Škola, ktorá je založená na vláde veľkého patriarchu mníchov Západu, sa začala písať so svätým Gregorom Veľkým. Také nezávislé bolo pôsobenie Ducha Svätého, ktorý ju viedol, že v nej prorokovali ženy rovnako ako muži. Stačí spomenúť svätú Hildegardu a svätú Gertrúdu, ku ktorým môžeme vhodne priradiť svätú Mechtildu a svätú Františku Rímsku. Každý, kto vyskúšal moderné metódy, pri zoznámení sa s týmito starovekými spisovateľmi zistí, že dýcha inú atmosféru a že ho dopredu poháňa jemná autorita, ktorú nikdy necíti, ale ktorá nedovoľuje odpočinok. Nenájde tu tú jemnosť, tú prenikavú a učenú analýzu, s ktorou sa stretol inde a ktorá skôr unavuje, ako pomáha duši.
Zbožný a učený páter Faber so svojou charakteristickou prezieravosťou vyzdvihol prednosti tej formy spirituality, ktorá dáva duši šírku a slobodu, a tak vyvoláva u mnohých ľudí účinky, ktoré niektoré moderné metódy nedokážu vyvolať: “Nikto,” hovorí, “nemôže vôbec poznať staromódnu benediktínsku školu duchovných spisovateľov bez toho, aby nevnímal a neobdivoval krásnu slobodu ducha, ktorá preniká a ovláda celú ich myseľ. Je to presne to, čo by sme mali očakávať od rádu s takou zrelou tradíciou. Svätá Gertrúda je ich pekným príkladom. Je úplne benediktínska… ducha širokého, ducha slobodného, to znamená katolíckeho ducha; a to bol eminentne odznak starých benediktínskych askétov. Moderní spisovatelia z väčšej časti veci sprísnili a namiesto toho, aby získali, stratili tým. Tým, že ľudí zastrašili, zmenšili rozsah oddanosti; a tým, že ju príliš sprísnili, znížili jej stupeň.” (Faber, 1855, Všetko pre Ježiša)
V každom prípade existuje mnoho ciest a každá cesta je dobrá, ktorá privádza ľudí späť k Bohu dôkladným obrátením srdca. Sme si však istí, že tí, ktorí sa dajú priviesť k tomu, aby sa zverili vedeniu svätice starej školy, nestratia čas; a ak sa na svojej ceste stretnú s menšou mierou filozofie a menšou mierou psychológie, podmaní si ich jednoduchosť a autorita jej jazyka a budú dojatí a roztopení, keď porovnajú svoju vlastnú dušu s dušou svojho svätého sprievodcu. A táto požehnaná revolúcia sa uskutoční takmer v každej duši, ktorá nasleduje svätú Gertrúdu v týždni Cvičení, ktoré im navrhuje, ak len skutočne túžia ešte viac zovrieť putá, ktoré ich spájajú s Bohom, ak je ich úmysel správne stanovený a ich duša sa skutočne upiera na Boha.
Takýchto ľudí môžeme takmer odvážiť ubezpečiť, že z týchto Cvičení vyjdú premenení celou svojou bytosťou. Budú sa k nim vracať znova a znova s čoraz väčším potešením, pretože nebudú mať žiadnu skľučujúcu spomienku na únavu ani na najmenšie obmedzenie slobody ducha. Budú sa síce cítiť zahanbení, že boli pripustení tak blízko k srdcu takej veľkej svätice, ale budú tiež cítiť, že boli stvorení pre ten istý cieľ ako táto svätica a že sa musia usilovať a opustiť všetky ľahké a nebezpečné cesty, ktoré vedú do záhuby.
A keby sa nás niekto opýtal, odkiaľ pochádza ten úžasný vplyv, ktorý naša svätica má na všetkých, ktorí ju počúvajú, naša odpoveď by znela: z jej prevyšujúcej svätosti. Ona nedokazuje možnosť duchovného pohybu a pokroku; ona sa pohybuje a napreduje. Blahoslavená duša, zoslaná z neba, aby chvíľu prebývala s ľuďmi, a hovoriaca jazykom nebeskej krajiny v tejto krajine vyhnanstva, by nepochybne úplne premenila tých, ktorí by počuli jej reč. No svätá Gertrúda bola pripustená k takému dôvernému rozhovoru s Božím Synom, že jej slová majú práve prízvuk takejto duše; a práve preto boli a sú ako okrídlené šípy, ktoré prebodávajú a zraňujú všetkých vo svojom dosahu. Rozum sa jej čistým a vznešeným učením rozširuje a osvecuje, a predsa svätá Gertrúda nikdy nepoučuje ani nekáže; srdce sa dotýka a roztápa, a predsa svätá Gertrúda hovorí iba Bohu; duša sa sama posudzuje, odsudzuje, obnovuje súcitom, a predsa svätá Gertrúda nevyvinula nijaké úsilie, aby ju pohla alebo usvedčila.
