Vydajme sa spolu s Cirkvou na horu Karmel a vzdajme vďačnú úctu Jánovi od Kríža, ktorý po stopách Ježišovej Terézie otvoril bezpečnú cestu dušiam hľadajúcim Boha.
Narastajúca nechuť ľudí k spoločenskej modlitbe hrozila nenapraviteľnou deštrukciou zbožnosti, keď v 16. storočí Božia dobrota vzkriesila svätcov, ktorých učenie a svätosť zodpovedali potrebám novej doby. Učenie sa nemení: askéza a mystika tohto veku odovzdávali nasledujúcim storočiam ozvenu tých predchádzajúcich. Ich vysvetlenia však boli podávané didaktickejším spôsobom a analyzované úžšie; ich metódy boli zamerané na to, aby sa zabránilo riziku ilúzie, ktorému boli duše vystavené svojou izolovanou zbožnosťou. Je len spravodlivé uznať, že pod stále plodným pôsobením Ducha Svätého sa psychológia nadprirodzených stavov rozšírila a spresnila.
Počiatoční kresťania, ktorí sa modlili spolu s Cirkvou, denne a každú hodinu žili jej liturgickým životom, si zachovali jej pečať v osobných vzťahoch s Bohom. Tak sa stalo, že pod vytrvalým a pretvárajúcim vplyvom Cirkvi a s účasťou na milostiach svetla a zjednotenia a na všetkých požehnaniach tej jedinej Milovanej, ktorá sa tak páči Manželke, si osvojili jej svätosť bez toho, aby sa ďalej namáhali, len aby poslušne nasledovali svoju Matku a nechali sa bezpečne niesť v jej náručí. Takto na seba aplikovali slová nášho Pána: “Ak sa nestanete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.”
Nemusíme sa čudovať, že vtedy, tak ako teraz, neexistovala častá a vytrvalá pomoc osobitného riaditeľa pre každú dušu. Osobitní sprievodcovia nie sú takí potrební pre členov karavány alebo armády: potrebujú ich izolovaní cestujúci; a aj s týmito osobitnými sprievodcami nikdy nemôžu mať rovnakú istotu ako tí, ktorí nasledujú karavánu alebo armádu.
Toto pochopili v priebehu niekoľkých posledných storočí Boží muži, ktorí sa inšpirovali mnohými rôznymi schopnosťami duší a stali sa vedúcimi škôl, ktoré mali, pravda, jeden cieľ, ale líšili sa metódami, ktoré prijali na potlačenie nebezpečenstva individualizmu. V tomto ťažení za obnovu a spásu, kde najhorším nepriateľom zo všetkých bola ilúzia pod tisíckami podôb, s jej rafinovanými koreňmi a nekonečnými úskokmi, bol Ján z Kríža živým obrazom Božieho slova, prenikavejšieho ako akýkoľvek dvojsečný meč, siahajúceho až po rozdelenie duše a ducha, aj kĺbov a morku; lebo s neomylným pohľadom čítal samotné myšlienky a úmysly sŕdc. Počúvajme jeho slová. Hoci patrí do moderných čias, je zjavne synom starcov.
“Duša,” hovorí, “má dosiahnuť istý zmysel, isté božské poznanie, najštedrejšie a plné sladkosti, o všetkých ľudských a božských veciach, ktoré nepatria do zdravého rozumu a prirodzeného vnímania duše; pozerá na ne už inými očami, lebo svetlo a milosť Ducha Svätého sa líšia od svetla a milosti zmyslu, božské od ľudského. (Svätý Ján z Kríža, “Temná noc duše.” kniha ii, kap, ix, zo španielskeho originálu preložil David Lewis, M.A.) Temná noc, ktorou duša prechádza na ceste k božskému svetlu dokonalého spojenia s Božou láskou – nakoľko je to v tomto živote možné – si na svoje vysvetlenie vyžaduje väčšiu skúsenosť a svetlo poznania, než aké mám ja. Lebo tak veľké sú skúšky a tak hlboké temnoty, duchovné aj telesné, ktoré musia duše podstúpiť, ak chcú dosiahnuť dokonalosť, že ich žiadne ľudské poznanie nemôže pochopiť ani skúsenosť opísať. (Vystúpenie na horu Karmel, Prológ)
“Cesta duše k božskému zjednoteniu sa nazýva noc, a to z troch dôvodov. Prvý je odvodený od bodu, z ktorého sa duša vydáva na cestu, od zbavenia sa túžby po všetkých pôžitkoch zo všetkých vecí tohto sveta, a to úplným odpútaním sa od nich. To je ako noc pre každú túžbu a zmysel človeka. Druhý, z cesty, po ktorej putuje; to znamená z viery, lebo viera je pre intelekt nejasná ako noc. Tretia, z cieľa, ku ktorému smeruje, z Boha, nepochopiteľného a nekonečného, ktorý je v tomto živote pre dušu ako noc. Tieto tri noci musíme prejsť, ak chceme dosiahnuť božské spojenie s Bohom.”
