LifeSiteNews nedávno informoval o nových stanovách Pápežskej teologickej akadémie, ktoré predstavujú v podstate protikatolícku koncepciu teológie a ukladajú teológom úlohu viesť dialóg s rôznymi kultúrami a náboženstvami namiesto toho, aby vychádzali z nadčasových a nemenných právd katolíckej viery.”
Deformovanie teológie na zbraň na podkopávanie katolíckej viery bolo v posledných desaťročiach jedným z hlavných nástrojov používaných proti katolíckej ortodoxii.
Akademický status teológie bol široko využívaný na propagáciu herézy a na zahanbenie laikov, aby mlčali.
Mnohí čitatelia určite majú skúsenosť s tým, že im neortodoxní kňazi povedali, že kňazi’disent nemôžu spochybňovať, pretože “študovali teológiu” alebo že ich vlastný ortodoxný postoj nie je “dobrou teológiou.”Mohli by sme to nazvať “zbraňovou teológiou.”
V tejto súvislosti je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým pochopiť, čo je to vlastne katolícka teológia a ako teologické štúdium – na akejkoľvek úrovni – môže pomôcť živiť a posilňovať našu vieru.
Čo je vlastne teológia
Teológia je definovaná ako “veda o Bohu a o božských skutočnostiach.”1
Podívajme sa postupne na jednotlivé časti tejto definície.
Dva druhy teológie
Existujú dva spôsoby, ako môžeme mať poznanie o Bohu. Prvým je používanie rozumu na získavanie poznatkov o Bohu zo sveta okolo nás. Ako povedal svätý Pavol, “jeho neviditeľné veci od stvorenia sveta sú jasne viditeľné, pochopiteľné z toho, čo je stvorené; aj jeho večná moc a božstvo” (Rim 1, 20).
Poznanie o Bohu, ktoré môžeme získať prirodzeným rozumom, sa nazýva “prirodzená teológia” a je to odbor filozofickej vedy. Filozofia je najväčšou z vied, ktorou sa človek môže zaoberať prostredníctvom svojho prirodzeného rozumu.
Druhý spôsob, akým môžeme získať poznanie o Bohu, je prostredníctvom Jeho vlastného zjavenia o sebe samom. Štúdium Božieho zjavenia sa nazýva nadprirodzená alebo posvätná teológia. Je to najvyššia a najväčšia zo všetkých vied. Svätý Tomáš Akvinský uvádza nasledujúce dôvody nadradenosti tejto vedy:
“Preto je jasné,” svätý Tomáš uzatvára,“že z každého hľadiska je vznešenejšia ako iné vedy.”2
Dve formy teológie môžeme rozlíšiť podľa toho, čo nazývame ich “formálnym predmetom”:
Obe vedy sa teda navzájom dopĺňajú, ale odlišujú. Ako napísal teológ Micaele Nicolau SJ:
“[N]aturálna teológia vystupuje od poznania stvorení k Bohu; nadprirodzená teológia zostupuje od poznania Boha a jeho zjavenia k poznaniu iných vecí.”3
Pravdivá teológia je neoddeliteľná od katolíckej viery
Aby sa dospelo k pravdivým záverom, každá veda musí začať od princípov, ktoré sú už s istotou známe.
Tieto princípy môžu byť samozrejmé, ako sú základné princípy matematiky, alebo ich istotu už dokázala iná veda. Inžinier teda prijíma pravdy stanovené matematikou ako základy svojej disciplíny bez toho, aby sám musel rozumieť všetkým matematickým dôkazom.
