Kardinál Gerhard Müller zverejnil reakciu na kontroverzný vatikánsky dokument Fiducia Supplicans (FS), v ktorej uvádza, že “požehnanie” homosexuálnych párov predstavuje “rúhanie” a že dokument je “vnútorne rozporný.”
V dlhom vyvrátení, ktoré dnes zverejnili viaceré médiá v štyroch jazykoch, Müller vysvetlil, že “[t]ěžkosti požehnania zväzku alebo páru sú obzvlášť zjavné v prípade homosexuality.”
“V Biblii sa totiž požehnanie týka poriadku, ktorý Boh stvoril a ktorý vyhlásil za dobrý. Tento poriadok je založený na pohlavnej odlišnosti muža a ženy, povolaných byť jedným telom.”
“Žehnať skutočnosť, ktorá je v rozpore so stvorením, je nielen nemožné, ale je to rúhanie.”
“Môže vo svetle toho veriaci katolík prijať učenie FS?"” pýta sa Müller.
“Vzhľadom na jednotu skutkov a slov v kresťanskej viere možno akceptovať, že je dobré požehnávať tieto zväzky, a to aj pastoračným spôsobom, len vtedy, ak veríme, že takéto zväzky objektívne neodporujú Božiemu zákonu.”
“Z toho vyplýva, že pokiaľ pápež František naďalej tvrdí, že homosexuálne zväzky sú vždy v rozpore s Božím’zákonom, nepriamo potvrdzuje, že takéto požehnanie nemožno udeliť. Učenie FS je teda protirečivé samo sebe, a preto si vyžaduje ďalšie objasnenie.”
“Cirkev nemôže sláviť jednu vec a učiť druhú, pretože, ako hovorí sv. Ignác Antiochijský napísal, Kristus bol Učiteľom ‘ktorý hovoril a stalo sa’ (Ef 15, 1), a nemožno oddeliť jeho telo od jeho slova.”
V pondelok 18. decembra Vatikán vyvolal mediálnu búrku, keď zverejnil veľmi kontroverzný dokument Fiducia Supplicans, ktorý zrejme povoľuje predtým zakázané “požehnanie” párov rovnakého pohlavia za určitých podmienok, pričom trvá na tom, že to nie je v rozpore s katolíckym morálnym učením.
Čítajte: Pápež František zverejnil normy pre duchovných, ktorí môžu ‘žehnať’ homosexuálne páry
Odvtedy viacerí katolícki biskupi, vrátane Arcibiskup Peta a biskup Schneider z Kazachstanu, Biskup Marián Eleganti a Arcibiskup Carlo Maria Viganò sa vyjadrili kriticky k ostro diskutovanej novej deklarácii.
Vyhlásenie Dikastéria pre náuku viery (DDF), ktoré podpísal arcibiskup Fernandez a schválil pápež František, privítali heterodoxní biskupi v Nemecku, Austria a Švajčiarsko.
Av rovnakom čase biskupi Malawi, Zambia, a Kazachstan zakázali “požehnanie” párov rovnakého pohlavia vo svojich diecézach v reakcii na Fiducia Supplicans.
Tu je celá odpoveď kardinála Gerharda Mülera na vatikánsku deklaráciu Fiducia supplicans (slovenský preklad poskytol Pilier)
Jediným požehnaním Matky Cirkvi je pravda, ktorá nás oslobodí. Poznámka k vyhláseniu Fiducia supplicans
Kardinál Gerhard Ludwig Müller
Dikastérium pre náuku viery (DDF) vyhlásením Fiducia supplicans (FS) o pastoračnom význame požehnania urobilo potvrdenie, ktoré nemá v učení Katolíckej cirkvi obdobu. Tento dokument totiž potvrdzuje, že je možné, aby kňaz požehnal (nie liturgicky, ale súkromne) páry, ktoré žijú v sexuálnom vzťahu mimo manželstva, vrátane párov rovnakého pohlavia. Mnohé otázky, ktoré v reakcii na tieto vyhlásenia vzniesli biskupi, kňazi a laici, si zaslúžia jasnú a jednoznačnú odpoveď.
