Tridsaťtriročná britská zdravotná sestra bola nedávno odsúdená za vraždu “siedmich krehkých detí” a pokus o zabitie najmenej šiestich ďalších. Za svoju kampaň vraždy detí” dostala doživotný trest bez možnosti podmienečného prepustenia.
Všetky jej obete sa narodili so zdravotnými komplikáciami a mali len niekoľko hodín až niekoľko dní. Do krvného obehu im vstrekovala vzduch a do intravenóznej výživy im pridávala jedy. Počas svojho vražedného besnenia sa vedome zameriavala na “mimoriadne zraniteľné osoby.” Jej obyčajný vzhľad v kombinácii s jej sebavedomím “svedomitej, pracovitej, znalej zdravotnej sestry” poskytuje ďalšiu ostrú pripomienku toho, čo Hannah Arendtová nazvala “banalitou zla v tomto svete.”
Zločiny, ako sú tieto, sa ma dotýkajú. Rovnaký odpor pociťujem, keď vidím, čo zostáva po krvavých masakroch, ktoré vykonávajú detskí vojaci v niektorých častiach Afriky alebo gangy tínedžerov v uliciach amerických miest. Krviprelievanie je vždy také bezohľadné a povrchné - akoby takéto následné škody nemali vôbec žiadne následky. Táto dušu ničiaca myšlienka, že na živote nezáleží - že vražda je taká bezvýznamná ako pranie - je druhom zla, z ktorého mi behá mráz po chrbte. Je to tiež druh zla, ktoré totalitné režimy masovo produkujú v bezvereckých spoločnostiach.
Nebudem predstierať, že viem, aká forma zloby tak pokrivila srdce tejto britskej zdravotnej sestry, že dokázala zlomyseľne zradiť svoje najsvätejšie profesionálne povinnosti, ale je ťažké sa nezamyslieť nad tým, či západná kultúra, ktorá oslavuje potraty a eutanáziu ako vzory “slobody”, mohla mať niečo spoločné so skazou na jej duši. Keď sú bežní ľudia nútene kŕmení mediálnou stravou, v ktorej je “vykrikovanie potratu” oslavované ako posilnenie postavenia žien a samovražda je schvaľovaná ako morálna voľba, strácajú zo zreteľa vzácnu posvätnosť každého života.
Chce sa mi kričať: “Na živote záleží!"” Chráňte ho; vážte si ho; bojujte o každý dych, ktorý máte. Tieto dočasné životy, ktoré máme, nie sú len naše.Nedal nám ich vševediaci politický štát; dal nám ich náš vševediaci Boh. Zaobchádzať so životom tak ľahkovážne, že si myslíme, že nič neznamená, keď sa ho rozhodneme zničiť, musí určite zarmútiť a uraziť nášho Stvoriteľa spôsobom, ktorý nedokážeme pochopiť. Podať ruku a niekoho zachrániť, to je požehnanie pre zachraňovaný život aj pre život, ktorý zachraňuje. Každým činom, ktorý pomáha druhému človeku žiť, napĺňame životom aj svoj život. Predstavte si, že by západné vlády využili silu svojich mediálnych platforiem na podporu tejto pravdy.
Ale život nie je niečo, čo dnešné vlády ani len nepredstierajú, že chránia. “Svet trpí preľudnením,”nám’neustále hovoria a pre vládnucu elitu, život je teraz hrozbou! Naša vládnuca trieda radšej povzbudí obyčajných ľudí, aby svoj život považovali za bezvýznamný, než aby uznala, že oslava života je to, čo dáva tomuto svetu zmysel.
Bez zmyslu sú ľudia zredukovaní na veci”, ktoré možno bezstarostne odhodiť. Preto sa totalitné režimy, ktoré vidia v ľuďoch iba tehly pod kontrolou štátu, tak rýchlo uchyľujú k masovým popravám a preto je výsledný masaker rovnako bezohľadný a povrchný ako ten, ktorý vykonávajú africké detské armády. Keď sa život považuje za banálny, banalita zla nikdy nie je ďaleko.
Čo máme robiť s touto pretrvávajúcou hrozbou pre ľudstvo? Samozrejme, musíme sa vrátiť k Bohu! Musíme sa vrátiť ku kultúre, ktorá si pamätá, ako oslavovať život. Musíme osloviť ostatných a dať im zmysel, a tým zachrániť tých, ktorí sa už vytrácajú. Pravdou je, že politika a voľby nikdy nedosiahnu to, čo ste schopní dosiahnuť už dnes.
