Je možné - už teraz - pripraviť sa na prežitie globálnej tyranie, domácich väzení, táborov a mučenia?
Pred necelými dvoma rokmi sme sa na celom svete zaoberali možným zavedením vakcín - a Austrália už skúšala tábory pre tých, ktorí odmietli.
Veľká časť týchto rečí sa vytratila, keď Rusko vstúpilo na Ukrajinu, a mnohí boli v pokušení myslieť si, že príbeh COVID sa skončil.
Ale teraz sa už niekoľko týždňov mainstreamové médiá snažia znovu spustiť príbeh COVID, s tými istými starými fámami o novom “variante Pirola” – a tými istými “narážkami” na vakcíny a posilňovače. Tieto reči sú len čoraz hlasnejšie.
Hoci sa môže zdať nemožné, aby sa opäť začali výluky a mandáty, zo skúsenosti by sme mali vedieť, že keď sa vládno-mediálna propagandistická mašinéria rozbehne nanovo, väčšina našich spoluobčanov sa prispôsobí.
Inými slovami – čoskoro sa môžeme opäť ocitnúť pri pohľade do hlavne mandátov a táborov.
Nezávisle od toho, či toto šialenstvo bude ďalej postupovať, si musíme uvedomiť, že ak sa nás Všemohúci Boh nerozhodne ušetriť, stále sme na trajektórii smerujúcej ku globálnej totalitnej revolúcii. Nesmieme očakávať, že tí, ktorí ju nastoľujú, budú konať rozumne. Nebudú.
To, čo môžeme urobiť už teraz, je internalizovať si ponaučenia, ktoré nám dali ľudia ako Alexander Solženicyn – ponaučenia, ktoré budú prospešné pre náš život, aj keď budeme žiť šťastne a v mieri.
Potrebujeme sa pripraviť už terazna to, aby sme sa nadovšetko držali dobra, pravdy a krásy, a to aj tvárou v tvár utrpeniu, potupe a smrti.
Nič nedokážeme bez Krista a jeho milosti, ale zostáva tu otázka – ako sa snažíme disponovať, prirodzene povedané, touto milosťou?"
Obráťme sa k tým, ktorí žili v tyranii a intenzívnom utrpení, a tak sa imunizujme , nakoľko je to možné, od tejto temnoty.
Prežiť zatknutie a mučenie
V prvom zväzku Súostrovia Gulag, slávny Solženicyn venuje asi 40 strán vymenúvaniu metód mučenia, ktoré používala Čeka, sovietska tajná polícia, aby z priateľov, nepriateľov, rodiny a kolegov vynútila falošné priznania a udania. Tieto priznania a udania sa často robili v klamlivej nádeji, že prinesú prospech samotnému väzňovi alebo jeho blízkym.
Po týchto vyčerpávajúcich opisoch sa Solzehnitsyn pýta:
Aká je teda odpoveď? Ako sa môžete postaviť na nohy, keď ste slabí a citliví na bolesť, keď ľudia, ktorých milujete, sú ešte nažive, keď nie ste pripravení?"
Čo potrebujete, aby ste boli silnejší ako vyšetrovateľ a celá pasca?[1]
Hneď nám dá odpoveď.
Od okamihu, keď sa dostanete do väzenia, musíte svoju útulnú minulosť hodiť pevne za hlavu. Na prahu si musíš povedať: ‘Môj život sa skončil, pravda, trochu predčasne, ale s tým sa nedá’nič robiť. Na slobodu sa už nikdy nevrátim. Som odsúdený na smrť – teraz alebo o niečo neskôr. Ale neskôr to bude, popravde, ešte ťažšie, a tak čím skôr, tým lepšie.
Už nemám vôbec žiadny majetok. Pre mňa zomreli tí, ktorých milujem; a pre nich som zomrel ja. Od dnešného dňa je pre mňa moje telo zbytočné a cudzie. Len môj duch a svedomie zostávajú pre mňa vzácne a dôležité.’
Tvárou v tvár takémuto väzňovi sa vyšetrovateľ zachveje.
Toto víťazstvo môže získať len človek, ktorý sa všetkého zriekol.