Nie je toto vyhlásenie v jasnom rozpore s katolíckym učením? Sú veriaci povinní prijať toto nové učenie? Môže kňaz vykonávať takéto nové praktiky, ktoré boli práve vymyslené? A môže ich diecézny biskup zakázať, ak by sa mali konať v jeho diecéze? Aby sme mohli odpovedať na tieto otázky, pozrime sa, čo presne dokument učí a o aké argumenty sa opiera.
Dokument, ktorý nebol ani prerokovaný, ani schválený generálnym zhromaždením kardinálov a biskupov tohto dikastéria, priznáva, že hypotéza (alebo učenie?), ktorú navrhuje, je nová a že vychádza predovšetkým z pastoračného magistéria pápeža Františka.
V súlade s katolíckou vierou môžu pápež a biskupi klásť určité pastoračné akcenty a tvorivo vzťahovať pravdu Zjavenia na nové výzvy každej doby, ako napríklad v oblasti sociálnej náuky alebo bioetiky, pričom rešpektujú základné princípy kresťanskej antropológie. Tieto inovácie však nemôžu ísť nad rámec toho, čo im raz a navždy zjavili apoštoli ako Božie slovo (Dei verbum 8). V skutočnosti neexistujú žiadne biblické texty alebo texty Otcov a Doktorov Cirkvi či predchádzajúce dokumenty magistéria, ktoré by podporovali závery FS.
Menej toho, čo vidíme, nie je vývoj, ale doktrinálny skok. O doktrinálnom vývoji totiž možno hovoriť len vtedy, ak je nové vysvetlenie aspoň implicitne obsiahnuté v Zjavení a predovšetkým nie je v rozpore s dogmatickými definíciami. A doktrinálny vývoj, ktorý dosahuje hlbší zmysel učenia, musel nastať postupne, počas dlhého obdobia dozrievania. V skutočnosti posledný magistériálny výrok v tejto veci vydala Kongregácia pre náuku viery v responsum uverejnenom v marci 2021, teda pred necelými tromi rokmi, a kategoricky odmietla možnosť požehnania týchto zväzkov. Týka sa to tak verejného požehnania, ako aj súkromného požehnania pre ľudí žijúcich v hriešnych podmienkach.
Ako FS zdôvodňuje návrh novej doktríny bez toho, aby bol v rozpore s predchádzajúcim dokumentom z roku 2021?
V prvom rade FS uznáva, že tak Responsum CDF z roku 2021, ako aj tradičné, platné a záväzné učenie o požehnaní nepripúšťa požehnanie v situáciách, ktoré sú v rozpore s Božím zákonom, ako je to v prípade sexuálnych zväzkov mimo manželstva. Toto je jasné pre sviatosti, ale aj pre iné požehnania, ktoré FS nazýva “liturgickými”; Tieto “liturgické” požehnania patria k tomu, čo Cirkev nazvala “sviatosťami”, ako o tom svedčí Rituale Romanum. V týchto dvoch typoch požehnaní musí byť zhoda medzi požehnaním a učením Cirkvi’(FS 9-11).
Teda, aby bolo možné prijať požehnanie v situáciách, ktoré sú v rozpore s evanjeliom, DDF navrhuje originálne riešenie: rozšíriť pojem požehnania (FS 7; FS 12). Zdôvodňuje to takto: “Treba sa tiež vyhnúť riziku redukovať význam požehnania len na tento pohľad [t. j. na ‘liturgické’ požehnanie sviatostí a sviatostných obradov], pretože by nás to viedlo k tomu, že by sme očakávali tie isté morálne podmienky pre jednoduché požehnanie, aké sa vyžadujú pri prijímaní sviatostí” (FS 12). To znamená, že je potrebná nová koncepcia požehnania, ktorá presahuje sviatostné požehnanie, aby pastoračne sprevádzala cestu tých, ktorí žijú v hriechu.
V skutočnosti sa toto rozšírenie za hranice sviatostí už uskutočňuje prostredníctvom iných požehnaní schválených v Rituale Romanum. Cirkev nevyžaduje na udelenie požehnania rovnaké morálne podmienky ako na prijatie sviatosti. Stáva sa to napríklad v prípade kajúcnika, ktorý nechce zanechať hriešnu situáciu, ale môže pokorne požiadať o osobné požehnanie, aby mu Pán dal svetlo a silu pochopiť a nasledovať učenie evanjelia. Tento prípad si nevyžaduje nový druh “pastoračného” požehnania.
