Nedávne blahorečenie rodiny Ulmovcov vyvolalo množstvo otázok o mučeníctve.
Vo všeobecnosti aj mnohé katolícke zdroje opakovali holé fakty o prípade, pričom sa málo diskutovalo o motívoch rodiny Ulmovcov, o ich viere alebo o tom, ako ich skutky súviseli s ich náboženstvom. Dokonca aj tie, ktoré sa zaoberali náboženským životom rodiny’boli vo svojom spracovaní dosť povrchné - nehovoriac o naturalistickom zameraní.
Skrátka, boli nám’predložené pomerne skromné správy o hrdinských činoch rodičov Ulmovcov - boli však podané skôr naturalisticky ako nábožensky. V dôsledku toho - a ak necháme bokom polemiku o platnosti kanonizácií po II. vatikánskom koncile - vznikli nasledujúce otázky:
Podobné otázky by mohli vyvstať aj v prípade Maximiliána Kolbeho, ktorý tiež zomrel v rovnakom období. Niektorí sa tiež pýtali, či by sa jeho hrdinská a obetavá smrť mala správne nazývať mučeníctvom.
Takéto otázky sa však neobmedzujú len na tých, ktorí boli blahorečení alebo kanonizovaní po Druhom vatikánskom koncile: mohli by sme uvažovať aj o svätej Márii Goretti, ktorá zomrela na následky zranení, ktoré dostala, keď sa bránila útoku na svoju čistotu. Kanonizoval ju pápež Pius XII. a tiež sa považuje za mučeníčku.
V tomto článku sa budeme’zaoberať vyššie uvedenými otázkami. V záujme sústredenia sa na princípy budem predpokladať pravdivosť všetkých uvedených svedectiev bez toho, aby som sa púšťal do otázok týkajúcich sa historických faktov.
V určitom zmysle možno tento článok považovať za pokračovanie môjho nedávneho seriálu o príprave na prenasledovanie a tyraniu.
Čo je mučeníctvo?"
Morálni teológovia z obdobia pred Druhým vatikánskym koncilom John A. McHugh a Charles J. Callan, nasledujúc svätého Tomáša Akvinského, nazývajú mučeníctvo “hlavným skutkom statočnosti a v istom zmysle najdokonalejším zo všetkých skutkov.” McHugh a Callan ho definujú takto:
[T]o je dobrovoľné prijatie násilnej smrti kvôli Bohu, spôsobenej z nenávisti k cnosti.[1]
Svätý Tomáš Akvinský poskytuje iný pohľad:
Mučeníctvo spočíva v podstate v tom, že sa pevne postavíme na stranu pravdy a spravodlivosti proti útokom prenasledovania. (Summa Theologiae, IIa IIae Q.124 A.1)
Mučeníctvo nevyhnutne zahŕňa dobrovoľnú smrť mučeníka, či už okamžitú alebo oneskorenú – či už zomrie niekoľko dní po utrpení smrteľného zranenia, alebo postupným hladovaním, väznením alebo inými útrapami.[2]
Proti tomu, niekto, kto trpí hrozné muky pre Krista bez toho, aby skutočne zomrel, sa klasifikuje ako spovedník.
A čo úloha prenasledovateľa? McHugh a Callan nám hovoria:
Prenasledovateľ musí konať z nenávisti voči cnosti, ale nie je potrebné, aby bol neveriaci, aby svoju nenávisť voči cnosti avizoval ako motív prenasledovania, ani aby sám vyriekol alebo vykonal rozsudok smrti.[3]
Mučeníctvo je nielen skutkom statočnosti (odvahy), ale aj lásky (lásky k Bohu). Preto svätý Pavol napísal:
[I]k by som vydal svoje telo na spálenie a nemal lásku, nič mi to nepomôže. (1 Kor 13,3)
Takže teologická cnosť lásky nemôže existovať bez teologickej cnosti viery:
[B]ez viery nie je možné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že Boh je a že je odplatou tým, ktorí ho hľadajú. (Hebr 11,6)
Preto musí príčina mučeníctva súvisieť so samotnou vierou – napr. prenasledovanie vyplývajúce z toho, že mučeník je katolík. To je tiež dôvod, prečo je nevhodné odvolávať sa na nekatolíckych mučeníkov. Ako učil pápež Eugen IV. v Cantate Domino, 1441:
Nikto, nech je jeho almužna akokoľvek veľká, nikto, aj keby vylial svoju krv pre Kristovo meno, nemôže byť spasený, ak nezostane v lone a jednote Katolíckej cirkvi. [Zvýraznenie pridané]
Ale ak mučeníctvo musí byť smrť podstúpená pre vieru, čo potom svätá Mária Goretti a svätý Ján Krstiteľ – obaja zomreli pre aspekty čnosti čistoty?
