skôr. Rád, povolaný stať sa hlavnou oporou zvrchovaného pápeža pri vykorenení škodlivých náuk, by mal, ak je to možné, ospravedlniť toto meno ešte viac ako jeho patriarcha: prvý z tribunálov Svätej cirkvi, Svätá rímska univerzálna inkvizícia, Sväté ofícium, skutočne poverené úradom Slova s jeho dvojsečným mečom, na obrátenie alebo potrestanie, nemohlo nájsť spoľahlivejší a istejší nástroj.
Málo si myslela Sienská panna alebo slávny autor Divinskej komédie, že o hlavnom titule dominikánskej rodiny k vďačnej láske ľudu sa bude diskutovať v istej apologetickej škole a tam sa zavrhne ako urážlivý, alebo rozoberie ako nepríjemný.
Súčasná doba sa chváli liberalizmom, ktorý podáva dôkazy o svojej moci rozmnožovaním trosiek a ktorý sa neopiera o lepší filozofický základ než o čudnú zámenu licencie a slobody; len takýto intelektuálny tápajúci človek mohol nepochopiť, že v spoločnosti, ktorá má vieru za základ svojich inštitúcií, ako aj za princíp spásy pre všetkých, sa žiadny zločin nemôže rovnať tomu, že otrasie základom, na ktorom takto spočíva spoločenský záujem i najcennejší majetok jednotlivcov. Ani idea spravodlivosti, a tým menej idea slobody, nemohla spočívať v tom, že by sa slabí, ktorí sa nedokážu brániť, ponechávali na milosť a nemilosť zlým alebo zlým ľuďom: táto pravda bola axiómou a slávou rytierstva: bratia mučeníka Petra zasvätili svoj život ochrane bezpečnosti Božích detí pred prekvapeniami silného ozbrojenca a podnikateľa, ktorý chodí po tme: (Psalms 90,6) to bola česť “svätého stáda, ktoré viedol Dominik po ceste, kde sa dobre darí tým, čo nezablúdia.” (Dante, Paradiso, Canto x)
Kto by mohol byť vernejší rytier ako tí atléti viery, (Honorius III, Diploma confirmans ordinem) skladajúci svoj posvätný sľub vo forme vernosti, (Promitto obedientiam Deo et B. Mariæ, Constituiones Fratr. ord. Prædicat. I2 distinctio, cap. xv. de Professione) a vyberajú si za svoju Pani tú, ktorá jediná, strašná ako vojsko, drví herézy po celom svete. K pracke pravdy a meču slova tá, ktorá na Sione uchováva výzbroj udatných mužov, pridala pre svojich oddaných lénnych mužov Rozárium, zvláštne označenie svojej vlastnej milície; ona, ako ich skutočná vrchná veliteľka, im pridelila habit podľa svojho výberu a v osobe blahoslaveného Reginalda ich vlastnými rukami pomazala do boja.
Sama tiež dohliadala na nábor svätej skupiny a priťahovala do nej spomedzi élite mládeže univerzít duše najčistejšie, najštedrejšie oddané a s najvznešenejším intelektom.
V Paríži, hlavnom meste teológie, a v Bologni, hlavnom meste práva a jurisprudencie, majstri a učenci, žiaci každého vedného odboru, boli prenasledovaní a predbiehaní sladkou kráľovnou uprostred udalostí viac nebeských ako pozemských. Aké vďačné boli tieto začiatky, v ktorých sa zdalo, že panenský pokoj Dominika obklopuje všetky jeho deti! V tomto Ráde svetla sa skutočne potvrdilo evanjeliové slovo: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. (Matúš 5,8)
Oči osvietené zhora uvideli základy bratov kazateľov pod obrazom polí ľalií; a Mária, skrze ktorú k nám zostúpila nádhera večného svetla, sa stala ich nebeskou pani a viedla ich od každej vedy k múdrosti, priateľke čistých sŕdc. Prišla v sprievode Cecílie a Kataríny, aby im v noci požehnala odpočinok, a všetkých prikryla svojím kráľovským plášťom vedľa trónu nášho Pána.