“Vo Svätom písme ich predznamenávajú tri noci, ktoré mali podľa príkazu anjela uplynúť medzi zasnúbením a svadbou mladšieho Tobiáša. (Tobit 6,18) Prvý večer mal v ohni spáliť pečeň ryby, čo je srdce, ktorého náklonnosť je zameraná na veci tohto sveta a ktoré, ak chce vstúpiť na cestu, ktorá vedie k Bohu, musí byť spálené a očistené od všetkých stvorených vecí v ohni tejto lásky. Toto očistenie odháňa zlého ducha, ktorý ovláda našu dušu pre našu náklonnosť k tým pôžitkom, ktoré plynú zo svetských a telesných vecí.”
“Druhú noc, povedal anjel, budeš prijatý do spoločnosti svätých patriarchov, otcov viery. Duša, ktorá prešla prvou nocou, čo je zbavenie sa všetkých zmyslových vecí, vstupuje hneď do druhej noci, sama v čistej viere a len ňou usmerňovaná: lebo viera nepodlieha zmyslom.” (Výstup na horu Karmel, kniha 1, kap. ii)
“Tretej noci, povedal anjel, dostaneš požehnanie – to znamená Boha, ktorý sa v druhej noci viery tak tajne a dôverne komunikuje s dušou. Toto je ďalšia noc, nakoľko táto komunikácia je nejasnejšia ako ostatné. Keď sa táto noc skončí, čo je zavŕšenie komunikácie Boha v duchu, ktorá sa zvyčajne uskutočňuje, keď je duša vo veľkej tme, okamžite nasleduje spojenie s nevestou, ktorou je Božia Múdrosť.”
“Ó, duchovná duša, keď vidíš, že tvoja túžba je zatemnená, tvoja vôľa vyprahnutá a obmedzená a tvoje schopnosti neschopné akéhokoľvek vnútorného konania, nebuď z toho smutná, ale skôr sa na to pozri ako na veľké dobro, pretože Boh ťa vyslobodzuje od seba samého, berie ti vec z rúk; lebo nech by si sa akokoľvek usilovne namáhal, nikdy nič neurobíš tak bezchybne, dokonale a bezpečne ako teraz – pre nečistotu a strnulosť svojich schopností – keď ťa Boh vezme za ruku, bezpečne ťa vedie v tvojej slepote, po ceste a do cieľa, ktorý nepoznáš a kam by si nikdy nemohol putovať vedený vlastnými očami a podporovaný vlastnými nohami.” (Temná noc duše, kniha ii, kap. xvi)
Radi počúvame, ako svätci opisujú cesty, ktoré sami vyšliapali a na ktorých sú za odmenu svojej vernosti uznávanými sprievodcami v Cirkvi. Dodajme, že “v utrpeniach tohto druhu si musíme dávať pozor, aby sme nevzbudili súcit nášho Pána’skôr, než sa jeho dielo skončí. Nemožno sa mýliť, niektoré milosti, ktoré Boh dáva duši, nemusia byť nevyhnutne na spásu, ale treba ich získať za určitú cenu. Ak by sme si robili priveľa ťažkostí, mohlo by sa stať, že náš Pán, aby ušetril našu slabosť, by nás nechal padnúť späť na nižšiu cestu. To by bolo pre oko viery hrozné a nenapraviteľné nešťastie.” (Duchovný život a modlitba podľa Svätého písma a mníšskej tradície, kap. xiv, Solesmes, 1899, preložili benediktíni zo Stanbrooku)
“V záujme svätej Cirkvi a Božej slávy je dôležitejšie, než sme schopní povedať, aby sa na zemi rozmnožili skutočne kontemplatívne duše. Sú skrytým prameňom, hybným princípom všetkého, čo je na slávu Boha, na kráľovstvo jeho Syna a na dokonalé naplnenie jeho božskej vôle. Márne by bolo rozmnožovať činné diela a výmysly, ba dokonca aj obetné skutky; všetko bude bezvýsledné, ak bojujúca Cirkev nebude mať svojich svätých, ktorí by ju podopierali, svätých, ktorí sú stále pútnikmi (in via), čo je stav, v ktorom sa Majster rozhodol vykúpiť svet. Určité sily a určitá plodnosť sú vlastné terajšiemu životu; má v sebe tak málo pôvabov, že nebude zbytočné ukázať, ako sme to urobili, že má aj niektoré výhody.”
