“Ty si môj podiel, Pane, aleluja, v krajine živých, aleluja, aleluja. Vyveď moju dušu z väzenia, aby vyznávala tvoje meno; v krajine živých, aleluja, aleluja. Sláva a česť Otcovi i Synovi i Duchu Svätému, na veky vekov, amen: v krajine živých, Aleluja, Aleluja." (Mozarabský misál)
Takýto je úvodný spev za zosnulých v Mozarabskom misáli. U Grékov sa podobne v ofíciu zosnulých žiadne slovo neopakuje tak často ako Aleluja. (GOAR, nota 6 ad Officium Exsequiarum in Euchologio) Okrem toho Grécko aj Španielsko len dodržiavajú to, čo bolo kedysi všeobecnou praxou v celej Cirkvi.
Svätý Jeroným nám rozpráva, ako sa pri Fabiolinej smrti zhromaždil všetok rímsky ľud, zo všetkých strán sa ozýval spev žalmov a vznešené Aleluja naplnilo chrámy, až otriaslo ich pozlátenými strechami. (Jeroným, ad Oceanum. De morte Fabiolæ) O dve storočia neskôr príbeh o pohrebe svätej Radegondy napísaný jej dcérou Baudoníviou dokazuje, že ak sa pozostalým nezakazovali submisívne slzy a niekedy mohli dokonca hojne tiecť, zvyk v_Galícii bol napriek tomu rovnaký ako v_Ríme. (Baudonivia, Vita Radegundis 28),
A opäť s ohľadom na neskoršie obdobie, Remešský rukopis, ktorý cituje Dom Hugh Ménard vo svojich poznámkach ku Gregoriánskemu sakramentáru, (Nota 680) predpisuje ako predohru k pohrebným modlitbám spev žalmu In exitu Israel de Ægypto, s Aleluja a Antifónou.
Keď svätý Antonín pochovával v púšti telo prvého pustovníka Pavla, životopisec posledne menovaného rozpráva, že v súlade s kresťanskou tradíciou Antonín spieval hymny aj žalmy. Taká bola vlastne univerzálna kresťanská tradícia, rovnaká vo všetkých krajinách. (Hieron. Život svätého Pavla, 16)
Ján Chryzostom si všíma tú istú skutočnosť a vysvetľuje ju takto:
Povedz mi, či nie sú víťazmi mŕtvi, ktorých nesieme v sprievode so žiariacimi pochodňami a za spevu hymnov? Áno, chválime Boha a vzdávame mu vďaky, lebo on korunuje zosnulého, ukončil jeho námahu a drží ho pri sebe, bez akéhokoľvek strachu. Nehľadajte iné vysvetlenie týchto hymnov a žalmov: sú výrazom radosti. (Chrys. In epist. Ad Hebr. homil. iv.)
V rovnakom duchu hovorí aj svätý Dionýz vo svojej knihe o cirkevnej hierarchii. Po narážke na radosť umierajúceho kresťana, keď vidí blížiaci sa koniec svojho boja a večnú istotu, dodáva:
Príbuzní zosnulého, jeho priatelia v Bohu a vo svätosti, ho vyhlasujú za blahoslaveného, že konečne zvíťazil; a svoje ďakovné piesne adresujú nebeskému pôvodcovi víťazstva. Modlia sa, aby sa im samým dostalo podobného údelu, a nesú ho k hierarchovi, rozdeľovníkovi svätých korún, ktorému patrí vykonať posvätné obrady predpísané vzhľadom na tých, ktorí zosnuli v Pánovi. (Dionýz. De Eccles. Hierarcha. Cap 7, 1, 2, 1-3)
Najbližšie si uvedieme niekoľko príkladov týchto posledných poct, ktoré Cirkev vzdáva svojim deťom.
Niektoré cirkvi si nasledujúce strofy vypožičiavajú z desiatej Song of the Cathemerinon, ktorá nám včera dala Mozarabský hymnus za mŕtvych.
Každú smutnú sťažnosť teraz zmiernite, vy, matky, kontrolujte svoje slzy, nech nikto neoplakáva zástavy, ktoré dal, lebo táto smrť je obnovou života.
Čo znamenajú tieto vyrezávané mramory a tieto nádherné pomníky, ak nie to, že to, čo je im zverené, nie je mŕtve, ale uložené k spánku?
Toto telo, ktoré vidíme ležať bez života, ešte chvíľu a bude opäť hľadať spoločnosť ducha, ktorý utiekol na výslnie.
