Niekoľko kňazov, ktorí pozorne sledujú, čo učí pápež František, mi vyjadrilo svoje zdesenie a smútok, pretože si všimli, ako často Jeho Svätosť očierňuje kňazov. Nazval ich “zatrpknutými (‘treskami’),” “starými mládencami,” “sviatostnými úradníkmi,” “ambicióznymi,” “klebetníkmi,” “šplhúňmi,” a inými hanlivými prívlastkami, ktoré odhaľujú nedostatok spravodlivosti a lásky.
Na svete sú tisíce kňazov; niektoré z Františkových epitet sa naozaj vzťahujú na niektorých z nich. Ale zovšeobecnenia v jeho kázňach, katechézach a posolstvách sú v rozpore s pravdou, a čo je škandalózne, radikálne sa rozchádzajú s potvrdeniami Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý venoval Presbyterorum ordinis, aby hovoril o službe a živote kňazov. Citujem niektoré pasáže z tohto textu:
Kňazi sú sviatosťou kňazstva stvorení na podobu Krista Kňaza, aby v spolupráci so svojimi biskupmi pracovali na budovaní a starostlivosti o Cirkev, ktorá je celým Kristovým telom, a konali ako služobníci toho, ktorý je Hlavou. Ako všetci ostatní kresťania prijali vo sviatosti krstu symbol a dar takého povolania a takej milosti, že aj v ľudskej slabosti sa môžu a musia usilovať o dokonalosť podľa Kristovej výzvy: ‘Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec’ (Mt 5, 48). Pri vysvätení ich Boh novým spôsobom posvätil a urobil ich živými nástrojmi Krista, večného Kňaza, aby mohli časom pokračovať v jeho obdivuhodnom diele, ktorým sa celá ľudská rodina opäť stáva celá mocou zhora. … Posvätnými úkonmi, ktoré sú ich každodennou úlohou, ako aj celou ich službou, o ktorú sa delia s biskupom a spolukňazmi, smerujú k dokonalosti vo svojom živote. (P.O. 12)
V nasledujúcej časti koncil vyhlasuje, že “kňazi, ktorí si svoje povinnosti vykonávajú úprimne a neúnavne v Kristovom duchu, práve touto skutočnosťou dospievajú k svätosti” (P.O. 13). Ideálom, ktorý koncil pripomína, je jednota a harmónia života, ktorá vychádza z napodobňovania Krista pri vykonávaní služby, ako aj pastoračná láska, vlastnosť, ktorá odlišuje diecézneho kňaza od rehoľníka (koncil venuje Perfectae Caritatis poslednému z nich).
Presbyterorum Ordinis tiež potvrdzuje, že “z tejto jednoty života vyplýva veľké uspokojenie a plná miera šťastia” (P. O. 14). Je zarážajúce, ako sa táto teologická a duchovná perspektíva líši od Františkovej’ malomeštiackej sociologickej perspektívy, ktorá očierňuje kňazov. Tá nie je vnímaná v učení Jána Pavla II. a Benedikta XVI, ktorí si kňazov ctili.
Ďalším aspektom, na ktorý treba poukázať, je, že pápežove’ohovárania sú často namierené proti kňazom, ktorí sa viac držia Tradície. Nazval ich “indietristami”, pretože sa “pozerajú dozadu”, teda nenasledujú “nové paradigmy”, ktoré navrhol Petrov nástupca. Takto “zrušených kňazov” je veľa. Jednoducho sú zmietaní z výkonu služby ako spodina. Autoritársky progresivizmus Ríma je napodobňovaný po celom svete, ako je to aj tu v Argentíne, kde dochádza k rušeniu kňazov verných Tradícii vo viacerých diecézach.
Pápež neprestáva škodiť. Jeho jezuitská a argentínska dvojtvárnosť inšpiruje jeho najhoršie rozhodnutia. Teraz ide aj po biskupoch, odvolal biskupa Josepha Stricklanda z Tyleru v Texase, snaží sa neutralizovať najlepších spomedzi nástupcov apoštolov tým, že im uloží koadjútora alebo pošle apoštolskú vizitáciu. Tu v Argentíne odstránil vynikajúceho biskupa zo San Luis a nahradil ho progresívnym, ktorý žehná “v mene Otca a Ducha Svätého”, obchádzajúc večného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, aby nedráždil nekresťanov, ktorí sa zúčastňujú na jeho “ekumenických” podujatiach.
Počet zrušených kňazov v Argentíne narastá vďaka bezvýznamnému episkopátu, ktorý’sa podriaďuje Františkovi, zatiaľ čo nečinne sleduje, ako sa dechristianizácia spoločnosti rozvíja. Toto vzďaľovanie sa od nášho kresťanského pôvodu, zdedeného zo Španielska, sa začalo koncom 19. storočia. V novšej dobe jeho spoločenské a kultúrne pôsobenie naznačuje bezmocnosť katolicizmu, ktorému šírenie progresivizmu dalo coup de grâce.
Musím uznať paradoxnú skutočnosť, ktorá ukazuje jeho tajomný charakter: rast niektorých farností verných Tradícii, kde sa katolíci, najmä mladí ľudia, tešia z normálnej liturgie a sú otvorení zbožnej účasti na eucharistickej obete. Pod pojmom “normálna” mám na mysli bez zvláštnych čŕt, taká, aká by mala byť, a nie taká, aká zvyčajne býva uprostred neprehľadnej priemernosti progresivizmu, ktorý nastolila pokoncilovej fantázie. Existencia tejto skutočnosti posilňuje našu nádej v cirkevnú obnovu. Ochráni ju príhovor Matky Cirkvi, ktorú s dôverou vzývame.
+ Héctor Aguer
Emeritný arcibiskup La Platy