“Medzi najvýraznejšie dôkazy nekonečnej lásky nášho Vykupiteľa patrí to, že vo chvíli, keď láska veriacich ochladla, Božská Láska sa ponúkla ako predmet osobitnej úcty a kultu a vzácny poklad Cirkvi sa otvoril, aby odpustkami obohatil kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, v ktorom sú ukryté všetky poklady múdrosti a poznania… V toto Najsvätejšie Srdce musíme vkladať všetku svoju nádej, od tohto Srdca žiadať a očakávať svoju spásu.”
Veľká úcta k Najsvätejšiemu Srdcu, o ktorej takto hovorí zvrchovaný pápež Pius XI, (Miserentissimus Redemptor, 8. mája 1928) a ktorá sa v Cirkvi tak obdivuhodne rozšírila od sedemnásteho storočia, nie je žiadnou novou úctou. Mnohé výskumy katolíckych učencov potvrdili skutočnosť, že neexistoval ani jeden z veľkých starších rehoľných rádov, ale mal tradíciu takejto zbožnosti a vo svojich radoch sväté duše, s ktorými bola spojená. Platí to o deťoch svätého Benedikta (tak o “čiernych mníchoch” z materského kmeňa, ako aj o neskorších cisterciánoch), o kartuziánoch, dominikánoch a františkánoch.
Krásne a nežné frázy svätého Bonaventúry poskytli niektoré poučenia pre nové ofícium sviatku, pričom počas oktávy nielen sv. Bernard, ale aj jeden z najväčších prvých otcov, svätý Ján Chryzostom, nás zasa nabádajú k tomu, čo sa tak často opisovalo, ba dokonca sa proti tomu horlivo vystupovalo ako proti novote, ktorú nepoznali prvotné dni.
Pravdou je, že v poreformačných dňoch sa zdôraznil nový prvok v pobožnosti. Vo vekoch viery bola síce pobožnosť vždy, tak ako teraz, úzko spojená s umučením, ale dominovala v nej exaltovaná, slávna, triumfujúca Láska. Po roztrhnutí bezšvového rúcha všeobecnej Cirkvi so všetkými jej hroznými dôsledkami sa zdôrazňoval prvok nápravy, prvok lásky k Srdcu, ktoré tak milovalo ľudí, ale bolo tak málo milované na oplátku; a práve tento aspekt pobožnosti je tým, na čo veriacich nabáda Pius XI: povinnosť odčiniť urážky, urážky, pohŕdanie, ktoré sa dostalo nekonečnej Láske v našom modernom svete, ktorý ho nepozná.
Svätá tohto dňa nie je ani prvou, ani jedinou dušou, ktorej náš Pán zjavil tajomstvo Najsvätejšieho Srdca; ale bola tou, ktorú si vybral ako osobitný nástroj jeho šírenia. Učil o ňom aj iných, ale neprikázal im, aby ho hlásali svetu alebo pracovali na jeho verejnom kulte. Prikázal to tejto jednoduchej vizitátorke z Paray-le-Monial, Margaréte Márii Alacoque, v dobe, keď jansenizmus ochladzoval ľudské srdcia a namiesto lásky k Bohu im nahradzoval strašný strach, ktorý ich zdržiaval od sviatostí a nútil ich “vidieť Sudcu prísneho e’en v kríži.”
Nie že by táto pobožnosť, aj keď formálne a definitívne schválená a šírená Cirkvou, závisela od zjavení, tak ako pobožnosť Božieho Tela nezávisí od zjavení blahoslavenej Juliany z Cornillonu. Zjavenia majú pri ustanovovaní takýchto sviatkov len doplnkovú úlohu; Cirkev hľadá to, čo je užitočné pre duše; a stačí jej, že pobožnosť je sama osebe dobrá a prispeje k väčšej Božej sláve.
Vlastný príbeh svätca’ilustruje účinok správne praktizovanej pobožnosti k Najsvätejšiemu Srdcu. Ako všetky duše osobitne povolané k životu pokánia a odčinenia hriechov, aj Markéta Mária poznala veľa utrpenia. V ranom veku musela spolu so svojou milovanou matkou veľa znášať od členov svojej rodiny. Trpela nespravodlivým nátlakom na jej konanie, jednotvárnosťou a nevľúdnosťou. Jej náboženským praktikám bránili čiastočne rodinné pomery a čiastočne dobové pomery; mala viac ako dvadsaťjeden rokov, kým mohla prijať sviatosť birmovania.
Chýbajúce správne vedenie a ešte nespravodlivejší odpor spôsobili, že jej povolanie bolo ďalším zdrojom utrpenia; a keď sa za ňou konečne zavreli dvere kláštora, našla skúšky, v porovnaní s ktorými sa to, čo bolo predtým, zdalo len nepatrné. Občas, už od detstva, bola obdarená mimoriadnymi milosťami, ale v rozvážne riadenom rehoľnom dome sa ocitla v prirodzenej nevýhode, ktorá z toho vyplýva; o to viac, že vizitandský duch bol iného druhu. Zdá sa byť ironické, že hoci vstúpila do rádu v jeho prvej horlivosti a do domu horlivého medzi horlivými, pod postupnými predstavenými, ktorí sa vyznačovali duchovnosťou a múdrosťou, dlho bola úplne nepochopená, nedocenená a trochu nedôverčivá.