Nemôžeme zúfať nad svojou spásou ani nad porážkou tejto zlej revolúcie proti Bohu i jeho stvoreniam. Ale keď sme sa raz dostali do súkolesia tejto mašinérie, našou jedinou nádejou je prestať dúfať.
Čakajte bez nádeje, lebo nádej by bola nádejou na zlú vec
“Od chvíle, keď sa dostanete do väzenia, musíte svoju útulnú minulosť hodiť pevne za hlavu.”
“Nádej je cnosť.” Pravda, ale keď sa aplikuje na každodenné veci – a nie na náš konečný cieľ –, toto tvrdenie je také zavádzajúce, až je nepravdivé.
Akonáhle sa ocitneme v aparáte gulagu, musíme sa podľa Solženicyna vzdať všetkých svojich malých nádejí, že si zachránime kožu a vrátime sa do vonkajšieho sveta.
Musíme sa rozhodnúť, že budeme robiť len to, čo je správne, a že nebudeme robiť nič, čo je zlé – a zľaviť zo všetkých nádejí na útek prostredníctvom dobrého správania.
Našou jedinou nádejou, keď sme dosiahli toto štádium, je prestať dúfať a čakať – a pritom sa s Božou milosťou’snažiť urobiť zo seba malé kúsky nerozbitného železa.
Na začiatok môže byť užitočné položiť si otázku: Prečo by sme vôbec chceli žiť vo vonkajšom svete, v podmienkach, ktoré pre nás nakoniec môžu chcieť revolucionári?
Bolo by lepšie mať vnútornú slobodu v gulagu, ako platiť cenu vnútorného otroctva mimo neho. V istom zmysle bol ten vonkajší svet a kompromisy, ktoré od ruského ľudu vyžadoval, väčším peklom ako gulag.
Je pravda, že, ako na inom mieste upozorňuje sám Solženicyn, mali by sme sa snažiť do aparátu gulagu vôbec nevstupovať. Treba zabrániť tomu, aby toto monštrum znovu povstalo, a skutočne kľúčovým spôsobom, ako to urobiť, je odmietnuť ísť potichu.
Pre nás, ktorí sme ešte stále vonku, sú tieto myšlienky prípravou na odpútanie sa od sveta a disponovanie sa pre milosť. Nie sú radou k zúfalstvu alebo k pasivite. Ide len o prípravné rady, keďže musíme pokračovať v práci až do posledného dňa. Ako povedal náš Pán:
Musím konať dielo toho, ktorý ma poslal, kým je deň; prichádza noc, keď nikto nemôže pracovať. (Ján 9,4)
Na mnohých miestach slnko zapadá, ale ešte nie je noc. A dokonca aj tí, ktorí sú vnútri, môžu stále dúfať v správne veci, ako je koniec tyranie a rozvrat mašinérie rôznymi spôsobmi. Možno sa niektorí, ktorí vstúpia do pekla globálnej tyranie, neskôr vrátia do vonkajšieho sveta, ako to urobil Solženicyn.
Musíme byť odhodlaní robiť to, čo je správne a pravdivé, a nie to, čo pre nás získava istú formu tolerancie v rámci tyranie.
To preto, lebo ani byť slobodný a vrátiť sa do sveta nie je jednoznačné dobro: Solženicyn sa vrátil do manželstva, v ktorom sa už s manželkou nepoznali – a to sa rozpadlo. Aj on však žil ešte mnoho desaťročí v pomerne dobrých podmienkach, v ktorých sme strávili väčšinu svojho života. Aj dnes dokázal písať a inšpirovať nás.
V každom prípade rozhodujúcim dôvodom, prečo sa mu podarilo vrátiť na svet, je to, že v istom zmysle, prestal dúfať, že sa tak stane.
Ale ako prestať dúfať bez toho, aby sme sa poddali zúfalstvu? Čo to znamená v praxi? Ako dodáva Solženicyn:
Ale ako možno premeniť svoje’telo na kameň?"
V ďalšej časti uvidíme, ako presne na to odpovedá – a ako sa stať kúskami železnej drte, ktoré rozbijú ozubené kolesá stroja.