Prečo je teda potrebné rozširovať význam “požehnania,” ak požehnanie, ako ho chápe Rímsky rituál, už presahuje požehnanie udelené vo sviatosti? Dôvodom je, že požehnania, o ktorých uvažuje Rímsky rituál, sú možné len nad “vecami, miestami alebo okolnosťami, ktoré neodporujú zákonu alebo duchu evanjelia” (FS 10, citácia Rímskeho rituálu). A práve tento bod chce DDF prekonať, keďže chce požehnávať páry za okolností, ako sú vzťahy osôb rovnakého pohlavia, ktoré sú v rozpore so zákonom a duchom evanjelia. Je pravda, že Cirkev môže k existujúcim sviatostiam pridať “nové sviatosti” (II. vatikánsky koncil: Sacrosanctum Concilium 79), ale nemôže meniť ich význam tak, aby banalizovala hriech, najmä v ideologicky zaťaženej kultúrnej situácii, ktorá zavádza aj veriacich. A práve k takejto zmene významu dochádza v FS, ktorý vymýšľa novú kategóriu požehnania mimo tých, ktoré sa spájajú buď so sviatosťou, alebo s požehnaním, ako ich chápala Cirkev. FS hovorí, že ide o neliturgické požehnania, ktoré patria do ľudovej zbožnosti. Išlo by teda o tri druhy požehnaní:
Tieto požehnania typu “c” alebo “pastoračné” sú novinkou. Keďže nie sú liturgické, ale skôr “ľudovej zbožnosti”, údajne by neohrozovali evanjelickú náuku a nemuseli by byť v súlade ani s morálnymi normami, ani s katolíckou doktrínou. Čo možno povedať o tejto novej kategórii požehnania?"
Prvé zistenie je, že pre toto nové použitie nie je žiaden základ v biblických textoch, ktoré cituje FS, ani v žiadnom predchádzajúcom vyhlásení Magistéria. Ani texty, ktoré ponúka pápež František, neposkytujú základ pre tento nový typ požehnania. Veď už požehnanie podľa Rímskeho rituálu (typ “b”) umožňuje kňazovi požehnať niekoho, kto žije v hriechu. A tento typ “požehnania možno ľahko aplikovať na niekoho, kto je vo väzení alebo v resocializačnej skupine, ako hovorí František (citované v dokumente FS 27). Inovatívne “pastoračné” požehnanie (typ “c”) naproti tomu presahuje rámec toho, čo hovorí František, pretože takéto požehnanie by bolo možné udeliť aj skutočnosti, ktorá je v rozpore s Božím”zákonom, napríklad mimomanželskému vzťahu. V skutočnosti by podľa kritéria tohto typu požehnania bolo možné požehnať aj potratovú kliniku alebo mafiánsku skupinu.
To vedie k druhej poznámke: je nebezpečné vymýšľať nové termíny, ktoré sú v rozpore s tradičným používaním jazyka. Takýto postup môže viesť k svojvoľnému výkonu moci. V danom prípade je faktom, že požehnanie má svoju vlastnú objektívnu realitu, a preto ho nemožno ľubovoľne predefinovať tak, aby vyhovovalo subjektívnemu zámeru, ktorý je v rozpore s povahou požehnania. Tu mi prichádza na myseľ slávna veta Humpty Dumptyho’z Alice v krajine zázrakov: “Keď použijem slovo, znamená práve to, čo som sa rozhodol, že bude znamenať, ani viac, ani menej.” Alica odpovedá: “Otázkou je, či môžeš urobiť zo slov toľko rôznych významov.”A Humpty Dumpty hovorí: “Otázka je, ktoré má byť pánom; to’je všetko.”