A keď sa pýtame, čo je zdrojom osobitného požehnania, ktoré sa viaže na jazyk svätej Gertrúdy, odpoveď znie, že požehnáva preto, lebo je tak nasiaknutý božským slovom, nielen zjaveniami, ktoré svätá Gertrúda dostala od svojho nebeského Manžela, ale aj Svätým písmom a liturgiou Cirkvi. Táto svätá dcéra kláštora deň čo deň pila svetlo a život z prameňov všetkej pravej kontemplácie, zo samotného prameňa živých vôd, ktoré vyvierajú zo žalmov a inšpirovaných slov božského ofícia. Každá jej veta svedčí o tom, ako výlučne bola jej duša živená týmto nebeským pokrmom. Tak sa vžila do liturgie Cirkvi, že v jej zjaveniach neustále nachádzame, že Spasiteľ jej odhaľuje nebeské tajomstvá a Matka Božia a svätí s ňou vedú rozhovor o niektorej antifóne, responzóriu alebo introite, ktorý svätica s radosťou spieva a ktorého všetku silu a sladkosť sa snaží precítiť.
Odtiaľ ten nepretržitý prúd neafektovanej poézie, ktorý akoby sa pre ňu stal úplne prirodzeným, a to posvätné nadšenie, ktoré povyšuje literárnu krásu jej spisov takmer na vrchol mystickej inšpirácie. Toto dieťa trinásteho storočia, pochované v kláštore Suabia, predbehlo Danteho na cestách duchovnej poézie. Niekedy jej duša vybuchne v nežnej a dojímavej elegii; inokedy oheň, ktorý ju stravuje, prepukne v záchvatoch horlivosti; niekedy sa jej city celkom inštinktívne odejú do dramatickej podoby; niekedy sa zastaví vo svojich najvznešenejších letoch a ona, ktorá takmer súperí so serafínmi, zostúpi na zem, ale len preto, aby sa pripravila na ešte vyšší let. Akoby prebiehal nekonečný zápas medzi pokorou, ktorá ju držala sklonenú v prachu, a túžbami jej duše, dychtiacej po Ježišovi, ktorý ju priťahoval a ktorý ju obdaril takou nesmiernou láskou.
Podľa nášho názoru spisy svätej Gertrúdy nestrácajú nič zo svojej neopísateľnej krásy, ani keď ich postavíme vedľa spisov svätej Terézie. Nie, myslíme si, že svätica z Nemecka nezriedka prevyšuje svoju sestru zo Španielska. Tá druhá, plná prudkého zápalu, nemá, pravda, ten nádych zádumčivej melanchólie, ktorý podfarbuje spisy prvej; ale svätá Gertrúda vedela tak dobre po latinsky a tak hlboko poznala literu a ducha Svätého písma, že neváhame vyhlásiť jej štýl za lepší, čo sa týka bohatosti a sily, ako štýl sv. Terézie.
Preto prosíme čitateľa, aby sa nezľakol myšlienky, že sa ocitne pod vedením serafína, keď mu svedomie hovorí, že musí ešte veľa vykonať na očistnej ceste, kým sa odváži vstúpiť na cesty, ktoré sa mu na zemi možno nikdy neotvoria. Nech jednoducho počúva svätú Gertrúdu, nech na ňu upiera svoj zrak a nech verí v koniec, ktorý mu navrhuje. Keď nám svätá Cirkev vkladá do úst jazyk žalmov, dobre vie, že tento jazyk je často ďaleko za hranicami citov našej duše; ak sa však chceme dostať na úroveň týchto božských hymnov, našou najlepšou metódou je určite ich časté opakovanie vo viere a pokore a čakanie na premenu, ktorú určite spôsobia. Svätá Gertrúda nás jemne odpútava od seba samých a privádza nás k Ježišovi tým, že sama ide pred nami a ťahá nás za sebou, hoci na veľkú vzdialenosť. Ide priamo k srdcu svojho božského Snúbenca a môže tak robiť; ale či nebude neoceniteľným požehnaním, ak nás privedie k jeho nohám ako Magdalenu, kajúcu a premenenú láskou?"
