Nasleduje video a plné znenie prejavu kardinála Gerharda Müller’z Rímskeho fóra života 2023.
Kristova cirkev vo vernosti apoštolskej postupnosti
1. Bez Krista - žiadna Cirkev
Cirkev, ktorá už neverí v Ježiša Krista, už nie je Cirkvou Ježiša Krista. Biskupi, ktorí zrádzajú svoje božské poslanie, aby sa vyhli obvineniam z prozelytizmu alebo z rigorizmu za obranu kresťanskej morálky, zabudli na zmysel a dôvod svojej existencie. Tento relativizmus v doktríne nerobí kresťanstvo vhodným pre súčasnosť, na čo nás pôsobivo upozornil pápež Benedikt XVI. A už v 17. storočí veľký matematik a filozof Blaise Pascal varoval jezuitov pred laxizmom vo svojich Lettres Provinciales. Títo “múdri chlapci” chceli zosúladiť kresťanstvo s frivolným dianím na bourbonskom dvore. No napriek svojej ochote sekularizovať kresťanstvo sa nakoniec stali obeťami vlastnej stratégie prispôsobovania sa.
Biskupi a teológovia, ktorí zabudli, že jedine v Kristovi dostávame plnosť milosti a pravdy, alebo ktorí – ako modernisti na začiatku 20. storočia – si myslia, že môžu Kristovo učenie rozvíjať podľa vlastných predstáv, by si mali pamätať slová sv. Pavla: “Keby som sa chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom: evanjelium, ktoré som hlásal, nepochádza od ľudí… dostal som ho skrze Kristovo Zjavenie.” (Gal 1, 10f)
“Pastieri Božej Cirkvi ustanovení Duchom Svätým” (Sk 20, 28) nie sú ničím iným ako legitímnymi nástupcami apoštolov (porov. 1Klement 42-44). Zmŕtvychvstalý Pán svojim apoštolom povedal: “Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás. Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, tomu sú odpustené. Komu odpustíte, tomu sa odpustí.” (Jn 20, 21f)
Jedine preto, že Kristus sa zjavil ako “Cesta, Pravda a Život” (Jn 14, 6), môže Duch Svätý zabezpečiť, aby “Cirkev živého Boha bola stĺpom a základom pravdy.” (1Tim 3, 15) “Pravda evanjelia” (Gal 2, 14), ktorú Pavol dokonca raz musel brániť pred dvojznačnosťou zmäteného Petra, teda nie je v zmysle Hegelovej’dialekticko-procesuálnej teórie vývoja výrazom meniaceho sa ducha doby. Duchom pravdy a života je Duch Otca a Syna. Duch Svätý nám pripomína Kristovu pravdu a uvádza nás do plného poznania Slova, ktoré sa stalo telom. Veď v Ježišovi Kristovi “sme videli slávu jednorodeného Syna od Otca, plného milosti a pravdy.” (Jn 1, 14)
Teda Duch Svätý neaktualizuje údajne mŕtvu Tradíciu pre súčasnosť prostredníctvom samozvaných prorokov, ako si mysleli montanisti v 3. storočí. Sensus fidelium tiež nie je hlasom ľudu, ktorý sa dožaduje vypočutia od svojich pastierov, ani dychom Ducha Svätého, ktorý potom pápež interpretuje vo vlastnom zmysle. Svätý Boží ľud sa podieľa na prorockej službe Krista v tom zmysle, že celok veriacich, ktorí dostali pomazanie Ducha Svätého, sa nemôže mýliť vo viere. Druhý vatikánsky koncil vysvetľuje: “túto zvláštnu vlastnosť prejavujú prostredníctvom celého ľudu’ nadprirodzeného rozlišovania vo veciach viery, keď ‘od biskupov až po posledného z veriacich laikov’ (Augustín, De Praed. Sanct 14, 27) prejavujú všeobecnú zhodu vo veciach viery a mravov… Týmto zmyslom pre vieru… sa Boží ľud… neochvejne pridržiava viery, ktorá bola raz navždy daná svätým (porov. Júda 3).” (Lumen Gentium 12)
Až biskupi na čele s pápežom nedostávajú nové zjavenie, ale “hlásajú ľudu, ktorý im bol zverený, čo má veriť a uskutočňovať, a svetlom Ducha Svätého túto vieru ilustrujú. Prinášajú z pokladnice Zjavenia nové a staré veci.” (Lumen Gentium 25).
