Kardinál Raymond Burke podrobne kritizoval “populistickú rétoriku”, ktorá sa často “spája s jazykom používaným pápežom Františkom,” a ktorá je podľa neho “heslom ideológie nahrádzajúcim to, čo je pre nás nenahraditeľné: stálu náuku a disciplínu Cirkvi.”
Bývalý prefekt Apoštolskej signatúry predniesol svoju analýzu vzťahu medzi kánonickým právom a súčasnými verbálnymi argumentmi prostredníctvom vyhlásenia z 9. mája, ktoré však zverejnil na svojej webovej stránke 9. augusta. Pod názvom “Disciplína a náuka: ”Právo v službe pravdy a lásky” Burke zdôraznil to, čo označil za proces podkopávajúci “kanonickú disciplínu Cirkvi”
“V období bezprostredne pred Druhým vatikánskym ekumenickým koncilom a ešte viac v období po koncile bola kanonická disciplína Cirkvi”spochybnená v jej samotných základoch,” povedal.
Táto “kríza,” napísal, sa zrodila z tých istých omylov, “ktoré inšpirovali morálnu a kultúrnu revolúciu, v ktorej sa spochybnil prirodzený zákon, morálny ethos života jednotlivca a života v spoločnosti v prospech historického prístupu, v ktorom prirodzenosť človeka a príroda samotná už nemajú žiadnu podstatnú identitu, ale len meniacu sa a niekedy naivne považovanú za progresívnu identitu.”
Pod vplyvom reforiem vykonaných v Kódexe kánonického práva z roku 1917 začali heterodoxní kanonisti a teológovia spochybňovať cirkevné právo, napísal americký kardinál. “Takzvaný ‘Duch II. vatikánskeho koncilu,’ ktorý bol politickým hnutím odtrhnutým od večného učenia a disciplíny Cirkvi, situáciu veľmi zhoršil,” uviedol.
‘Populistická rétorika’
Tejto tendencii spochybňovania alebo odmietania cirkevného’práva v súčasnosti napomáha “populistická rétorika o Cirkvi,” uviedol Burke.
V posledných rokoch sa právo a dokonca aj samotná doktrína opakovane spochybňujú ako brzda účinnej pastoračnej starostlivosti o veriacich. Veľká časť týchto nepokojov je spojená s určitou populistickou rétorikou o Cirkvi, vrátane jej disciplíny.
Burke uviedol, ako “bola vyhlásená aj nová kánonická legislatíva, ktorá sa jednoznačne vymyká kánonickej tradícii a zmätočným spôsobom spochybňuje túto tradíciu, keďže verne a s láskou slúžila pravde viery.”Ako príklad uviedol súčasný proces vyhlásenia manželstva za neplatné, “ktorý sa zasa dotýka samotného základu nášho života v Cirkvi a v spoločnosti: manželstva a rodiny.”
Pokračujúc, 75-ročný prelát poukázal na mnohé z kľúčových slov pápeža Františka’ a uviedol, že takéto slová sa v Cirkvi používajú spôsobom, ktorý akoby nahrádzal “nenahraditeľné,” a to “stálu náuku a disciplínu Cirkvi. a “integrácia” boli aplikované na Cirkev akýmsi magickým spôsobom, t.j. bez jasnej definície, ale ako heslá ideológie nahrádzajúce to, čo je pre nás nenahraditeľné: a disciplínu Cirkvi.
Poznamenávajúc, že niektoré z týchto slov skutočne “majú miesto v doktrinálnej a disciplinárnej tradícii Cirkvi,” Burke upozornil, že v ich súčasnom používaní “sa teraz používajú v novom význame a bez odkazu na Tradíciu.”
Napr. pastoračná starostlivosť sa teraz pravidelne dáva do protikladu so starostlivosťou o náuku, ktorá musí byť jej základom. Starostlivosť o náuku a disciplínu sa charakterizuje ako farizejská, ako túžba chladne alebo dokonca násilne reagovať na veriacich, ktorí sa nachádzajú v neštandardnej situácii z morálneho a kánonického hľadiska. V tomto bludnom pohľade je milosrdenstvo v protiklade so spravodlivosťou, počúvanie v protiklade s učením a rozlišovanie v protiklade so súdením…. perspektíva večného života je zatienená v prospech akéhosi ľudového pohľadu na Cirkev, v ktorej by sa všetci mali cítiť “ako doma”, aj keď ich každodenný život je v otvorenom rozpore s Kristovou pravdou a láskou.