Aj keď píše len pre svoje sestry, nemyslime si, že tieto nádherné stránky sú zbytočné pre nás, ktorí žijeme uprostred sveta. Náboženský život, keď ho vykladá takýto vykladač, je predstavením rovnako poučným, ako aj ohromujúcim. Je potrebné povedať, že praktizovanie evanjeliových prikázaní sa stáva ľahším pre tých, ktorí dobre premýšľali a obdivovali praktizovanie jeho rád? Čo iné je Imitácia Krista ako kniha, ktorú napísal mních pre potreby mníchov; a predsa, kto nepozná jej učenie? Koľko svetských ľudí sa teší zo spisov svätej Terézie; a predsa svätá karmelitánka robí z rehoľného života jedinú tému svojho učenia.
Nie budeme teraz hovoriť o jej úžasnom štýle vyjadrovania. Sme takí nezvyknutí na rozhodný a vznešený jazyk vekov viery, že niektorých čitateľov, zvyknutých len na moderné knihy, môže svätá Gertrúda zaskočiť, ba dokonca zabolieť. Aký je však liek na túto nepríjemnosť? Ak sme sa odnaučili jazyk tej antickej zbožnosti, ktorá formovala svätcov, určite je najlepším spôsobom, aby sme sa ho čo najskôr znova naučili; a svätá Gertrúda nám pri tom poskytne úžasnú pomoc.
Súpis oddaných obdivovateľov jej spisov by bol dlhý a impozantný. Ale je tu ešte oveľa vyššia autorita – autorita samotnej Cirkvi. Táto matka veriacich, vždy vedená Duchom Svätým, vo svojej svätej liturgii vtlačila pečať svätej Gertrúde. Samotná svätica a duch, ktorý ju oživoval, sú tam navždy odporúčané a oslavované v očiach všetkých kresťanov na základe slávnostného rozsudku obsiahnutého v ofíciu jej sviatku. (Gueranger, Exercície svätej Gertrúdy (1865), Predslov)
Život Gertrúdy Veľkej, ako si zaslúžila vyniknúť medzi svätými toho istého mena, bol skromný a nevýrazný. (1256-1302). Ako päťročná vstúpila do opátstva Helfta pri Eislebene a tam zostala skrytá v tajomstve Božej’tváre. (Psalm 30, 21) Niekoľko storočí sa omylom, ktorý sa dostal aj do legendy o tomto sviatku, zamieňala s opátkou Gertrúdou z Hackebornu, ktorá spravovala kláštor počas života našej svätice’a sama bola obdarená božskými darmi. Až keď boli konečne publikované Gertrúdine’vznešené zjavenia, obsiahnuté v piatich knihách Legatus divinæ pietatis, alebo Legát božskej lásky, bolo v roku 1677 jej meno zapísané do Rímskeho martyrológia. V nasledujúcom storočí (1738) Klement XII nariadil, aby jej sviatok slávila ako dvojnásobný celá Cirkev. Západná India si ju zvolila za patrónku; a mesto v Novom Mexiku nesie jej meno.
Aby sme veriacim poskytli vyjadrenie ich zbožnosti voči svätej Gertrúde, ponúkame im nasledujúci krásny hymnus, antifónu a kolektu, ktoré sú prevzaté z benediktínskeho breviára.
O Gertrúda, svätica božstva, spojená s manželom panien; daj nám oslavovať čistú lásku tvojich snúbencov.
Skoro si dovŕšila svoj štvrtý rok, keď si sa zasnúbila Kristovi, a utiekla si do úkrytu kláštora. Odložila si od seba prsia svojej pestúnky a hľadala si božský bozk svojho Snúbenca.
Ako krásna nepoškvrnená ľalia vydávaš vôňu, ktorá rozveseľuje nebo, a nádhera tvojej panenskej krásy priťahuje k tebe Kráľa svätých.
Ten, ktorý prebýva v lone Otca, obklopený večnou slávou, ráči odpočívať v tvojej láske.
Ty Ježiša zraňuješ láskou a on ťa na oplátku zraňuje a hlboko ti vryje do srdca stopy svojho svätého umučenia.
O láska bezkonkurenčná, ó zázračná zámena; on je ten, čo dýcha v tvojom srdci, a tvoj život visí na dychu jeho úst.
Nech blažené zbory panien spievajú tvoju chválu, ó, Ježišu, Snúbenec panien; a rovnaká sláva nech sa prisúdi Otcovi i Paraklétu. Amen.