Naopak Duch Svätý nezakladá svoje vlastné tretie kráľovstvo po kráľovstve Otca v Starom zákone a Syna v Novom zákone, ako si myslel Joachim z Fiore v 12. storočí. Toto učenie o dialekticky sa rozvíjajúcom Bohu v troch etapách, ktorý sa v Duchu Svätom zjavuje ako absolútny duch po tom, čo prešiel celými dejinami sveta a po ich pohltení, určilo Hegelovu filozofiu dejín. Ako je známe, Karol Marx tento absolútny idealizmus reinterpretoval na absolútny materializmus, takže človek nakoniec nenachádza svoj cieľ v Bohu, ale v pozemskom raji, v ktorom sa človek povýši na svojho vlastného stvoriteľa a vykupiteľa.
Dnes sa tento historický materializmus nazýva Nový svetový poriadok davoského “Svetového ekonomického fóra,” a Yuval Harari je prorokom tohto bezbožného a neľudského nihilizmu.
Na druhej strane pravda, ktorú Cirkev hlása a dosvedčuje, je osoba a dielo Krista. V ňom na svet nezvratne prišla neprekonateľná novosť Boha a plnosť jeho pravdy (porov. Irenej Lyonský, Proti herézam IV 34,1). Preto sa veriacim v Krista hovorí: “Ježiš Kristus je ten istý, včera, dnes a naveky! Nedajte sa zviesť rôznymi cudzími učeniami.” (Hebr 13, 7-9)
2. Biskupi v apoštolskej postupnosti ako služobníci Kristovej pravdy
V Svätom písme a apoštolskej tradícii sa teda nepredkladajú meniace sa ľudské názory na Boha a svet – ktoré by biskupi a teológovia museli vždy aktualizovať –. Skôr naopak, prostredníctvom týchto médií, teda Svätého písma a apoštolskej Tradície, teda,krstného vyznania viery a božskej liturgie, sa Kristus ohlasuje ako ten, ktorý k nám hovorí slovom zvestovania (1 Sol 2, 23) a ktorý sprostredkúva svoju spásu každému veriacemu v siedmich sviatostiach svätej Cirkvi.
Preto II. vatikánsky koncil učí: “Posvätná tradícia a Sväté písmo tvoria jeden posvätný depozit Božieho slova zvereného Cirkvi… Úloha autenticky vykladať Božie slovo, či už napísané alebo odovzdané, však bola zverená výlučne živému učiteľskému úradu Cirkvi, ktorého autorita sa vykonáva v mene Ježiša Krista. Tento učiteľský úrad nestojí nad Božím slovom, ale mu slúži, učí len to, čo bolo odovzdané, zbožne ho počúva, svedomito stráži a verne vysvetľuje v súlade s Božím poverením a s pomocou Ducha Svätého čerpá z tohto jediného depozitu viery všetko, čo predkladá na vieru ako Bohom zjavené.” (Dei Verbum 10).
V Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi teda Druhý vatikánsky koncil nezačína sociologicko-imunitnou definíciou Cirkvi. Na stratu váhy Cirkvi’v spoločnosti pápež a biskupi nemôžu reagovať modernistickou adaptáciou, keď transformujú svoje poslanie pre spásu sveta v Kristovi a dokazujú svoje právo na existenciu nábožensko-sociálnym prínosom pre vnútrosvetské ciele a ideológie (v zmysle Veľkého resetu ateisticko-filantropického “elity,” ekonáboženstva, hyperaktivizmu v kríze koruny, antiracionálneho hnutia Woke, ktoré je v diametrálnom rozpore s prirodzenou a zjavenou antropológiou).