“To’nie je možné,”počujem niekoho protestovať. “Západná kultúra je príliš prehnitá. Ľudia sú príliš ďaleko. Bezbožný marxistický globalizmus je tu nadobro.” Naozaj? Rozhliadam sa dnes okolo seba a vidím ľudí zúfalých, stratených a vystrašených. Svetové ekonomické fórum sa posmešne usmieva a sľubuje, že čoskoro nebudú všetci nič vlastniť a budú šťastní. Ľudia však nikdy neboli menej šťastní! Každým dňom, keď globalizmus napreduje, sa obyčajní ľudia cítia horšie. Minulé generácie, ktoré prežili hladomor a vojnu, mali vo svojom živote viac šťastia. Prečo je to tak? Pretože napriek ťažkostiam, mali vo svojom živote zmysel!
Náš svet je dnes plný “extrémne zraniteľných”, ktorí boli presvedčení, že nemajú žiadny zmysel. Západné vlády s nimi zaobchádzajú ako s “vecami”, ktoré treba ovládať, a nie ako s ľuďmi, ktorí žijú dôsledný život. Túžia po niečom väčšom v sebe aj mimo seba vo svete, čo by bolo hodné ich práce. Hľadajú svoje povolanie!
Nie je čas vháňať im do krvi vzduch alebo jedy, kým sú slabí; je čas natiahnuť k nim ruku a dodať im silu. Ľudia sa dožadujú takéhoto ohňa v duši. Hľadajú pocit obnovy, ktorý im chýbal po celé generácie. Túžia po odpustení a potrebujú vykúpenie. Toto je druh revolúcie, ktorú žiadna vláda nemôže zmariť, pretože potvrdzuje pravdu, ktorú dnes vlády odmietajú: váš život je cenný a stojí za záchranu.
Ak rozdelíte svet na dve strany, pričom jedna strana považuje život za bezvýznamný a druhá za posvätný, s istotou viem, ktorá strana nakoniec zvíťazí. Skutočné šťastie môžu nájsť len tí, ktorí sú oddaní životu. Bez schopnosti autentickej radosti nemôže prežiť žiadna civilizácia. Brániť život a zachraňovať druhých znamená zachraňovať seba. Prečo je to pravda? Pretože záchrana jedného života za druhým zaručuje, že strana, ktorá považuje život za požehnanie, bude stále rásť. Na rozdiel od toho, čo vás možno učili v škole, morálny cieľ je stelesnením “prežitia najsilnejších.”
Hľadajte Božie’vedenie, bráňte život a nájdite šťastie – to’je oveľa serióznejší prísľub ako konské pukance, ktorými sa oháňajú Klaus Schwab a diery WEF.
Keď som bol mladý, vedel som všetko. Až keď som sa začal učiť, uvedomil som si, ako málo viem. Čím som starší, tým som si istejší, že ma pochová viac otázok ako odpovedí. Napriek tomu viem toto: v našom živote neexistuje diera, ktorá by bola príliš veľká na to, aby ju Boh zaplnil. To dáva zmysel, nie?"
Boh stvoril svet a všetko v ňom; neexistuje problém, ktorý by nás zaťažoval a ktorý by nám zároveň nedal možnosť zdvihnúť z našich pliec. Z tých chvíľ, keď som bol zrazený na koberček, som sa naučil oveľa viac ako z tých, keď som zostal stáť pretože každá ťažká skúsenosť ma prinútila prísť na to, ako sa postaviť späť a nájsť rovnováhu.
Tento svet si dnes myslí, že vie všetko. Samozvaní “odborníci” nám neustále tvrdia, že “veda je vyriešená” a podobné nezmysly. A kvôli tomu kockatá sebaistota, svet sa chystá padnúť na chrbát. Bude veľa ľudí, ktorí zostanú na dne a rozhodnú sa nikdy nevstať.
A potom budú ľudia, ktorí možno po prvý raz naozaj jasne uvidia. Budú bojovať, aby mohli ísť ďalej, pretože vo svojom živote nájdu zmysel. Tento zmysel ich bude hnať vpred bez ohľadu na ťažkosti. To sú ľudia, ktorí ustália náš rozbúrený svet, pomôžu trpiacim a posilnia slabých. Oni uspejú.
Život, sloboda, majetok a šťastie pod milosrdnou Božou ochranou nie je nič také odolné a silné ako tí, ktorí veria. Nič nie je také hrozivé pre “banalitu zla” ako tí, ktorí si ctia a oslavujú život.
Pretlačené so súhlasom American Thinker.