O najdôstojnejšia Kristova manželka, na ktorú zažiarilo prorocké svetlo, ktorej srdce zapálila apoštolská horlivosť, ktorej hlavu korunoval veniec panien, ktorú pohltil žeravý oheň božskej lásky.
O Bože, ktorý si si pripravil príbytok rozkoší v najčistejšom srdci blahoslavenej panny Gertrúdy; ráč, prosíme ťa, skrze jej zásluhy a príhovor zotri všetky škvrny z našich sŕdc, aby sa stali vhodnými príbytkami tvojej božskej velebnosti. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.
O zjaviteľka Najsvätejšieho Srdca, akú lepšiu modlitbu by sme mohli predniesť na tvoju počesť, než povedať spolu s tebou Synovi blahoslavenej Panny:
O ty, pokojné neporušené svetlo mojej duše ! Ó, ranné svitanie, mäkko žiariace svojím krásnym svetlom, staň sa vo mne dokonalým dňom. Ó, moja Láska, ktorá nielen osvecuješ, ale aj zbožšťuješ, príď ku mne v celej svojej sile; príď a jemne roztop celú moju bytosť. Nech je všetko, čo je zo mňa, úplne zničené; nech úplne prejdem do teba, aby som sa už nenachádzal v čase, ale aby som už bol s tebou naveky čo najintímnejšie spojený.
Ty si ma prvý miloval; to ty si si ma vyvolil, a nie ja teba. Ty si ten, kto z vlastnej vôle beží k svojmu smädnému stvoreniu; a na tvojom kráľovskom čele sa leskne nádhera večného svetla. Ukáž mi svoju tvár a dovoľ mi hľadieť na tvoju krásu. Aká jemná a plná pôvabov je tá tvár, celá prežiarená ružovým svetlom úsvitu božského Slnka! Ako môže žiť a žiariť iskra ďaleko od ohňa, ktorý jej dal bytie? Alebo ako môže kvapka vody zostať ďaleko od prameňa, z ktorého bola vzatá? Ó, milosrdná Láska, prečo si milovala stvorenie tak poškvrnené a tak pokryté hanbou, ale že si ho chcela urobiť v Tebe celé pekným? Ó, ty krehký kvet Panny Márie, tvoja dobrota a tvoje nežné milosrdenstvo si získali a opantali moje srdce. Ó, Láska, moje slávne poludnie, aby som v tebe spočinul, rád by som zomrel tisíckrát.
O Láska, ó Láska, v hodine mojej smrti ma podporíš svojimi slovami, oveľa radostnejšími ako najvyberanejšie víno. Ty potom budeš mojou cestou, mojou cestou bez prekážok, aby som už viac nebloudil ani nezablúdil. Pomôžeš mi vtedy, láska, ty kráľovná nebies; uvoľníš mi cestu predo mnou na tie krásne a úrodné pastviny skryté v božskej púšti a moja duša sa bude opájať blaženosťou, lebo tam uvidím tvár Baránka, môjho Snúbenca a môjho Boha. Ó, Láska, ktorá si Boh, ty si môj najlepší milovaný majetok. Bez teba by vo mne ani zem, ani nebo nemohli vzbudiť jedinú nádej, ani vyvolať jedinú túžbu: daj, aby sa vo mne uskutočnilo a zdokonalilo to spojenie, po ktorom ty sám túžiš: nech je to koniec, koruna a zavŕšenie môjho bytia. V tvári môjho Boha žiari tvoje svetlo jemne a krásne ako večernica. Ó, ty krásny a slávnostný Večer, daj, aby som videl tvoj lúč, keď sa môj predvečer uzavrie v smrti.
O Láska, ty veľmi milovaný Večernica, v tej strašnej chvíli nech posvätný plameň, ktorý večne horí v tvojej božskej podstate, pohltí všetky škvrny môjho smrteľného života. Ó, ty, môj pokojný a mierumilovný Večer, keď príde večernica môjho života, daj mi, aby som v tebe zaspal pokojným spánkom a okúsil ten blažený odpočinok, ktorý si v sebe pripravil pre tých, čo ťa milujú. Svojím pokojným, očarujúcim pohľadom poruč, aby si všetko usporiadal a pripravil na moje večné zasnúbenie. Ó, Láska, buď mi večerom takým jasným a pokojným, aby sa moja rozjarená duša mohla s láskou rozlúčiť so svojím telom, vrátiť sa k Bohu, ktorý ju dal, a v pokoji odpočívať pod tvojím milovaným tieňom!" (Gueranger, Exercície svätej Gertrúdy, Ex. V, “Roznietiť v duši lásku k Bohu.”)
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.