Cirkev totiž nie je čisto ľudskou organizáciou, ktorá by musela pred svetom dokazovať svoju užitočnosť či systémovú relevantnosť. Jej podstata a poslanie sú založené na jej sviatostnosti, ktorá vyplýva z Božsko-ľudskej jednoty Krista. ecclesia catholica [Katolícka cirkev] je Christus praesens visibilis [viditeľná prítomnosť Krista].
Začiatkom 2. storočia svätý biskup-mučeník Ignác Antiochijský napísal Cirkvi v Smyrne: “Kde sa zjaví biskup, tam bude Cirkev, ako že kde je Ježiš Kristus, tam je Katolícka cirkev. Bez biskupa nemožno ani krstiť, ani sláviť sviatok lásky [Eucharistiu], ale to, čo považuje za dobré, je milé aj Bohu.” (Smyrnaeans 8, 2).
Preto Druhý vatikánsky koncil vyhlasuje, že Cirkev, “nie slabou analógiou… sa prirovnáva k tajomstvu vteleného Slova. Tak ako prevzatá prirodzenosť, nerozlučne s ním spojená, slúži Božskému Slovu ako živý orgán spásy, tak podobným spôsobom slúži viditeľná spoločenská štruktúra Cirkvi Kristovmu Duchu, ktorý ju oživuje, pri budovaní Tela.”
“Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorá sa vo Vyznaní viery vyznáva ako jedna, svätá, katolícka a apoštolská, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní poveril Petra, aby ju pásol, a jeho a ostatných apoštolov, aby ju rozširovali a riadili autoritou, ktorú postavil pre všetky veky ako ‘pilier a oporu pravdy.’ Táto Cirkev, ustanovená a organizovaná vo svete ako spoločnosť, pretrváva v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním.” (Lumen Gentium 8).
Apoštolská postupnosť biskupov, čiže jej “hierarchická konštitúcia” (porov. Lumen gentium 18-29), je konštitutívnym prvkom bytia a poslania viditeľnej Cirkvi a zaručuje jej nevyhnutnú historickú identitu s Cirkvou apoštolov.
Autentický zmysel rozvinul v zásade Irenej Lyonský – ktorého pápež František vyhlásil za učiteľa Cirkvi, Doctor unitatis – v diskusii s gnostikmi práve v zmysle referenčného spojenia medzi Svätým písmom, apoštolskou Tradíciou a učiteľskou autoritou biskupov v legitímnej postupnosti apoštolov. “Preto je potrebné počúvať predstavených Cirkvi, ktorí spolu s nástupníctvom v biskupskej službe dostali spoľahlivú charizmu pravdy (charisma veritatis certum), ako sa to zapáčilo Bohu. Ostatní, ktorí nechcú vedieť o tejto postupnosti, ktorá siaha až k počiatkom, sú … heretici, ktorí šíria čudné učenia … Kto povstane proti pravde a podnecuje iných proti Cirkvi, zostane v pekle.” (Proti herézam IV 26,2)
3. Definitívne kritérium apoštolskej postupnosti v rímskom primáte
Jednotlivé miestne cirkvi tvoria jednu katolícku Božiu cirkev v communio biskupských cirkví. Rímska miestna cirkev je jednou z mnohých miestnych cirkví, ale so zvláštnosťou, ktorú jej dáva jej apoštolský základ prostredníctvom martyrium verbi et sanguinis [mučeníctvo Slova a Krvi] apoštolov Petra a Pavla, v spoločenstve všetkých biskupských cirkví prvenstvo v celkovom svedectve a jednote života catholica communio. Kvôli tomuto potentior principalitas [nadradenému vedeniu] musí každá iná miestna cirkev súhlasiť s rímskou. (Irenej, Proti herézam III 3,3)
Ak kolégium biskupov slúži jednote Cirkvi, musí v sebe niesť princíp jej jednoty. Tým môže byť len biskup miestnej cirkvi, a nie predseda federácie zregionálnych a kontinentálnych cirkevných federácií. Nemôže to byť ani čisto faktický princíp (rozhodnutie parlamentnej väčšiny, delegovanie práv na volený riadiaci orgán, ako napríklad v Nemecku so synodálnou radou zloženou na základe ľudského práva, ktorej rozhodnutiam by sa biskupi museli podriadiť).