Po tomto sa nečudujeme sviežosti a čistote, ktorá pretrvávala aj po sv. Dominikovi, pod generálskym vedením Jordána Saského, Rajmunda z Pegnafortu, Jána Teutonského a Humberta de Romans, v tých Životoch bratov a Životoch sestier, ktoré nám boli tak šťastne odovzdané. Je poučné si všimnúť, že v dominikánskej rodine, apoštolskej vo svojej podstate, sú sestry založené desať rokov pred bratmi, čo ukazuje, ako v Božej Cirkvi činnosť nikdy nemôže byť plodná, ak jej nepredchádza a nesprevádza ju kontemplácia, ktorá pre ňu získava každé požehnanie a milosť.
Notre Dame de Prouille, na úpätí Pyrenejí, bola nielen týmto právom prvorodenstva počiatkom celého rádu; práve tu boli aj prvé spoločníčky sv. Dominika si spolu s ním zvolili regulu a rozdelili si svet, pričom odtiaľto odišli založiť konventy svätého Romana v Toulouse, svätého Jakuba v Paríž, svätého Mikuláša v Bologni, svätého Sixta a svätej Sabíny v Večné mesto.
Približne v tom istom období vzniklo Militia Ježiša Krista, pod vedením bratov kazateľov postavené svetské osoby, ktoré sa zaviazali všetkými prostriedkami, ktoré boli v ich moci, brániť statky a slobodu Cirkvi proti útokom herézy; keď sektári zložili zbrane a zanechali svet na čas v pokoji, združenie nezaniklo: pokračovalo v boji s duchovnými zbraňami a zmenilo svoj názov na Tretí rád Bratrov a sestier pokánia sv. Dominika.
Prečítajme si v cirkevnej’knihe skrátený život svätého patriarchu.
Dominik sa narodil na Calaruega, v Španielsku, zo šľachtickej rodiny Gusmanovcov a liberálne teologické štúdiá absolvoval na Palencii. Urobil veľký pokrok v učení, stal sa regulárnym kanonikom kostola v Osme a neskôr založil rád bratov kazateľov. Keď jeho matka čakala dieťa, snívalo sa jej, že nosí v lone malého psíka, ktorý drží v ústach pochodeň, ktorou hneď po narodení podpáli svet. Tento sen znamenal, že roznieti kresťanskú zbožnosť medzi národmi nádherou svojej svätosti a učenia. Udalosti potvrdili jeho pravdivosť: veď proroctvo naplnil osobne a neskôr aj prostredníctvom bratov svojho rádu.
Jeho genialita a cnosť zažiarili najmä pri potieraní heretikov, ktorí sa pokúšali nakaziť Toulouse svojimi zhubnými bludmi. Týmto podnikom sa zaoberal niekoľko rokov. Potom odišiel do Ríma na Lateránsky koncil spolu s toulouským biskupom, aby od Inocenta III získal potvrdenie rádu, ktorý založil.
Ale kým sa táto záležitosť posudzovala, pápež Dominikovi poradil, aby sa vrátil k svojim žiakom a zvolil si regulu. Po návrate do Ríma získal potvrdenie rádu kazateľov od Honoria III, priameho nástupcu Inocenta. V samotnom Ríme založil dva kláštory, jeden pre mužov a druhý pre ženy. Vzkriesil troch mŕtvych a vykonal mnoho ďalších zázrakov, v dôsledku čoho sa začal podivuhodným spôsobom šíriť rád kazateľov.
Kláštory boli jeho zásluhou postavené v každej časti sveta a vďaka jeho učeniu množstvo ľudí prijalo svätý a nábožný spôsob života. Nakoniec v roku Krista 1221 upadol v Bologni do horúčky. Keď videl, že čoskoro zomrie, zvolal svojich bratov a deti, nabádal ich k nevinnosti a čistote života a ako pravé dedičstvo im zanechal čnosti lásky, pokory a chudoby. Kým sa bratia okolo neho modlili, na slová: “Príďte mu na pomoc, Boží svätí, bežte mu v ústrety, anjeli,” ôsmeho augusta na Idy zaspal v Pánovi. Pápež Gregor IX ho zaradil medzi svätých.
Ako veľa synov a dcér ťa obklopuje na posvätnom cykle! Práve v tomto mesiaci ti robia spoločnosť Róza z Limy a Hyacinta a tvoj príchod už dávno ohlasujú v liturgii Rajmund z Pegnafortu, Tomáš Akvinský, Vincent Ferrer, Peter mučeník, Katarína Sienská, Pius V a Antonín. A teraz sa na nebeskej oblohe konečne zjavuje nová hviezda, ktorej jas rozptyľuje nevedomosť, mätie kacírstvo, zvyšuje vieru veriacich.