Svätá teológia je založená na pravdách zjavených priamo Bohom. A ako učil I. vatikánsky koncil,
[W]eríme, že je pravdivé to, čo zjavil, nie preto, že vnímame jeho vnútornú pravdu prirodzeným svetlom rozumu, ale pre autoritu samého Boha, ktorý zjavenie uskutočňuje a nemôže klamať ani byť oklamaný.4
Aby sme teda mohli byť teológom, musíme súhlasiť s istotou zjavenia. To sa deje prostredníctvom úkonu viery:
Túto vieru, ktorá je počiatkom ľudskej spásy, Katolícka cirkev vyznáva ako nadprirodzenú cnosť, prostredníctvom ktorej s Božou milosťou, ktorá nás inšpiruje a pomáha nám, veríme, že je pravdivé to, čo nám Boh zjavil.5
Prirodzený rozum sám osebe teológovi nestačí. Musí mať nadprirodzenú vieru. Pápež Gregor XVI. učil:
Nie je možné poznať Boha bez Boha, ktorý učí ľudí poznávať seba samého prostredníctvom svojho slova. Sú to pyšní, či skôr nerozumní ľudia, ktorí skúmajú tajomstvá viery, ktoré presahujú všetko chápanie schopnosťami ľudského rozumu, a spoliehajú sa na ľudský rozum, ktorý je vzhľadom na stav ľudskej’prirodzenosti slabý a neduživý.6
A pápež Pius IX. nás poučuje, že Cirkev:
[N]eprestáva [bludárom] opakovať, že viera sa nezakladá na rozume, ale na autorite, pretože nie je vhodné, aby Boh, keď hovorí k ľuďom, používal argumenty, akoby sme mohli odmietnuť veriť. Naopak, hovoril tak, ako bolo vhodné, ako najvyšší sudca všetkého, ktorý nemusí argumentovať, ale ktorý skôr vydáva svoje výroky. Cirkev jasne vyhlasuje, že jediná nádej na spásu ľudstva je vložená do kresťanskej viery, ktorá učí pravde, rozptyľuje temnotu nevedomosti nádherou svojho svetla a pôsobí prostredníctvom lásky.7
Najvyšší pápež pokračuje:
Cirkev učí a vyhlasuje, že ak niekedy môžeme použiť ľudskú múdrosť na štúdium Božieho slova, naša múdrosť by si z tohto dôvodu nemala pyšne uzurpovať právo majstra. Skôr by mala konať ako poslušný a podriadený sluha, ktorý sa bojí omylu, ak ide prvý, a bojí sa, že stratí svetlo vnútornej cnosti a priamu cestu pravdy tým, že bude sledovať dôsledky vonkajších slov.8
Pravá teológia je vždy štúdiom zjavenia “raz odovzdaného svätým” (Júd 1, 3). Vyplýva z neho a je s ním vždy v súlade. Ako napísal teológ Nicolau:
[P]redmetom skúmania je učenie viery; objektívnym princípom, z ktorého skúmanie vychádza, je učenie zjavené Bohom, ktoré možno prijať len vierou; napokon subjektívnym princípom skúmania je rozum osvietený vierou. Z tohto dôvodu je teológia pomôckou pre vyučovanie viery a pre pochopenie a vychutnanie viery.9
Teológia musí vychádzať z učenia Katolíckej cirkvi
Vieme, čo obsahuje Božie zjavenie, pretože Boh ustanovil neomylnú Cirkev, aby učila vieru pod skončeným časom. Prvý vatikánsky koncil učil:
Aby sme mohli splniť svoju povinnosť prijať pravú vieru a neochvejne v nej vytrvať, Boh prostredníctvom svojho jednorodeného Syna založil Cirkev a svoju inštitúciu obdaril jasnými poznámkami, aby ju všetci uznávali ako strážkyňu a učiteľku zjaveného slova.10
A preto:
[B]ožskou a katolíckou vierou treba veriť všetkému, čo je obsiahnuté v Božom slove, ako sa nachádza v Písme a tradícii a ktoré sú navrhnuté cirkvou ako veci, ktorým treba veriť ako božsky zjaveným, či už jej slávnostným rozsudkom alebo jej riadnym a všeobecným magistériom.11
Jedine magistérium Katolíckej cirkvi poskytuje nadprirodzené údaje posvätnej teológie.
Ako jasne vysvetľuje Nicolau:
Blízkou, bezprostrednou a najvyššou normou či pravidlom viery pre katolíka je učenie živého Magistéria Cirkvi, ktoré je autentické a tradičné. Toto magistérium totiž podáva celé zjavené učenie, jeho pravý význam a pravdivý výklad a dbá o to, aby vždy a všade predkladalo neomylné, autentické a zjavené učenie.
Teda pre teológa, ktorý musí vychádzať z učenia viery, bude jeho prvou úlohou poznať alebo stanoviť samotné učenie viery, ako ho navrhuje najbližšia norma viery, magistérium Cirkvi, alebo skúmať, čo magistérium Cirkvi hovorí o každej veci.12
Môžeme teda jasne vidieť, že nikto, kto nesúhlasí s učením Katolíckej cirkvi, nemôže nikdy tvrdiť, že je teológ.