Komentáre k apoštolskej exhortácii Laudate Deum sa nepochybne zamerajú na odporúčania pápeža Františka’ na ochranu “spoločného domova” - výraz, ktorý v čase rozpadu Sovietskeho zväzu zaviedol Gorbačov - v jeho pokračovaní “ekologickej” encykliky Laudato si’.
Ale bez ohľadu na to, čo si možno myslieť o zásahu pápeža do oblasti, ktorá nepatrí do jeho povinnosti posilňovať bratov vo viere, obsahuje oveľa závažnejší problém, a to práve v téme viery. Práve táto otázka by mala byť predmetom nášho záujmu a našej prosby k Bohu, aby ukončil krízu, ktorá, ako sa zdá, v súčasnosti dosahuje v Cirkvi vrcholný bod.
Čítajte: Pápež František v novom dokumente ‘Laudate Deum’
Po mnohých úvahách o “klimatickej kríze” pápež František zaradil krátku kapitolu o “duchovných motiváciách” svojho angažovania sa za túto planétu, keď v 61. bode píše: "Pápež František sa snaží o to, aby sme sa v tejto oblasti cítili dobre:
V tejto súvislosti nemôžem nepripomenúť katolíckym veriacim motivácie, ktoré sa rodia z ich viery. K tomu istému povzbudzujem aj svojich bratov a sestry z iných náboženstiev, pretože vieme, že autentická viera nielenže dáva silu ľudskému srdcu, ale aj premieňa život, pretvára naše ciele a osvetľuje náš vzťah k druhým a k celému stvoreniu.
“Autentická viera,” nie menej! Pozorne sa zamyslime nad pápežovými’slovami: Výslovne pripisuje “bratom a sestrám iných náboženstiev” “autentickú vieru”, čo je však absurdné. Viera môže byť autentická a pravdivá len vtedy, ak je pravdivý jej predmet. Logicky môže existovať len jedna “autentická” viera, pretože to nie je len neurčitý ľudský pocit, ale adekvátnosť medzi intelektom, dušou, tým, čomu človek verí, a skutočnosťou, božskou realitou.
Laudate Deum paroduje vieru, ktorá je nadprirodzenou cnosťou
Pápežove výroky odhaľujú priepastnú neznalosť, možno dokonca zámerné skresľovanie toho, čo viera v skutočnosti je.
Je tu zámena medzi prirodzeným a nadprirodzeným. Viera, autentická viera, pravá viera, je teologická cnosť, nadprirodzená cnosť, ktorá nám bola daná spolu s nádejou a láskou prostredníctvom krstu. Spočíva vo viere v zjavenie dané Bohom a jedine Bohom, vo všetkých tých pravdách, ktoré človek nemôže poznať len silou rozumu.
Vieru si netreba zamieňať s náboženstvom, prirodzenou cnosťou, vďaka ktorej človek vďaka rozumu môže a dokonca je povinný uznať existenciu Boha, ktorý ho presahuje a ktorému je povinný sa klaňať a byť mu vďačný. Náboženstvo môže byť pravdivé alebo falošné v závislosti od svojho predmetu: bytosti, ktorú uctieva.
Pápež František tým, že sa odvoláva na “autentickú vieru” “bratov a sestier iných náboženstiev” –, keď naše duchovné bratstvo pramení práve a výlučne z milosti prijatej pri krste, ktorá z nás robí Božie deti, a teda bratov vo viere –, prekrúca a znehodnocuje našu katolícku vieru. Subjektivizuje ju.
Čo prijímame pri krste? Milosť obmytia z prvotného hriechu – a v prípade dospelých prijímajúcich krst zo všetkých osobných hriechov –, božské synovstvo prostredníctvom začlenenia do Kristovho mystického tela a možnosť stať sa spoludedičmi Božieho Syna, ako aj vliatie nadprirodzených čností viery, nádeje a lásky a prebývanie Najsvätejšej Trojice v našich dušiach, ktoré zostáva, kým si zachováme posväcujúcu milosť. “Či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha svätého vo vás, ktorého máte od Boha,” učí svätý Pavol.
Taká je veľkosť, nesmiernosť daru viery, taká je špecifickosť nepochopiteľnej milosti prijatej krstom.
Tvrdiť, že každý veriaci v čokoľvek – uctievači Alaha, Slnka alebo Veľkého špagetového monštra – disponuje tou živou, “autentickou” vierou, ktorú slobodne dáva iba Boh, presahujúcou hranice našej úbohej zranenej prirodzenosti, je (Boh nám pomáhaj!) popierať katolícku vieru v jej samotných koreňoch.