Život svätého Jána od Kríža je takto súvisí so svätou Cirkvou.
Ján od Kríža sa narodil zo zbožných rodičov v Fontiveros v Španielsku. Už od jeho detstva bolo zrejmé, aký bude drahý Panne Márii, pretože keď mal päť rokov a spadol do studne, Panna Mária ho podržala v náručí, takže neutrpel žiadne zranenie. Mal takú veľkú túžbu po utrpení, že keď mal iba deväť rokov, zavrhol mäkkú posteľ a spal na buzolách.
Ako mladý muž sa venoval službe chorým v nemocnici Medina del Campo. Tu prejavil horlivosť svojej dobročinnosti tým, že sa podujal na tie najhoršie úkony; a jeho príklad podnecoval ostatných, aby sa venovali rovnakým dobročinným skutkom. Keďže ho však Boh povolal ešte vyššie, vstúpil do rádu Blahoslavenej Panny Márie na hore Karmel, kde sa stal kňazom v poslušnosti voči svojim predstaveným; a vo svojej horlivosti pre prísnejšiu disciplínu a prísnejší spôsob života si od nich vydobyl povolenie dodržiavať primitívnu regulu rádu. Keďže mal stále na pamäti umučenie nášho Pána, vyhlásil boj sám sebe ako svojmu najhoršiemu nepriateľovi a čnosťami, pôstom, železnou disciplínou a všetkými druhmi pokánia čoskoro ukrižoval svoje telo s neresťami a zábudlivosťou, takže svätá Terézia ho považovala za hodného zaradiť sa medzi najsvätejšie a najčistejšie duše, ktoré vtedy zdobili Božiu Cirkev.
Pri svojej výnimočnej prísnosti života bol Ján vybavený na duchovný boj výzbrojou všetkých cností. Vytrvalo sa venoval kontemplácii božských vecí, pri ktorej často prežíval dlhé a nádherné extázy; jeho srdce horelo takou láskou k Bohu, že tento božský oheň nemohol byť v ňom zadržaný, ale vyrážal von a osvetľoval jeho tvár. Mimoriadne horlil za spásu svojich blížnych a venoval sa hlásaniu Božieho slova a udeľovaniu sviatostí.
Obohatený o všetky tieto zásluhy a zapálený túžbou presadzovať prísnejšiu disciplínu bol Bohom daný za spoločníka svätej Terézii, aby tak, ako ona obnovila primitívnu disciplínu medzi sestrami karmelského rádu, mohla s Jánovou pomocou urobiť to isté medzi bratmi. Pri vykonávaní tohto Božieho diela podstúpil spolu s touto Božou služobnicou nespočetné množstvo prác; nebál sa utrpenia ani nebezpečenstva, navštívil všetky kláštory, ktoré v Španielsku založila svätá panna, a sám postavil ďalšie, pričom vo všetkých šíril obnovenú observanciu a posilňoval ju svojimi slovami a príkladom. Má teda plné právo nazývať sa po svätej Terézii prvým vyznávačom a otcom Diskutujúcich karmelitánov.
Zachoval si neporušené panenstvo a nielenže odrazil drzé ženy, ktoré sa ho pokúšali polapiť, ale dokonca ich získal pre Krista. Svätá stolica vyhlásila, že podobne ako svätá Terézia bol božsky inšpirovaný pri vysvetľovaní skrytých Božích tajomstiev; napísal knihy o mystickej teológii plné božskej múdrosti.
Keď sa ho jedného dňa Kristus opýtal, akú odmenu si želá za toľkú prácu, odpovedal: ‘Pane, utrpenie a pohŕdanie pre teba!’ Bol známy svojou mocou nad diablami, ktorých často vyháňal z posadnutých; a tiež darom rozlišovania duchov a proroctva; pričom mal takú pokoru, že často prosil nášho Pána, aby ho nechal zomrieť na mieste, kde ho nikto nepozná. Jeho modlitba bola vyslyšaná; a po krutej chorobe a trpezlivom znášaní piatich vredov na nohe, ktoré mu poslal, aby uspokojil svoju lásku k utrpeniu, zaspal v našom Pánovi v Ubede, keď prijal sviatosti Cirkvi v najsvätejšom rozpoložení a objal obraz ukrižovaného Krista, ktorého mal vždy v srdci a na perách. Jeho posledné slová zneli: ‘Do tvojich rúk zverujem svojho ducha.’