Ostatné čnosti
Náš Pán vyhlásil:
Blahoslavení sú tí, čo trpia pre spravodlivosť’. (Mt 5,10)
Svätý Tomáš výslovne spája toto blahoslavenstvo s mučeníctvom a usudzuje, že to znamená, že aj ostatné čnosti môžu byť príčinou mučeníctva.
Tieto “dve príčiny” mučeníctva však v skutočnosti nie sú odlišné, ako vysvetľuje:
Príčinou každého mučeníctva je pravda viery.
K pravde viery však patrí nielen vnútorná viera, ale aj vonkajšie vyznanie, ktoré sa prejavuje nielen slovami, ktorými človek vyznáva vieru, ale aj skutkami, ktorými človek dokazuje, že má vieru, podľa Jak 2, 18: “Skutkami ti ukážem svoju vieru.” Preto je o niektorých ľuďoch napísané (Tít 1, 16): “Vyznávajú, že poznajú Boha, ale svojimi skutkami ho popierajú.”
Teda všetky cnostné skutky, pokiaľ sa vzťahujú na Boha, sú vyznania viery, ktorými spoznávame, že Boh od nás tieto skutky vyžaduje a odmeňuje nás za ne: a tak môžu byť príčinou mučeníctva. Z tohto dôvodu Cirkev oslavuje mučeníctvo blahoslaveného Jána Krstiteľa, ktorý podstúpil smrť nie za to, že odmietol zaprieť vieru, ale za to, že napomínal cudzoložstvo. (IIa IIae, Q124, A5)
Nezávisle od toho, o akú cnosť alebo cnostný skutok ide, je rozhodujúce, aby sa skutok mučeníctva vzťahoval na Boha aspoň “virtuálne” (alebo možno “habituálne”) ako vyznanie pravej a nadprirodzenej viery. Musí to byť (slovami McHugha a Callana) vonkajšie “vyznanie viery v nadradenosť neviditeľných a budúcich dobier nad viditeľnými a prítomnými dobrami,” ktoré je vnútorne motivované láskou k Bohu ako svojím vnútorným cieľom.[4])
Nie každá odvážna a obetavá smrť katolíka bude nevyhnutne mučeníckou smrťou – ani by sme nemali predpokladať, že každý katolík, ktorý zomrie za takýchto okolností, nevyhnutne trpel s odkazom na vieru.
Svätý Tomáš však uvádza niekoľko príčin, ktoré skutočne môžu byť dôvodom mučeníctva, ak sa vzťahujú na Boha, ak sú trpené pre neho s nadprirodzeným motívom – a uzatvára, “že každé ľudské dobro, pokiaľ sa vzťahuje na Boha, môže byť príčinou mučeníctva.” (IIa IIae Q124 A5).
Maximilián Kolbe
Ak odhliadneme od polemiky o platnosti kanonizácií po II. vatikánskom koncile, mohli by sme sa zamyslieť nad Maximiliánom Kolbem – ktorý povedal, že ako dieťa dostal videnie, v ktorom mu Panna Mária prisľúbila korunu mučeníctva. Páter Kolbe sa preslávil ako jeden z desiatich mužov, ktorých nacisti odsúdili na smrť hladom. Prežil dlhšie ako väčšina ostatných a nakoniec ho usmrtili smrtiacou injekciou.
Možno sa pýtať, či to bolo naozaj mučeníctvo, a nie “len” hrdinský čin cnosti. Dozvedáme sa však, že keď sa ponúkol namiesto odsúdeného, spýtali sa ho, kto je – a on odpovedal “Jsem katolícky kňaz.” Zdá sa, že to postačuje na to, aby sme uviedli, že jeho smrť bola mučeníckou smrťou vo vyššie definovanom zmysle: smrť podstúpená pre cnosť, ako otvorené vyznanie viery a vykonaná z lásky k Bohu.
Nech si už o pokoncilových kanonizáciách myslí ktokoľvek čokoľvek, určite sme schopní akceptovať, že išlo o mučenícku smrť, aspoň na prvý pohľad.