S ohľadom na to nemožno k Laudate Deum pristupovať len ako k ďalšiemu textu, v ktorom pápež František omieľa klišé klimatického alarmismu a podriaďuje sa predpojatým predstavám a záverom tých, ktorí ho hlásajú.
Predsudky: Existuje klimatická kríza; je za ňu zodpovedný človek; je “globálna.”
Závery: Keďže je globálna, je prítomná všade, a preto proti nej treba bojovať v každom detaile života. Tento totalitarizmus – lebo je to skutočne totalitarizmus – je tým, čo ospravedlňuje všetky opatrenia, ktoré sa dnes presadzujú, od takzvanej “morálnej povinnosti” jazdiť radšej na bicykli ako na“jednom bicykli”;alebo zhasnúť svetlo, keď opúšťame miestnosť, na individuálnej úrovni, až po globálne zdanenie “uhlíka” a dodržiavanie cieľov udržateľného rozvoja (SDGs) všetkými národmi, aby sa znížila “ekologická stopa” človeka na matke Zemi.
Potom, čo pápež uviedol, že v boji proti “klimatickej kríze,” “by sa mali uprednostniť multilaterálne dohody medzi štátmi,”, v bode 35 Laudate Deum opäť používa svoj jazyk súčasných globalistov:
Nie je užitočné zamieňať multilateralizmus so svetovou autoritou sústredenou v jednej osobe alebo v elite s nadmernou mocou: ‘Keď hovoríme o možnosti určitej formy svetovej autority regulovanej zákonom, nemusíme nevyhnutne myslieť na osobnú autoritu.’ Hovoríme predovšetkým o ‘účinnejších svetových organizáciách, ktoré by boli vybavené právomocou zabezpečiť globálne spoločné dobro, odstránenie hladu a chudoby a istú [obranu] základných ľudských práv.’ Ide o to, aby boli vybavené skutočnou autoritou tak, aby ‘zabezpečili’ dosiahnutie určitých základných cieľov. Takto by mohol vzniknúť multilateralizmus, ktorý nie je závislý od meniacich sa politických podmienok alebo záujmov určitej skupiny ľudí a má stabilnú účinnosť.
Cieľom je vybaviť globálne, nadnárodné organizácie “autoritou,” t. j. záväznými právomocami. Ide o politický program, ktorý nespočíva v tom, že by učil všetky národy a robil z nich učeníkov, “krstil ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého,” božské a duchovné poslanie, ktoré zveril svojej Cirkvi náš Pán v okamihu svojho nanebovstúpenia, ale v tom, že dáva pozemský plán zameraný na podriadenie národov zdanlivo prirodzenému cieľu. Tu musíme mať na pamäti Chestertonovo’varovanie: “Odstráňte nadprirodzené a zostane neprirodzené.”
Laudate Deum personifikuje zem
Všetko sa deje v mene zeme: personifikovanej zeme, takmer božskej zeme. Preberajúc jazyk ekologického náboženstva inštalovaného do klimatického diskurzu, pápež František hovorí o “protestnom výkriku zeme” (bod 5), o “výkriku zeme”, ktorý teoreticky rozpracoval teológ oslobodenia Leonardo Boff vo svojej knihe z roku 1995 Ekológia a chudoba, výkrik zeme, výkrik chudobných.
Čítajte: Pápež František podriaďuje vieru všepohlcujúcej ideológii ‘klimatických zmien’
Celá Laudate Deum sa zameriava na tento čisto prírodný horizont, pričom sa snaží zachrániť skôr planétu než duše. Ježiš nás varuje: “Aký úžitok by mal ten, kto by získal celý svet a stratil svoju dušu?"” Ak sa nám nepodarí sústrediť sa v prvom rade na Ježiša Krista, nemá zmysel starať sa o (údajné) globálne otepľovanie. Ľudia aj tak všetci zomrú, či už s globálnym otepľovaním, alebo bez neho, a dôležité je, aby dosiahli večnú spásu.
Toto tiež vieme: “Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude okrem toho dané.” Táto veta nášho Pána je základom celého’sociálneho učenia” Cirkvi: je kľúčom. Najprv musíme rešpektovať Boží zákon, musíme prijať Božie kráľovstvo životom milosti, musíme ho vo všetkom hľadať, a potom nám bude daná harmónia života na zemi, pokoj (vrátane sociálneho pokoja), ktorý je pokojom poriadku. Práve hľadaním Boha benediktínski mnísi premenili Európu na záhradu kresťanstva.
Keď ide o panteizmus
Žiaľ, Laudate Deum ide ešte ďalej, keď znehodnocuje Božie kráľovstvo, ktoré, ako vieme, nie je z tohto sveta. Apoštolská exhortácia – v súlade s klimatickým náboženstvom, ktoré má v základoch vytvoriť globálnu spiritualitu, ku ktorej sa má každý vedieť pripojiť – používa jazyk panteizmu.