Sklon k škrupuliam, prílišná plachosť a problémy v duchovných záležitostiach, nedostatok pokoja, ktoré sme si všimli v prvých rokoch, zmizli, až keď sa začali veľké zjavenia. Pod vplyvom vlastného učenia nášho Pána’a vedenia, ktoré jej ďalej poskytol vo svojom svätom služobníkovi, blahoslavenom Claudovi de la Colombière, sa jej charakter neustále rozvíjal. Jej pokora, ktorá bola vždy veľká, sa stala väčšou, takže mohla bezpečne kráčať po svojich mystických cestách; jej úsudok a prehľad v duchovných veciach sa stali istými. Skľúčenosť sa vytratila a žiadne skúšky nemohli narušiť jej pokoj ani otriasť jej sebadôverou, až nakoniec rehoľníčka, o ktorej si kedysi jej sestry mysleli, že stojí málo, odhalila vo svojich životopisoch “pravú a statočnú milovníčku.”
Kedysi zaujatá sama sebou, stala sa nesebeckou a všetko utrpenie sa stalo sladkým; a po nej nasledoval nekonečný sprievod tých, ktorí sa, opäť slovami veľkej encykliky Pia XI. statočne usilujú zadosťučiniť Božskému Srdcu za toľko hriechov, ktoré sú proti nemu spáchané, ktorí sa neboja obetovať sa Kristovi ako obete… ktorí nielenže nenávidia hriech a vyhýbajú sa mu ako najväčšiemu zlu, ale obetujú sa Božej vôli a využívajú všetky prostriedky, ktoré sú v ich moci, aby nahradili urážky spáchané proti Božiemu Majestátu neustálou modlitbou, dobrovoľným umŕtvovaním a trpezlivým prijímaním všetkých skúšok, ktoré ich môžu postihnúť – vlastne tým, že celý svoj život žijú v duchu nápravy.
Margaréta Mária Alacoque sa narodila v úctyhodnej rodine v dedine v diecéze Autun a už od prvých rokov života dávala najavo známky budúcej svätosti. Naplnená vrúcnou láskou k Panenskej Matke Božej a k vznešenému tajomstvu Eucharistie zasvätila v mladosti svoje panenstvo Bohu a snažila sa predovšetkým uskutočňovať vo svojom živote praktizovanie kresťanských čností. Jej záľubou bolo tráviť dlhé hodiny v modlitbe a v kontemplácii nebeských vecí. Nízko si vážila samu seba, bola trpezlivá v protivenstvách, praktizovala telesné pokánie a bola dobročinná voči blížnym, najmä voči chudobným. Usilovne sa snažila všetkými prostriedkami, ktoré boli v jej moci, napodobňovať najsvätejší príklad božského Vykupiteľa.
Po vstupe do rádu Navštívenia Panny Márie sa jej život stal hneď jasným príkladom pre ostatných. Boh ju vo vysokej miere obdaril darom modlitby spolu s ďalšími milosťami a častými videniami. Z nich najznámejšie bolo to, keď sa jej Ježiš zjavil, keď sa modlila pred Najsvätejšou sviatosťou, a keď otvoril svoju hruď, ukázal jej svoje božské Srdce rozžeravené plameňmi a obklopené tŕňovou korunou; a vyzval ju, aby sa ako odplatu za jeho nadmernú lásku a ako zadosťučinenie za urážky nevďačných ľudí usilovala o zavedenie úcty k jeho Srdcu, ktoré by obohatil pokladmi nebeskej milosti.
Keď z pokory váhala, či sa má pustiť do takej veľkej úlohy, najláskavejší Spasiteľ ju povzbudil a zároveň jej ako sprievodcu a pomocníka ukázal Clauda de la Colombière, muža veľkej svätosti. Utešoval ju aj uistením o veľmi veľkých požehnaniach, ktoré neskôr Cirkvi prinieslo uctievanie jeho božského Srdca.
Margaréta sa zo všetkých síl usilovala splniť príkaz Vykupiteľa’a. Nechýbali jej ústrky a dokonca aj trpké urážky zo strany tých, ktorí tvrdili, že podlieha duševným bludom. Tieto ťažkosti nielenže znášala trpezlivo, ale dokonca z nich mala úžitok, pretože sa cez utrpenie a potupu považovala za obeť prijateľnú pre Boha a brala ich ako prostriedok na ľahšie dosiahnutie svojho cieľa.
Poznamenaná náboženskou dokonalosťou a každým dňom viac spojená so svojím nebeským Manželom kontempláciou večných vecí, utiekla sa k nemu v štyridsiatom treťom roku svojho veku a v roku obnovenej spásy 1690. Preslávila sa zázrakmi a Benedikt XV zapísal jej meno medzi svätých; a najvyšší pápež Pius XI rozšíril jej úrad na univerzálnu Cirkev.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za to, že toto klasické dielo je ľahko dostupné online.