O Dominik, tvoja blahoslavená matka, ktorá ťa predišla do neba, teraz v plnosti preniká šťastný význam toho tajomného videnia, ktoré kedysi vzbudzovalo jej obavy. A ten druhý Dominik, sláva starovekého Sila, pri ktorého hrobe prijala prísľub tvojho požehnaného narodenia, sa teší z desaťnásobného lesku, ktorý si naveky dodal krásnemu menu, ktoré ti odkázal.
Ale aké zvláštne privítanie sa ti dostáva od Matky všetkej milosti, ktorá doteraz, objímajúc nohy svojho rozhnevaného Syna, stála v záruke, že privedieš svet späť k jeho Spasiteľovi! Prešlo niekoľko rokov; a blud, uvedený do zmätku, pocítil, že medzi ním a tvojou rodinou sa vedie smrteľný boj; Lateránska cirkev videla, že jej múry, ktoré hrozili padnúť, sa na čas posilnili; a dve kniežatá apoštolov, ktoré ti prikázali ísť a kázať, sa tešia, že slovo opäť vyšlo do celého sveta.
Zasiahnuté neplodnosťou národy, ktoré apokalypsa prirovnáva k veľkým vodám, sa zdali byť raz navždy skazené; babylonská prostitútka si pred časom postavila svoj trón; keď si, napodobňujúc Elizea, vložil soľ Múdrosti do novej nádoby tebou založeného rádu, túto božskú soľ vrhol do nezdravých vôd, neutralizoval jed šelmy, ktorá tak skoro opäť povstala, an din napriek nástrahám, ktoré nikdy neprestanú, urobil zem opäť obývateľnou.
Ako jasne nám tvoj príklad ukazuje, že pred Bohom a nad ľuďmi sú mocní len tí, čo sa mu odovzdávajú bez toho, aby hľadali niečo iné, a druhým dávajú len z vlastnej plnosti. Pohŕdajúc, ako nám hovoria tvoji historici, každou príležitosťou a každou vedou, kde nebolo vidieť Večnú Múdrosť, tvoja mladosť bola očarená iba ňou; a ona, ktorá bráni tým, čo ju hľadajú, ťa od prvých rokov zaplavila svetlom a očakávanou sladkosťou neba.
Práve z nej sa na teba preliala tá žiarivá vyrovnanosť, ktorá tak udivovala tvojich súčasníkov a ktorú žiadna udalosť nikdy nemohla zmeniť. V nebeskom pokoji si pil dlhé dúšky z večne tečúceho prameňa vyvierajúceho do večného života; no kým tvoja najvnútornejšia duša takto uhášala smäd svojej lásky, božský prameň vyvolal obdivuhodnú plodnosť; a jeho prúdy sa stali tvojimi, prečo fontány boli roznášané po uliciach, ty si rozdelil svoje vody. Prijal si múdrosť, a ona ťa povýšila; neuspokojila sa s tým, že tvoje čelo ozdobila lúčmi tajomnej hviezdy, dala ti aj slávu patriarchov a rozmnožila tvoje roky a tvoje diela v rokoch tvojich synov. V nich si neprestala byť jednou z najsilnejších opôr Cirkvi.
Veda urobila tvoje meno obdivuhodným medzi národmi a pre ňu si ich mladosť ctia starci; nech je pre nich vždy, ako bola pre ich starcov, plodom múdrosti i cestou, ktorá k nej vedie; nech ju podporuje modlitba; veď tvoj svätý rád tak dobre zachováva krásne tradície modlitby, že sa v tomto ohľade najviac približuje starobylým mníšskym rádom. Chváliť, žehnať a kázať bude až do konca jeho milovaným heslom; lebo jeho apoštolát musí byť podľa slov žalmu prelievaním hojnosti sladkosti zakúšanej v komunikácii s Bohom. Takto posilnená na Sione, takto požehnaná vo svojej slávnej úlohe šíriteľky a strážkyne pravdy, si tvoja vznešená rodina zaslúži, aby z úst samotnej Panny Márie vždy počula toto povzbudenie nad všetky chvály: “Fortiter, fortiter, viri fortes! Odvahu, odvahu, vy muži odvážni!"”
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.