Kardinál Victor Fernández vydal dokument, ktorý povoľuje spoločné ukladanie popola spopolnených osôb a rodinám umožňuje uložiť časť popola blízkych na “významné miesto”, čo znamená ďalší odklon od tradičného odporu Cirkvi voči kremácii.
Nový prefekt Dikastéria (predtým Kongregácie) pre náuku viery zverejnil 12. decembra, ale podpísal 9. decembra, odpoveď na dve otázky alebo dubia, ktoré 30. októbra predložil kardinál Matteo Zuppi - bolonský arcibiskup a predseda Konferencie biskupov Talianska -.
Text bol uverejnený najprv v súhrnnom článku v talianskom vydaní Vatican News, a nie na internetovej stránke DDF’. Pápež František ho schválil počas pravidelného stretnutia s Fernándezom 9. decembra.
PREHLIADNUTIE: Cdl. Fernández vydal dubióznu odpoveď, ktorá umožňuje “spoločné” ukladanie popola spopolnených za predpokladu, že sa zachová pamiatka na každého človeka & tiež umožňuje rodinám uchovávať malú časť popola zosnulých’na “mieste významnom” pre ich život.
Varuje pred “akýmkoľvek druhom… pic.twitter.com/L2xQ994Vvi— Michael Haynes 🇻🇦 (@MLJHaynes) 12. decembra 2023
Zuppi sa opýtal – keďže je zakázané rozsypávať popol – či je “možné pripraviť vymedzené a trvalé posvätné miesto na komemoratívne zhromažďovanie a uchovávanie popola pokrstených s uvedením základných údajov o každej osobe, aby sa nestratila pamäť na ich mená, podobne ako sa to deje v kostniciach, kde sa kumulatívne ukladajú a uchovávajú mineralizované pozostatky zosnulých?”
Taliansky kardinál sa dodatočne opýtal, či by rodina zosnulého mohla “uchovávať časť popola svojho člena rodiny’na mieste, ktoré je významné pre históriu zosnulého?"”
Na obe otázky Fernández odpovedal kladne.
Konkrétne na prvú otázku napísal, ako možno popol zmiešať s iným popolom za predpokladu, že sa nestratí spomienka na mená jednotlivých’osôb: “Na zmiešané zhromažďovanie a uchovávanie popola zosnulých pokrstených osôb možno vyčleniť vymedzené a trvalé posvätné miesto s uvedením identity každej osoby, aby sa nestratila spomienka na ich mená.”
Pri vydaní svojej odpovede Fernández čerpal z textu CDF z roku 2016 “Ad resurgendum cum Christo:
Čítajte: Vatikán: Rozptyľovanie popola zosnulých príbuzných zostáva nezákonné
Tento text stanovil, že popol sa musí uchovávať na “posvätnom mieste,” a vylúčil ukladanie popola v súkromných domoch s výnimkou “vážnych a výnimočných prípadov závislých od kultúrnych podmienok lokálneho charakteru.V takýchto “vážnych a výnimočných prípadoch” by miestny biskup musel koordinovať svoju činnosť s príslušnou biskupskou” konferenciou alebo synodou, aby udelil osobitné povolenie na uloženie popola v dome.
Až vtedy však Müller’nóta stanovila, že “popol sa nesmie rozdeliť medzi rôznych členov rodiny a musí sa zachovať náležitá úcta k okolnostiam takéhoto uchovávania.”
Pri písaní odpovede na Zuppiho’otázku o uchovávaní popola sa Fernández zrejme vzdiali od Müller’ných smerníc. Uviedol, že pokiaľ sa dodržiavajú “občianske normy” a nie cirkevné normy, potom sa môže “cirkevná autorita” zaoberať žiadosťami rodín o uloženie čiastočných pozostatkov zosnulého na “mieste významnom pre históriu zosnulého.” Napísal:
Za predpokladu, že je vylúčený akýkoľvek druh panteistického, naturalistického alebo nihilistického nedorozumenia [veta priamo skopírovaná z Ad resurgendum] a popol zosnulého sa uchováva na posvätnom mieste, môže cirkevná autorita v súlade s platnými civilnými normami zvážiť a posúdiť žiadosť rodiny o riadne uchovanie minimálnej časti popola ich príbuzného na mieste významnom pre dejiny zosnulého.
Fernández sa výslovne nezaoberal tým, či medzi takéto “miesto významné pre históriu zosnulého” patrí aj rodinný dom, ale logicky by znenie jeho textu takéto miesto zahŕňalo.
Katolíctvo a kremácia: Klzký svah
Odpoveď kardinála Fernándeza’dubia zrejme načrtáva tolerantnejší prístup k zaobchádzaniu s popolom a jeho ukladaniu, než aký bol daný tou istou kongregáciou v roku 2016, hoci pod iným vedením.
Aj keď bol najnovší dokument zverejnený bez väčších fanfár, už teraz si vyslúžil kritiku za teologické a duchovné reálne dôsledky, ktoré bude mať na miestnej úrovni.
Sporne však znamená pokračovanie v postupe širšej akceptácie kremácie, ktorú Vatikán praktizuje v posledných desaťročiach.
Pred revolučnými zmenami uskutočnenými počas a vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu bola kremácia pre katolíkov zakázaná podľa Kódex 1203 Kódexu kánonického práva z roku 1917, a to vo svetle biblického učenie, že telo je “chrámom Ducha Svätého.” Považujúc kremáciu za slobodomurársky výdobytok, Vatikán exkomunikoval tých, ktorí sa pokúšali o kremáciu, pričom pápež Lev XIII. zakázal slúžiť verejné, katolícke, pohrebné omše za tých, ktorí chceli byť spopolnení.
Vatikán však, poznamenal, že kremácia nie je proti Božiemu zákonu.
Dokumentom z roku 1963 však bolo Piam et constantem tradičné učenie oslabené. Pápež Pavol VI. síce nariadil, aby sa katolíci “zdržali kremácie” s výnimkou prípadov “nevyhnutnosti”, ale zároveň otvoril dvere pre povolenie kremácie za určitých okolností, pričom uviedol, že “cirkevná tradícia musí byť zachovaná pred poškodením a nepriaznivý postoj Cirkvi”ku kremácii musí byť jasne zrejmý.”
Ústupky Pavla VI’čoskoro viedli k zmene kánonického práva, pričom Kánon 1176 Kódexu z roku 1983 uvádza, “Cirkev úprimne odporúča, aby sa dodržiaval zbožný zvyk pochovávania tiel zosnulých; napriek tomu však Cirkev nezakazuje kremáciu, pokiaľ nebola zvolená z dôvodov, ktoré sú v rozpore s kresťanskou doktrínou.”
CDF’s Ad resurgendum cum Christo pokračovala v ďalšom postupe smerom od tradičného zákazu kremácie. Vo všetkých týchto dokumentoch však Cirkev “naliehavo odporúča, aby sa telá zosnulých pochovávali na cintorínoch alebo iných posvätných miestach,” pričom pochovávanie do zeme je “najvhodnejším spôsobom vyjadrenia viery a nádeje vo vzkriesenie tela.”
Cirkev “preto nemôže schvaľovať postoje alebo povoľovať obrady, ktoré zahŕňajú mylné predstavy o smrti, ako napríklad považovať smrť za definitívne zničenie osoby alebo za moment splynutia s matkou prírodou či vesmírom, alebo za etapu v cykle obnovy, alebo za definitívne oslobodenie z ‘väzenia’ tela,” vyhlásil CDF v roku 2016.