Rýchlo príde čas, keď priateľský život rozžiari tieto studené uhlíky a oživí ich krúžiacou krvou a vráti jej niekdajší príbytok.
Nehybné mŕtvoly, ktoré ležia skazené v hroboch, budú vyzdvihnuté do rýchleho vzduchu, spojené s tými istými dušami ako predtým.
Tak sa aj suché semená, mŕtve a pochované, stanú zelenými steblami; a vyrastajúc z bahna, pripomenú si niekdajšie klasy.
Prijmi teraz, ó zem, tento vklad do svojej starostlivosti a opatruj ho vo svojom nežnom lone: ’podobu človeka do teba vkladám, ušľachtilé pozostatky ti zverujem.
Toto bol kedysi domov ducha, ktorý dýchal z úst svojho Stvoriteľa; týmto údom vládol Kristus a jeho svätá múdrosť v nich prebývala.
Potom ti zverené telo schovaj: ten, čo ho stvoril, naň nezabudne, ale vypýta si späť dary, ktoré dal, a podobu svojej tváre.
Bude čoskoro zasľúbený čas, keď Boh splní všetky nádeje; vtedy musíš otvoriť svoje lono a obnoviť túto podobu takú, akú som ti dal. Amen.
Nasledujúce responzórium je posledným z tretieho nokturna v krátkom ofíciu mŕtvych per annum. Po ňom dávame starobylú modlitbu, ktorá sa nachádza v ambroziánskom obrade a privlastňuje sa zosnulým dobrodincom a príbuzným. (Oratio super sindonem, in Missa quotidiana pro defunctis fratribus, sororibus, propinquis et benefactoribus.)
℟. Vysloboď ma, Pane, z pekelných ciest, ktorý si rozbil medené brány, navštívil si peklo a dal si im svetlo, aby ťa videli * tí, čo boli v bolestiach tmy.
℣. Plačúc a hovoriac: Prišiel si, náš Vykupiteľ. * ktorí boli.
℣. Daj im večný odpočinok, Pane, a nech im svieti večné svetlo. * Ktorí boli.
O Bože, život živých, nádej umierajúcich, spása všetkých, ktorí v teba dúfajú, milostivo daj, aby sa duše tvojich služobníkov a služobníc, vyslobodené z temnoty našej smrteľnosti, tešili s tvojimi svätými vo večnom svetle. Skrze nášho Pána.
Nasledujúca próza Adama zo Svätého Viktora, hoci sa často priraďuje k iným sviatkom, sa spievala na viacerých miestach na oslavu všetkých svätých.
Církev na zemi nech si pripomína radosti svojej matky Cirkvi v nebi: a kým slávi výročné sviatky, nech vzdychá po tých, ktoré sú večné.
Nech matka pomáha svojej dcére v tomto údolí smútku: a nech sú naši nebeskí strážcovia po našom boku v boji.
Svet, telo a diabli vedú svoje viaceré vojny; pri útoku toľkých hrôz je pokoj srdca’narušený.
Všetky tieto húfy nenávidia naše sviatky a spoločnými silami sa snažia vyhnať pokoj zo zeme.
Tu je všetko zmätok, mieša sa nádej, strach, smútok, radosť: v nebi sa sotva polhodinu zachováva ticho.
Och, aké šťastné je to mesto, kde je nepretržitá slávnosť, a aké radostné je to zhromaždenie, kde starostlivosť je úplne neznáma!
Niet tam choroby ani staroby, niet klamstva ani strachu z nepriateľov, ale všetko je jeden hlas radostných duší a všetko je jedna horiaca láska sŕdc.
Tam sa anjelskí občania vo svojej trojitej hierarchii tešia, že sú podriadení Monarchovi, ktorý je Jeden aj Tri.
Obdivujú a neochabujú pri rozjímaní o Bohu, na ktorého hľadia; tešia sa z neho a nie sú nasýtení, lebo pôžitok prináša nový smäd.
Tam sú naši otcovia, zoradení podľa svojich zásluh; všetka temnota je teraz rozptýlená a v Božom’svetle vidia svetlo.
Títo svätí, ktorých slávnosť dnes slávime, s odhalenou tvárou hľadia na kráľa v jeho sláve.
Tam je Kráľovná panien, vysoko nad najvyššími chórmi; nech ona pred Pánom ospravedlní naše vinné pády.
A po tejto terajšej biede nech nás Kristova milosť na príhovor svätých privedie k tej istej sláve! Amen.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.