Tu je niekoľko príkladov s mnohými citátmi z Laudato si’:
§ 25: Na rozdiel od tejto technokratickej paradigmy hovoríme, že svet, ktorý nás obklopuje, nie je predmetom vykorisťovania, bezuzdného využívania a neobmedzených ambícií. Nemôžeme ani tvrdiť, že príroda je len ‘prostredím’, v ktorom rozvíjame svoje životy a projekty. Lebo ‘sme súčasťou prírody, sme do nej začlenení, a teda sme s ňou v neustálej interakcii’, a preto ‘sa na svet nepozeráme zvonka, ale zvnútra’…
§ 64: Ježiš ‘dokázal pozývať druhých, aby boli pozorní ku kráse, ktorá je na svete, pretože sám bol v neustálom kontakte s prírodou a prepožičiaval jej príťažlivosť plnú lásky a úžasu.’
PREČÍTAJTE SI: Pápež práve nastražil na katolíckych kňazov obvinenia z kriminality z nenávisti – Tu’je ako
Prečítaj si Nový zákon a nič také nenájdeš. Ježiš učí – ako to robí v kapitole 6 svätého Matúša’evanjelia a v kapitole 12 svätého Lukáša’evanjelia –, že máme oveľa väčšiu cenu ako zázračné dobrá prírody a že náš pohľad musí byť upretý na to, čo je nadprirodzené. Náš poklad je v nebi a v tej posväcujúcej milosti, ktorá do hĺbky našej duše umiestňuje samotnú Svätú Trojicu.
§ 65: Preto ‘sa nám stvorenia tohto sveta už nejavia len pod prirodzenou podobou, pretože vzkriesený ich tajomne drží pri sebe a smeruje ich k plnosti ako k ich cieľu. Samotné poľné kvety a vtáky, ktoré ľudské oči kontemplovali a obdivovali, sú teraz preniknuté jeho žiarivou prítomnosťou’. Ak sa ‘vesmír odvíja v Bohu, ktorý ho úplne napĺňa…, mystický význam možno nájsť v liste, v horskej cestičke, v kvapke rosy, v tvári chudobného človeka’…
§ 67: Židovsko-kresťanská vízia vesmíru obhajuje jedinečnú a ústrednú hodnotu ľudskej bytosti uprostred úžasného koncertu všetkých Božích’stvorení, ale dnes sa vidíme nútení uvedomiť si, že je možné udržať len ‘situovaný antropocentrizmus.’ Inými slovami, uznať, že ľudský život je nepochopiteľný a neudržateľný bez iných stvorení. Lebo ‘ako súčasť vesmíru… sme všetci spojení neviditeľnými putami a spoločne tvoríme akúsi univerzálnu rodinu, vznešené spoločenstvo, ktoré nás napĺňa posvätnou, láskyplnou a pokornou úctou.’
Teda je židovsko-kresťanská vízia zastaraná? Mala by sa zvrhnúť, ak nie prevrátiť naruby? A ako tu môžeme nevidieť zámenu medzi prirodzenosťou a milosťou, ktorá je základom omylov, ktoré sprostredkúva Laudate Deum?
Tieto sú oveľa závažnejšie ako pápežove vyhlásenia o klíme a globalistickom riešení “klimatickej krízy,” ktoré – je potrebné na to upozorňovať? – nemajú záruku neomylnosti a nie sú pre katolíkov záväzné.
Čítajte: Pápež František, Druhý vatikánsky koncil a synoda: môj pohľad 85-ročného katolíka
Ak v tomto bode je možné zostať pokojnými, pápež František zvláštne výroky, ktoré sa dotýkajú samotnej viery, sú zdrvujúce. Ako môže pápež hovoriť takéto veci?"
Ako človek môže. Ako my všetci, a až príliš často, aj pápež môže byť neverný poslaniu, ktoré mu Boh zveril. Ale Cirkev, ako tiež vieme, ťaží z Božieho’prísľubu: Brány pekelné ju nepremôžu (čo samozrejme znamená, že sa ju snažia zrútiť už od chvíle, keď ju Kristus ustanovil) a náš Pán s ňou zostane až do konca čias.
Otrasieme sa? Určite sme. Ale potom nastal čas na modlitbu ako nikdy predtým: na modlitbu za pápeža a za Cirkev. Môžeme tiež zvolať: “Pane, zachráň nás! Hynieme!”, ale už teraz sme si istí odpoveďou: “Prečo sa bojíte, vy maloverní?”
On je tu so svojou Cirkvou až do konca čias.