Ale kde to necháva nemluvňatá, ktoré boli zabité pred dosiahnutím veku rozumu? Majú cnosť viery? Možno o nich povedať, že dobrovoľne trpeli za Kristovu’pravdu? Sú naozaj mučeníkmi?
Dojčatá
Ak ide o spásu, pokrstenému dieťaťu sa do duše vlievajú teologické cnosti a po smrti okamžite vstupuje do neba. Môže sa však takéto nemluvňa skutočne nazývať mučeníkom, ak bolo za určitých okolností zabité?"
Svätý Bernard predniesol kázeň o Svätých nevinných, (ktorú cituje sv. Tomáš), v ktorej rozlišuje tri druhy mučeníkov:
Odvolávajúc sa na túto kázeň, svätý Tomáš píše, že hoci svätí Nevinní možno nespĺňajú všetky podmienky mučeníctva, “predsa sú v istom zmysle mučeníkmi, pretože zomreli za Krista.”
McHugh a Callan sa tiež zaoberajú touto otázkou:
[P]rávne a správne mučeníctvo, ktoré nie je cnosťou, ale korunou mučeníctva, je smrť spôsobená dieťaťu z nenávisti ku Kristovi, ako v prípade svätých nevinných. Toto je krst krvi pre nemluvňatá, ako je cnosť pre dospelých, a poskytuje miesto krstu vodou (Mt, x. 39).
Nezdá sa, že by existoval pevný dôvod obmedziť to na svätých nevinných, ktorí sú uvedení len ako príklad. Tomáš Slater, ďalší morálny teológ, to vyjadruje jednoznačne:
Takisto mučeníctvo alebo smrť trpezlivo znášaná pre Krista alebo pre nejakú kresťanskú cnosť má rovnaký účinok ako krst túžby. ‘Väčšiu lásku ako túto,’ povedal náš blahoslavený Pán, ‘nikto nemá, aby človek položil svoj život za svojich priateľov.’
Ale mučeníctvo nevyvoláva svoj účinok len ako akt lásky, ale na spôsob ex opera operato, na základe osobitného privilégia, ako napodobňovanie Kristovho umučenia a smrti.
Takto si Cirkev uctieva ako svätých v nebi svätých nevinných a iné deti, ktoré boli vydané na smrť pre Krista.[5](zvýraznenie pridané).
Teda, parafrázujúc svätého Tomáša, zdá sa, že je skutočne možné, aby boli deti umučené, aspoň “v istom zmysle,” ak sú zabité pre Krista. Zdá sa, že je to veľmi jasné, keď je dieťa zabité priamo z nenávisti k viere – napr, pretože je to katolícke dieťa, alebo pretože jeho rodičia boli katolíci.
Menej jasné sa to môže zdať, keď je dieťa zabité spolu s rodičmi, ktorí boli skutočne umučení pre nejakú inú pravdu, odkazujúcu na Boha (ako bolo uvedené vyššie).
Keď však prijmeme, že dieťa bolo zabité spolu s rodičmi, ktorí boli skutočne umučení (aj pre “nejakú kresťanskú cnosť”), nezdá sa byť zrejmé, že takéto deti nemožno tiež nazvať mučeníkmi.
Aplikácie na rodinu Ulmovcov
Po úvahe o povahe mučeníctva a faktoroch, ktoré odlišujú hrdinskú smrť od správne povedané mučeníctva, sa na záver zamyslime’nad rodinou Ulmovcov.
Znovu si ujasnime, že’diskutujeme o otázkach okolo mučeníctva a všetky debaty o moderných kanonizáciách nechávame bokom. Celkom zjavne máme právo dospieť k záveru, že niekto bol mučeníkom skôr, než je kanonizovaný – otázky sú oddelené.
Po prvé, “sedemdesiate dieťa.” Niektorí boli prekvapení myšlienkou nazvať nenarodené dieťa mučeníkom. Ide o červenú kartu, pretože sa zdá, že dieťa zomrelo po pôrode, a teda v skutočnosti nebolo “nenarodené.” Zdá sa, že úmysel zabiť dieťa bol prítomný aj zo strany prenasledovateľov, keďže matka, Viktória Ulma, bola údajne v “pokročilom štádiu tehotenstva.” Zdá sa nepravdepodobné, že by jej kati nevedeli, že je tehotná, a teda by vedeli, že zabíjajú aj jej dieťa.
Z toho sa zdá byť rozumné usudzovať, že ak bola Wiktoria Ulma mučeníčkou, potom boli mučeníkmi aj jej deti, vrátane “siedmeho dieťaťa.”
