Svätý Kajetán sa objavil v celej svojej horlivosti za svätyňu v čase, keď falošná reforma šírila po celom svete vzburu. Veľkou príčinou nebezpečenstva bola neschopnosť strážcov svätého mesta alebo ich spoluúčasť srdcom či mysľou na pohanských náukách a mravoch, ktoré zaviedla nerozvážna obroda. Mohla by Pánova vinica, zničená lesnými diviakmi, znovu získať úrodnosť svojich lepších dní? Kajetán sa od Večnej Múdrosti naučil nový spôsob kultúry, ktorý si vyčerpaná pôda vyžadovala.
Naliehavou potrebou tých nešťastných čias bolo, aby sa klérus opäť pozdvihol dôstojným životom, horlivosťou a vedomosťami. Na tento cieľ boli potrební muži, ktorí by sami boli klerikmi v plnom zmysle slova so všetkými povinnosťami, ktoré z toho vyplývajú, a mali by byť pre členov svätej hierarchie trvalým vzorom jej prvotnej dokonalosti, doplnkom ich nedostatkov a kvasom, postupne pozdvihujúcim celú masu.
Ale kde inde ako v živote rád so stabilitou jej troch sľubov by sa dal nájsť impulz, sila a stálosť, ktoré sú potrebné na takýto podnik? Nevyčerpateľná plodnosť rehoľného života nechýbala Cirkvi v tých dňoch úpadku o nič viac ako v obdobiach jej slávy. Po mníchoch, ktorí sa vo svojich samotách obracali k Bohu a strhávali svetlo a lásku na zem, zdanlivo nimi tak zabudnutú; po rehoľných rádoch, ktoré si uprostred sveta udržiavali klauzúrne zvyky a prísnosť púšte: regulárni klerici vstúpili na bojisko, pričom ich postavenie v boji, ich vonkajší spôsob života, ich samotný odev sa mali miešať s radmi svetského kléru; tak ako sa niekoľko veteránov posiela doprostred kolísajúceho vojska, aby pôsobili na ostatných slovom, príkladom a švihom.
Podobne ako iniciátori veľkých starovekých foriem náboženského života, aj Kajetán bol patriarchom pravidelných klerikov. Pod týmto menom Klement VII krátkym listom z 24. júna 1524 schválil inštitút, ktorý založil ešte v tom istom roku v zhode s biskupom Theatim, od ktorého sa noví rehoľníci nazývali aj Theatini. Čoskoro sa v meste objavili barnabiti, Spoločnosť Ježišova, Somaskovia z Svätého Jeronýma Æmilana, Menší regulárni klerici svätého František Carracciolo, regulárni klerici slúžiaci chorým, regulárni klerici zbožných škôl, regulárni klerici Matky Božej a ďalší sa ponáhľali po stopách a dokazovali, že Cirkev je vždy krásna, vždy hodná svojho Snúbenca; zatiaľ čo obvinenie z neplodnosti, ktoré proti nej vrhala heréza, sa odrážalo od vrhača.
Cajetán začal a pokračoval vo svojej reforme najmä prostredníctvom odpútania sa od bohatstva, ktorého láska spôsobila v Cirkvi mnoho zla. Theatíni ponúkli svetu divadlo, aké nepoznali od čias apoštolov; svoju horlivosť v odriekaní dotiahli tak ďaleko, že si nedovolili ani žobrať, ale spoliehali sa na spontánnu lásku veriacich. Kým Luther popieral samotnú existenciu Božej’prozreteľnosti, ich hrdinská dôvera v ňu bola často odmenená zázrakmi.
Prečítajme si teraz život tohto nového patriarchu.
Cajetán sa narodil v Cicenze šľachtickom rode Thienna a jeho matka ho hneď zasvätila panenskej Matke Božej. Jeho nevinnosť sa už od detstva javila ako taká úžasná, že ho všetci nazývali “svätcom”; Získal titul doktora kanonického a občianskeho práva na Padua a potom odišiel do Ríma, kde ho Julius II vymenoval za preláta. Keď prijal kňazstvo, v jeho duši sa rozhorel taký oheň Božej lásky, že opustil dvor, aby sa úplne zasvätil Bohu. Založil nemocnice za vlastné peniaze a sám slúžil chorým, dokonca aj tým, ktorých napadli morové choroby. Prejavoval takú neutíchajúcu horlivosť za spásu blížnych, že si vyslúžil prezývku “lovec duší.”
Jeho veľkou túžbou bolo obnoviť cirkevnú disciplínu, vtedy značne uvoľnenú, do podoby apoštolského života, a s týmto cieľom založil rád regulárnych klerikov. Tí odložili všetku starostlivosť o pozemské veci, nevlastnia žiadne príjmy, nevyprosujú si od veriacich ani to najnutnejšie, ale žijú len zo spontánne ponúkanej almužny.
Klement VII. schválil túto inštitúciu, Kajetán zložil slávnostné sľuby pri hlavnom oltári vatikánskej baziliky spolu s Jánom Petrom Caraffom, biskupom z Chieti, ktorý bol neskôr Pavol IV, a ďalšími dvoma mužmi vynikajúcej zbožnosti. Počas plienenia Ríma s ním vojaci zaobchádzali najkrutejšie, aby ho prinútili vydať svoje peniaze, ktoré ruky chudobných už dávno odniesli do nebeských pokladníc. S najväčšou trpezlivosťou znášal rany, mučenie a väzenie. Neochvejne vytrval v spôsobe života, ktorý si zvolil, spoliehajúc sa výlučne na Božiu Prozreteľnosť: a Boh ho nikdy nesklamal, čo sa niekedy potvrdilo aj zázrakom.
