Už je to 25 rokov, čo som prvýkrát navštívil Rím.
Na niektoré veci z mojej prvej cesty nikdy nezabudnem: na ľudí fajčiacich na nástupištiach vlakov pod letiskom Da Vinci, na rozľahlé rozpadnuté obytné domy ovešané vlajúcou bielizňou, na horúce októbrové slnko. Moja severná pokožka zružovela za 15 minút, ktoré mi trvalo nájsť svoju turistickú skupinu.
V Ríme sme strávili len jednu noc, než nás náš autobus rozviezol po zvyšku krajiny a položil základy pre celoživotné talianske spomienky. Keď sme sa pozerali von oknami, vodič autobusu nám dávkoval stálu stravu v podobe miestnej popovej hudby. Všade bolo potom počuť nedávno vydanú skladbu Maxa Pezzaliho “Io Ci Sarò” (“Budem tam”). Jedlo, ktoré sa konzumovalo v neveľmi reprezentatívnych hoteloch, bolo nezabudnuteľné - s výnimkou orechového florentského koláčika, ktorý sa kúpil a ochutnal v samotnej Firenze. Môj prvý pohľad na toto úžasné mesto bol momentom, ktorý žiadna ďalšia návšteva preturizovanej Florencie nemôže zmenšiť.
Byli sme zvláštna spoločnosť: Bolo nás asi 30 Američanov, Britov, Kanaďanov a Austrálčanov vo veku okolo dvadsať rokov. Kanaďanky sa jemne, ale zákerne posmievali vlasteneckým americkým chlapcom. Niekoľko amerických dievčat tancovalo dochádzku na manhattanského makléra. Najhlučnejšia dievčina sa ráno po predchádzajúcej noci pozvracala v autobuse. Na jej obranu treba povedať, že každý večer sme boli všetci dobre zásobení lacným vínom. A neboli sme práve povzbudzovaní v cnostiach: na moje zdesenie, v nedeľu nemal nikto možnosť ísť do kostola, hoci sme boli doslova v Assisi.
Po návrate do Ríma sa moje assiské sklamanie zmenilo na zúrivosť. Pri jedle sa jeden z nášho počtu opýtal iného, aké sú rozdiely medzi protestantmi a katolíkmi. Možno bol Žid; znelo to, akoby práve zistil, že západní kresťania nie sú jedna pevná, homogénna skupina. Skôr než som sám stihol niečo povedať, do reči sa vložilo zavalité dievča: “Protestanti veria v Bibliu, ale katolíci musia robiť všetko, čo povie pápež.”
V roku 1998 som nebol žiadnym apologétom katolíckej viery, s ktorou som mal vtedy problémy. Vedel som však veľmi dobre, že pápež musí byť obrancom viery, nie naopak, a že tvrdiť opak je protikatolícky škriepok. Odhodil som sa od stola, kypiac nevôľou, že ja, katolík, musím počúvať takéto nezmysly v samotnom Ríme.
Krátko nato som po prvý raz stál v Bazilike svätého Petra . Pravdepodobne ste videli, hoci len na fotografiách, to, čo som videl ja: Petra a nad ním okrúhlu vitráž, ktorá zobrazuje Ducha Svätého ako holubicu. Ako katolík som mal byť v extáze. Cítil som však iba sklamanie. Nemal som žiadny pocit Božej’prítomnosti.
Bazilika sa mi zdala obrovská a prázdna od všetkého okrem turistov a hrobov pápežov, ktorých mená a životy som nepoznal. Snažil som sa vyvolať údiv nad tým, že pod oltárom sú kosti svätého Petra’. (Najsvätejšia sviatosť bola vyhradená v bočnom oltári niekde za mnou.) Snažil som sa zatlačiť do úzadia pocit, že za posledných sto rokov si príliš veľa turistov urobilo príliš veľa fotografií, ktoré vysávali svätosť. Nepodarilo sa mi to –až kým som nepočul hlasný náraz.
Otočil som sa. Nejaká žena sa zrútila a o niekoľko sekúnd bol pri nej tím prvej pomoci. Bola som dosť blízko, aby som im videla do tváre: žiarili súcitom, záujmom a niečím, čo vyzeralo ako náklonnosť –čo dokonca vyzeralo ako láska. A zrazu som pocítil, ako z týchto zdravotníkov vyžaruje Božia’prítomnosť. Božia’prítomnosť nebola’niečím statickým – , čo sa nachádza v kupole alebo na stoličke – , ale pohyblivým a živým v ľuďoch naplnených milosťou. V tej chvíli som videl to, čo videl básnik Gerard Manley Hopkins predtým, ako napísal “Ako sa chytajú rybáriky”:
Povedal som móre: spravodlivý človek spravodlivý;
Zachováva milosť: thát zachováva všetky svoje chodiace milosti;
Koná v Božom’oku to, čo v Božom’oku je –
Chríst – lebo Kristus hrá na desaťtisíc miestach,
Krásne údy, a krásne oči nie jeho
K Otcovi cez črty ľudských’tvárí.
A táto myšlienka ma privádza k mojej ďalšej ceste do Ríma: k mojej takpovediac jubilejnej, 25tej ceste, ktorá sa bude zhodovať s 2023 Rímske fórum života. Verím, že Rímske fórum života bude rezonovať tým istým duchom, ktorý pred časom oživoval zdravotníkov ošetrujúcich ženu, ktorá skolabovala v Bazilike svätého Petra’. Každý, kto sa zúčastní na Rímskom fóre života, sa ponáhľa poskytnúť prvú pomoc našej chorej Cirkvi. Urobíme tak so súcitom, starostlivosťou a láskou, ktorá horí prudšie ako náklonnosť, pretože pani, ktorej bežíme na pomoc, nie je cudzia, ale Ecclesia, naša Matka a Učiteľka.
Predpokladám, že budeme aj akýmsi kontrastom k mojej turistickej skupine dvadsiatnikov z deväťdesiatych rokov.
Zaiste budem aj ja akýmsi kontrastom k svojmu mladšiemu ja. Vtedy som bol k vládnucemu pápežovi Jánovi Pavlovi II. zväčša ľahostajný, považoval som ho za trochu zaostalého. Teraz smútim za intelektuálnou výškou a relatívnou doktrinálnou jasnosťou, ktorú on a jeho nástupca Benedikt XVI. priniesli do svojho úradu. Potom som si vypočul veľa nezmyslov o tom, že “Boh nemá nič spoločné s cirkevnými’‘zákonmi, ktoré vytvoril človek”; Teraz prijímam celé učenie Cirkvi”a modlím sa aj za obnovu jej tradičnej liturgie. Vtedy som bol štíhlym dynamom potenciálu. Teraz som’starší, tučnejší, šedivejší, ale ortodoxný.
Takisto už viem, kde sa dá v Ríme výborne najesť. Množstvo života, učenia a ciest do Talianska vyplnilo medzeru medzi októbrom 1998 a septembrom 2023. Tak ako mnohí z vás, aj ja dúfam, že to, čo mám teraz, budem môcť ponúknuť v službe Cirkvi na Rímskom fóre života. Ako Mex Pezzali pred 25 rokmi hlásil z miliónov talianskych rádií: “Io ci sarò” – “budem tam.”
Lístky na Rome Life Forum si môžete objednať na RomeLifeForum.com