Naproti tomu je pozoruhodné, že o tejto záležitosti sa veľa nehovorí v súvislosti s nenarodeným dieťaťom anglickej mučeníčky Margaret Clitherow, ktorá bola popravená za ukrývanie kňazov počas anglickej reformácie – ani v súvislosti s inými tehotnými mučeníčkami. Argumentácia vedúca k označeniu “siedmeho dieťaťa” za mučeníka sa zdá byť rozumná, ale je normálne, že katolík je znepokojený tvárou v tvár každej takejto novej veci – najmä keď je výslovne vytrubovaná ako novinka.
Druhá vec, beatifikácia celej rodiny. Bolo nám’povedané, že je to po prvý raz, čo bola blahorečená celá rodina, a to u niektorých vyvolalo obavy. Takéto obavy by mohli byť oprávnené, keby išlo o blahorečenie svätej rodiny, ktorá nebola umučená. Ale cirkevné martyrológium má niekoľko prípadov skupín mučeníkov, ktorí boli zabití spoločne, ako napríklad 40 rímskych mučeníkov zo Sebasty, 42 mučeníkov z Amoria – a dokonca 20 000 mučeníkov z Nikomédie. Zdá sa, že to nie je problém.
Nasledujú motívy rodičov’. Zdá sa, že v prípade Maximiliána Kolbeho sa nadprirodzené motívy viery a lásky prejavujú veľmi zreteľne, a to vzhľadom na to, že sa v rozhodujúcej chvíli prihlásil za katolíckeho kňaza. Boli však rodičia Ulmovci zapojení do svojho odvážneho úsilia z nadprirodzených pohnútok, alebo z prirodzene dobrých pohnútok?
Ak boli motívy rodičov Ulmovcov’ skutočne nadprirodzené vierou a láskou, potom sa zdá byť rozumné považovať ich za mučeníkov, a tým aj ich deti.
Ale hoci rodina Ulmovcov možno žila horlivým katolíckym životom a prišla o život pre skutočne nadprirodzenú vieru a lásku, zdá sa, že tí, ktorí sú zodpovední za prezentáciu ich príbehu svetu, sa príliš neusilujú o to, aby nám to ukázali.
Príklad, oficiálne komunikácie o rodine Ulmovcov boli povrchné a chýbala v nich diskusia o motívoch rodičov’ alebo viere. Poľský arcibiskup Stanisław Gądecki sa vyjadril trochu vágne, keď povedal, že ich konanie “vychádzalo z ich kresťanskej lásky a výchovy v katolíckej viere, ktorá je hlboko zakorenená v poľskej tradícii.”
Tak trochu anachronicky označil ich “úctu k životu od počatia po prirodzenú smrť” za konkrétnu pravdu, pre ktorú riskovali svoj život.[6]
Podobne v National Catholic Register’s rozhovore z 8. septembra sa kardinál Marcello Semeraro, prefekt Dikastéria pre kauzy svätých, opakovane vracia k myšlienke pospolitosti a spoločenstva, ako aj bratskej lásky a pohostinnosti.
Tých niekoľko neurčitých poznámok, ktoré uvádza, sa vôbec nedá porovnať s opismi, ktoré máme k dispozícii napríklad o rodičoch svätej Terézie z Lisieux – alebo o iných svätých rodinách v modernej dobe.
Závery
Svätosť života, bratská láska a pohostinnosť sú určite dobré veci – ale nie sú vnútorne usporiadané k viere spôsobom potrebným pre pravé mučeníctvo. Bezúhonný pohan alebo heretik by mohol hrdinsky zomrieť za iných ako prirodzené dobrá a v žiadnom prípade by nebol mučeníkom.
Tieto prirodzené dobrá by mohli byť “záležitosťou” pravého mučeníctva, ak by sa zaň Ulmovci postavili z nadprirodzených pohnútok. Ale opäť – zdá sa, že tí, ktorí prezentujú ich príbeh, nám to nechcú povedať.
To v žiadnom prípade neznamená, že Ulmovci neboli v skutočnosti oživovaní nadprirodzenou vierou a láskou – to vôbec nie.
Ale hoci sa naturalistické a politické zameranie určite nedotýka samotných Ulmovcov, ilustruje niečo znepokojujúce v moderných koncepciách kanonizácie, blahorečenia, mučeníctva, svätosti a samotného kresťanského života.