Zomrel v deň a hodinu, ktoré predpovedal, v roku spásy 1591, v štyridsiatom deviatom roku svojho veku. Jeho odchádzajúcu dušu prijala žiarivá ohnivá guľa, zatiaľ čo jeho telo vydalo najsladšiu vôňu a dodnes sa s úctou uchováva neporušené v Segovii. Keďže sa preslávil mnohými zázrakmi pred smrťou i po nej, pápež Benedikt XIII ho zapísal medzi svätých.
Na výšinách Karmelu’a na horách, na rovine i v údoliach nech stále pribúda takých duší, ktoré sú schopné zmieriť zem s nebom, priťahovať Božie požehnanie a odvracať jeho hnev! Všetci sme povolaní byť svätými: nech teda podľa tvojho príkladu a prostredníctvom tvojich modlitieb, ó, Ján od Kríža, trpíme, aby v nás Božia milosť pôsobila v celej plnosti svojej očisťujúcej a zbožšťujúcej moci. Potom budeme môcť jedného dňa spolu s tebou povedať:
O božský Živote, ktorý nikdy nezabíjaš, ale dávaš život, ako nikdy neubližuješ, ale uzdravuješ; ty si ma zranil, ó božská ruka, aby si ma uzdravil. Ty si vo mne zabil to, čo ma robilo mŕtvym a zbaveným Božieho života, ktorý teraz žijem. Ó, jemný, jemný dotyk, Slovo, Boží Syn, ktorý pre čistotu svojej prirodzenosti jemne prenikáš do samej podstaty mojej duše a jemne sa jej dotýkaš a úplne ju pohlcuješ božskými cestami sladkosti, o ktorých sa nepočulo v krajine Chanaan ani ich nevidelo v Themane. (Baruch 3,22) Ó, dotyk Slova, taký jemný, taký úžasne jemný pre mňa; a predsa si na Horebe prevracal vrchy a lámal skaly na kusy, tieňom svojej moci idúc pred sebou, keď si ohlasoval svoju prítomnosť prorokovi v hvízdaní jemného vzduchu. (3 Kr 19,11-12) Ó, jemný vzduch, ako je možné, že sa dotýkaš tak jemne, keď si taký strašný a taký silný?"
O môj Bože a môj živote, spoznajú ťa a uvidia, keď sa ich dotkneš, tí, čo sa urobia cudzincami na zemi, sa očistia, lebo čistota zodpovedá čistote. Ako v tebe nie je nič hmotné, tým hlbšie sa ma dotýkaš, meniac to, čo je vo mne ľudské, na božské, podľa toho, že tvoja božská podstata, ktorou sa ma dotýkaš, je úplne nedotknutá spôsobmi a spôsobmi, oslobodená od šupiek formy a postavy. Čím jemnejšie sa ma dotýkaš, tým viac sa skrývaš v očistenej duši tých, čo sa tu stali cudzincami, skrytými pred tvárou všetkých tvorov, a ktorých skryješ v tajomstve svojej tváre pred vyrušovaním ľudí. Odstraňuješ dušu ďaleko od každého iného dotyku čohokoľvek a robíš ju svojou vlastnou; zanechávaš za sebou účinky a dojmy také čisté, ţe dotyk všetkého ostatného sa zdá byť odporný a nízky, samotný pohľad uráţlivý a všetky vzťahy s ním hlbokým utrpením. (Živý plameň lásky, druhá strofa, riadok 3, passim)
Rím si dnes uctieva jedného z vlastných slávnych synov, Chrysogonus, ktorý položil svoj život za Krista v Aquilaea čase vlády Diocletiana. Jeho nádherný kostol v Trastevere, ktorý vlastní jeho úctyhodná hlava, bol prvýkrát postavený práve v čase víťazstva viery nad modloslužbou. Chryzogonus vyučil v tejto svätej viere blahoslavenú mučeníčku Anastáziu, ktorej pamiatka je tak dojímavo spojená s pamiatkou narodenia nášho Spasiteľa’a v jej kostole sa od nepamäti slávila svätá omša na Vianoce. Mená Chryzogona i jeho duchovnej dcéry sa denne vyslovujú pri svätej obete.
Prijmi, Pane, naše prosby, aby sme my, ktorí sa poznáme vinní pre svoje neprávosti, boli vyslobodení na príhovor tvojho blahoslaveného mučeníka Chryzogona. Skrze nášho Pána.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.