Dnes sa dojatá Mária usmieva na ľaliu, ktorú jej v kolíske ponúkol predstaviteľ veľkého rádu. Augustína zoskupoval a organizoval pustovníkov Kristov vikár, keď bol Mikuláš prijatý do ich rodiny, ktorej sa mal čoskoro stať thaumaturgom. Keď v roku 1305 zomrel, rímski pápeži začínali svoje vyhnanstvo v Avignone; a jeho kanonizácia, odložená takmer o jeden a pol storočia kvôli problémom tohto obdobia, znamenala koniec žalostných rozbrojov, ktoré nasledovali po tomto vyhnanstve.
Mier tak dlho stratený; mier, nad ktorým si zúfali aj tí najmúdrejší - taká bola vrúcna modlitba, slávnostné príhovory Eugenia IV keď ku koncu svojho namáhavého pontifikátu zveril vec Cirkvi pokornému Božiemu služobníkovi, ktorého postavil na jej oltáre. Podľa svedectva Sixta V. bolo získanie tohto pokoja najväčším z Mikulášových zázrakov; zázrak, ktorý tohto pápeža pohol k nakázaniu sláviť sviatok svätca ako dvojnásobný, a to v dobe, keď dni tohto rangu boli v kalendári oveľa zriedkavejšie ako teraz.
Prečítajme si legendu, ktorá je rovnako jednoduchá ako samotný svätcov život.
Nikolas, nazývaný z Tolentina, keďže dlho žil v tomto meste, sa narodil v mestečku Svätý Anjel v marcovej Ancone. Jeho zbožní rodičia, ktorí túžili mať deti, odišli do Bari, aby splnili sľub. Tam ich svätý Mikuláš uistil, že budú mať syna, ktorého preto nazvali týmto svätým menom. Od detstva bol obdivuhodný svojimi cnosťami, najmä svojou zdržanlivosťou, pretože keď mal len sedem rokov, začal sa po vzore svätého Mikuláša postiť niekoľko dní v týždni; tento zvyk neskôr dodržiaval a uspokojoval sa s chlebom a vodou.
Až v mladosti bol zapísaný do radov kléru a stal sa kanonikom; jedného dňa však počul kázeň o pohŕdaní svetom, ktorú predniesol jeden z pustovníkov svätého Augustína, a tak ho zasiahla, že okamžite vstúpil do tohto rádu. Ako rehoľník viedol dokonalý život; svoje telo si podmaňoval drsným odevom, disciplínami a železnými reťazami, zdržiaval sa mäsa a takmer každej potravy a ostatným dával žiarivý príklad svojou láskou, pokorou, trpezlivosťou a inými cnosťami.
Veľmi veľká bola jeho láska k modlitbe, v ktorej nikdy nepoľavil, hoci ho satan rôznymi spôsobmi trápil a niekedy aj kruto bičoval. Šesť mesiacov pred svojou smrťou počúval každú noc anjelské piesne: predchuť nebeských slastí, ktorá ho nútila často opakovať ten apoštolský výrok: Túžim sa rozplynúť a byť s Kristom. Svojim bratom predpovedal deň svojej smrti, ktorý pripadol na 4. septembrovú sobotu. Pred smrťou i po nej sa preslávil zázrakmi, ktoré boli náležite dokázané, a preto ho pápež Eugenius IV. zapísal medzi svätých.
Dobrý a verný služobník, vošiel si do radosti svojho Pána. On rozbil tvoje putá; a z neba, kde teraz kraľuješ, nám opakuješ tie slová, ktoré určili svätosť tvojho života na zemi: Nemiluj svet ani to, čo je vo svete. Lebo svet pominie i jeho rozkoš. (1 Ján 2,15-17) O tom, koľko môže takto na zem zabudnutý človek urobiť pre svojich blížnych, svedčí dar, ktorý si dostal, aby si zmiernil všetky nešťastia okolo seba a pomohol dušiam v očistci. Vtedajší nástupca svätého Petra sa nedal oklamať, keď ťa pri zaraďovaní medzi svätých počítal s tvojou mocou v nebi, že spoločnosť vráti z dlho pretrvávajúceho stavu nepokoja na cesty pokoja.
Aby sa to slovo milovaného učeníka, ktoré si nám práve zopakoval, zapísalo do našich duší ako semeno spásy a prinieslo tam ovocie, ktoré v tebe vyvolalo: odpútanie sa od všetkých časných vecí a túžbu po večných skutočnostiach; tú pokornú jednoduchosť pohľadu duše, ktorá robí zo života pokojnú cestu k Bohu; a napokon tú čistotu, ktorá z teba urobila priateľa anjelov a obľúbenca Márie.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.