Bol veľkým propagátorom vytrvalosti pri bohoslužbách, krásy Božieho domu, presnosti pri svätých obradoch a častej účasti na Najsvätejšej Eucharistii. Viackrát odhalil a prekazil zlé úskoky herézy. Svoje modlitby predlžoval na osem hodín, pričom neprestával roniť slzy; často sa dostával do extázy a bol známy darom proroctva.
Jednej vianočnej noci v Ríme, keď sa modlil pri jasličkách nášho Pána, Matka Božia mu s radosťou vložila do náručia Dieťatko Ježiša. Celé noci trávil tým, že si telo trestal kázňami, a nikdy sa nedal prinútiť, aby čo i len trochu poľavil v prísnosti svojho života; hovorieval totiž, že chce zomrieť vo vrecovine a popole. Nakoniec upadol do choroby spôsobenej silným zármutkom, ktorý pociťoval, keď videl, ako ľudia urážajú Boha vzburou; a v Neapole, po tom, čo ho osviežilo nebeské videnie, odišiel do neba. Jeho telo si s veľkou úctou uctievajú v kostole svätého Pavla v tomto meste. Keďže mnohé zázraky, ktoré vykonal zaživa i po smrti, preslávili jeho meno, pápež Klement X zapísal ho medzi svätých.
Kto kedy tak dobre poslúchol ako ty, veľký svätec, toto slovo evanjelia: Nemaj teda starosti, keď hovoríš: Čo budeme jesť? alebo čo budeme piť? alebo čím budeme oblečení?" (Matúš 6,31) Pochopil si aj to druhé božské slovo: pracovník je hoden svojho mäsa, (Matúš 10,10) a vedel si, že sa vzťahuje najmä na tých, ktorí pracujú v slove a učení. (1Tim 5,17) Neprehliadol si, že iní rozsievači slova pred tebou založili na tomto výroku právo svojej chudoby, prijatej pre Boha’žiadať aspoň chlieb almužny.
Vysoké právo duší, ktoré túžia po opovrhnutí, aby nasledovali Ježiša a nasýtili svoju lásku! Ale Múdrosť, ktorá dáva túžbam svätých sklon primeraný ich dobe, spôsobila, že túžba po ponížení bola v tebe premožená ambíciou vyvýšiť vo svojej chudobe svätú Božiu Prozreteľnosť; to bolo potrebné v dobe obnoveného pohanstva, ktoré ešte pred počúvaním herézy akoby prestalo dôverovať Bohu. Žiaľ, aj o tých, ktorým sa Pán dal do vlastníctva uprostred synov Izraela, sa dalo skutočne povedať, že hľadali dobrá tohto sveta ako pohania. Bolo tvojou úprimnou túžbou, Kajetán, ospravedlniť nášho nebeského Otca a dokázať, že je vždy pripravený splniť prísľub, ktorý dal jeho obdivuhodný Syn: Hľadajte teda Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané. (Matúš 6,33)
Okolnosti ťa prinútili začať týmto spôsobom reformu svätyne, ktorej si sa rozhodol zasvätiť svoj život. Najprv bolo potrebné vrátiť členom svätej milosti ducha posvätnej formuly svätenia klerikov, keď odložiac ducha sveta spolu s jeho livrejou, v radosti srdca hovoria: “Pán je podiel môjho dedičstva a môjho kalicha; to ty, Pane, mi navrátiš moje dedičstvo.” (Pontificale Romanum. De clerico faciendo, ex. Ps. xv. 5)
Pán, Kajetán, uznal tvoju horlivosť a požehnal tvoje úsilie. Zachovaj v nás ovocie svojej práce. Veda o posvätných obradoch vďačí za veľa tvojim synom; nech sa im darí v obnovenej vernosti tradíciám svojho otca. Nech tvoje patriarchálne požehnanie vždy spočinie na početných rodinách regulárnych klerikov, ktoré kráčajú v šľapajach tvojich vlastných. Nech všetci služobníci svätej Cirkvi zakúsia moc, ktorú ešte máš, aby si ich udržal na správnej ceste ich svätého stavu, alebo ak je to potrebné, aby si ich na ňu vrátil. Nech príklad tvojej vznešenej dôvery v Boha učí všetkých kresťanov, že majú Otca na nebesiach, ktorého Prozreteľnosť nikdy nesklame jeho deti.
Uctime si svätú pamiatku biskupa Arezzo ktorého prenasledovanie Juliána Apostatu poslalo v tento deň do neba. Nasledujúca modlitba, v ktorej Cirkev vyjadruje svoju nemennú dôveru v jeho mocný príhovor, sa nachádza až v Gelasijskom sakramentári; hoci sa tam namiesto titulu mučeník používa titul vyznávač, je nepochybné, že Donát zomrel za Krista.
Bože, sláva tvojich kňazov, daj, prosíme ťa, aby sme zakúsili pomoc tvojho svätého mučeníka a biskupa Donáta, ktorého sviatok slávime. Skrze nášho Pána, teda.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.