Keďže vnútornou podstatou episkopátu je osobné svedectvo, samotný princíp jednoty episkopátu je teda stelesnený v jednej osobe, a to v rímskom biskupovi. Ako vysvätený biskup (a v žiadnom prípade nie iba ako ne biskup určený na tento úrad) je nástupcom Petra, ktorý sám ako prvý apoštol a prvý svedok zmŕtvychvstania stelesnil vo svojej osobe jednotu apoštolského kolégia. Pre teológiu primátu je rozhodujúca charakteristika Petrovej’služby ako biskupského poslania, ako aj uznanie, že tento úrad nie je ľudským právom, ale božským právom, nakoľko sa môže vykonávať len v Kristovej autorite na základe charizmy, ktorá je nositeľovi osobne daná v Duchu Svätom. “Ale aby samotný biskupský úrad bol jeden a nerozdelený, … (večný Pastier Ježiš Kristus) postavil sv. Petra na čelo ostatných apoštolov a ustanovil v ňom večný a viditeľný princíp a základ jednoty viery a spoločenstva.” (LG 18; DH 3051)
Ako vysvätený biskup (a v žiadnom prípade nie iba ako ne biskup určený na tento úrad) je nástupcom Petra, ktorý sám ako prvý apoštol a prvý svedok zmŕtvychvstania stelesnil vo svojej osobe jednotu apoštolského kolégia. Pre teológiu primátu je rozhodujúca charakteristika Petrovej’služby ako biskupského poslania, ako aj uznanie, že tento úrad nie je ľudským, ale božským právom, nakoľko sa môže vykonávať len v Kristovej autorite na základe charizmy, ktorá je nositeľovi osobne daná v Duchu Svätom. “Ale aby samotný biskupský úrad bol jeden a nerozdelený, … (večný Pastier Ježiš Kristus) postavil sv. Petra na čelo ostatných apoštolov a ustanovil v ňom večný a viditeľný princíp a základ jednoty viery a spoločenstva.” (LG 18; DH 3051)
4. Víťazstvo Pravdy v láske
Toto je práve svedectvo Cirkvi’o Ježišovi, že on nielen hlása pravdu, ale je Pravda. “Nechceme žiť slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. A podľa toho poznáme, že sme z pravdy, a podľa toho konáme v láske.” (Jn 3, 18f) “Vedení láskou sa držme pravdy a vo všetkom rástme, kým ho nedosiahneme: (Ef 4, 15f)
Rady Cirkvi, aby zmodernizovala svoje pravé učenie evanjelia pomocou relativistickej filozofie, prinášajú len iluzórne výsledky. Človek nesmie naletieť na nasledujúcu ponuku: Ak chceš osloviť dnešných ľudí a byť milovaný všetkými, tak ako Pilát nechaj bokom pravdu, potom si ušetríš prenasledovanie, utrpenie, kríž a smrť! Z hľadiska svetskej moci sú politika, médiá a banky v bezpečí, zatiaľ čo pravda je výzvou pre protirečenia a sľubuje utrpenie s Kristom, ukrižovaným Spasiteľom sveta. Ježiš sa mohol ľahko zachrániť posolstvom o bezpodmienečne milujúcom nebeskom Otcovi, ktorý nevyžaduje pokánie a obrátenie.
Ale prečo vyzval diabla, “otca lži a vraha od počiatku” (Jn 8, 44f)?"
Je v tom diplomaticky pakt s vládcami tohto sveta, politicko-mediálnou elitou? Nemáme si sami zabezpečiť budúcnosť Cirkvi kompromisom s mocnými a múdrymi tohto sveta, namiesto toho, aby sme vždy hlásali “ukrižovaného Krista: pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, Židov a Grékov, Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť” (1 Kor 1, 23f)?"