‘Jazyk, ktorý často používa pápež František’
Kardinál Burke, známy svojím taktom a diskrétnosťou, sa nevyhol označeniu pápeža Františka za kľúčovú postavu pri šírení takejto “populistickej rétoriky.”Poznamenal, že “táto rétorika sa často viaže na jazyk, ktorý pápež František používa hovorovým spôsobom, či už počas rozhovorov poskytovaných v lietadlách alebo spravodajským agentúram, alebo v spontánnych vyjadreniach pre rôzne skupiny.”
Burke však rozlišoval medzi kritikou Františka ako jednotlivca a ako pápeža, pričom poznamenal, že kritika Františka ako človeka často vedie k obvineniu, že sa “hovorí proti Svätému Otcovi,” čo vedie k pokušeniu “mlčať alebo sa snažiť doktrinálne vysvetliť jazyk, ktorý zamieňa alebo dokonca odporuje doktríne.”
Poznamenal, ako “sa pápež František rozhodol často hovoriť svojím prvým telom, telom človeka, ktorý je pápežom.”
V skutočnosti aj v dokumentoch, ktoré v minulosti predstavovali slávnostnejšie učenie, on [František] jasne uvádza, že neponúka magisteriálne učenie, ale svoje vlastné myslenie. Ale tí, ktorí sú zvyknutí na iný spôsob pápežovho vyjadrovania, chcú z každého jeho výroku urobiť akúsi súčasť Magistéria. Takýto postup je v rozpore s rozumom a s tým, čo Cirkev vždy chápala.
Kardinál predišiel kritike jeho rozlišovania a uviedol, že rozlišovanie medzi dvoma Františkovými hlasmi nie je “v žiadnom prípade neúctivé voči Petrovmu úradu,” ale “naopak, ukazuje konečnú úctu k Petrovmu úradu a k človeku, ktorému ho náš Pán zveril.”
S ohľadom na to varoval, ako pokračujúce a nekorigované používanie “populistickej rétoriky” umožňuje “vstúpiť do života Cirkvi ešte väčší zmätok[].”
Katolícke učenie o práve a doktríne
Chcel navrhnúť autentický katolícky výklad vzťahu medzi právom a pastoráciou, kardinál Burke vychádzal z vyjadrenia pápeža Jána Pavla II’z roku 1990 adresu Rímskej rote, v ktorom si všimol, ako je uplatňovanie práva priamo spojené s pastoráciou:
Právny a pastoračný rozmer sú v Cirkvi, pútničke na tejto zemi, nerozlučne spojené. Predovšetkým sú v harmónii kvôli ich spoločnému cieľu – spáse duší.
Rozširujúc slová poľského pápeža’Burke opäť citoval z príhovoru z roku 1990 a povedal, že “akýkoľvek protiklad medzi pastoračným a právnym rozmerom je klamlivý.”
V Cirkvi si pravá spravodlivosť, oživená láskou a zmiernená rovnosťou, vždy zaslúži opisný prívlastok pastoračná. Nemôže existovať žiadna pastoračná láska, ktorá by nebrala do úvahy predovšetkým pastoračnú spravodlivosť.
Burke sa začiatkom tohto roka pripojil ku kardinálovi Gerhardovi Müllerovi a varoval pred falošnými aplikáciami “integrácie,” keď dôrazne odsúdil hlasovanie nemeckej synodálnej cesty, ktorá schválila “požehnanie pre osoby rovnakého pohlavia.”
Napísal, že “veriaci nikdy nepotrebovali viac ako dnes kňazov, ktorí im ohlasujú pravdu, ktorí im prinášajú Krista predovšetkým vo sviatostiach a ktorí ich vedú a spravujú na Kristovej ceste.”
Významný kardinál opísal súčasnú dobu ako dobu, v ktorej “biskupi zrádzajú apoštolskú tradíciu,” čo má za následok utrpenie veriacich členov Cirkvi: “verní biskupi, kňazi, zasvätené osoby a veriaci laici budú nevyhnutne veľmi trpieť práve pre svoju vernosť.”