Tretia poznámka sa týka samotného pojmu “neliturgické požehnanie”, ktoré nemá nič sankcionovať (FS 34), teda “pastoračné” požehnanie (typ “c”). Čím sa líši od požehnania, o ktorom uvažuje Rímsky rituál (typ “b”)? Rozdiel nie je v spontánnej povahe požehnania, ktorá je možná už pri požehnaniach typu “b”, pretože v Rímskom rituáli nemusia byť regulované ani schválené. Rozdiel nie je ani v ľudovej zbožnosti, pretože požehnania podľa Rímskeho rituálu sú už prispôsobené ľudovej zbožnosti, ktorá žiada o požehnanie predmetov, miest a ľudí. Zdá sa, že inovatívne “pastoračné” požehnanie je vytvorené ad hoc na požehnanie situácií, ktoré sú v rozpore so zákonom alebo duchom evanjelia.
Týmto sa dostávame k štvrtému postrehu týkajúcemu sa predmetu tohto “pastoračného” požehnania, ktorý ho odlišuje od “rituálneho” požehnania Rímskeho rituálu. “Pastoračné” požehnanie môže zahŕňať situácie, ktoré sú v rozpore s evanjeliom. Všimnite si, že sa tu nepožehnávajú len hriešne osoby, ale že požehnaním manželského páru sa požehnáva samotný hriešny vzťah. Boh teraz nemôže poslať svoju milosť na vzťah, ktorý mu priamo odporuje a nemôže byť k nemu usporiadaný. Sexuálny styk mimo manželstva, qua sexuálny styk, nemôže priblížiť ľudí k Bohu, a preto sa nemôže otvoriť Božiemu požehnaniu. Preto ak by sa toto požehnanie udeľovalo, jeho jediným účinkom by bolo zmätenie ľudí, ktorí ho prijímajú alebo sa ho zúčastňujú. Mysleli by si, že Boh požehnal to, čo požehnať nemôže. Toto “pastoračné” požehnanie by nebolo ani pastoračné, ani požehnanie. Je pravda, že kardinál Fernandez v neskorších vyjadreniach pre Infovaticanu povedal, že požehnaný nie je zväzok, ale pár. To je však vyprázdnenie slova z jeho významu, pretože to, čo definuje pár ako pár, je práve to, že je to zväzok.
Obtiažnosť požehnania zväzku alebo páru je obzvlášť zjavná v prípade homosexuality. V Biblii sa totiž požehnanie týka poriadku, ktorý Boh stvoril a ktorý vyhlásil za dobrý. Tento poriadok je založený na sexuálnej odlišnosti muža a ženy, ktorí sú povolaní byť jedným telom. Požehnanie skutočnosti, ktorá je v rozpore so stvorením, je nielen nemožné, ale je to rúhanie. Opäť nejde o požehnanie osôb, ktoré “žijú v zväzku, ktorý sa nedá nijako prirovnať k manželstvu” (FS, č. 30), ale o požehnanie samotného zväzku, ktorý sa nedá prirovnať k manželstvu. Práve na tento účel je vytvorený nový druh požehnania (FS 7, 12).
V texte sa objavuje niekoľko argumentov, ktoré sa snažia ospravedlniť toto požehnanie. Po prvé, možnosť podmienok, ktoré znižujú pripočítateľnosť hriešnika. Tieto podmienky sa však vzťahujú na osobu, nie na samotný vzťah. Hovorí sa tiež, že prosba o požehnanie je možným dobrom, ktoré tieto osoby môžu realizovať vo svojich súčasných podmienkach, akoby prosba o požehnanie už predstavovala otvorenie sa Bohu a obrátenie. To môže platiť pre tých, ktorí prosia o požehnanie pre seba, ale nie pre tých, ktorí prosia o požehnanie ako pár. Tí sa pri prosbe o požehnanie implicitne alebo explicitne snažia ospravedlniť svoj vzťah ako taký pred Bohom bez toho, aby si uvedomili, že práve ich vzťah ich od Boha vzďaľuje. Napokon sa tvrdí, že vo vzťahu sú pozitívne prvky a že tieto môžu byť požehnané, ale tieto pozitívne prvky (napríklad, že jeden pomáha druhému v chorobe) sú druhoradé vo vzťahu ako takom—ktorého určujúcou charakteristikou je spoločná sexuálna aktivita—a tieto prvky nemenia povahu tohto vzťahu, ktorý v žiadnom prípade nemôže byť zameraný na Boha, ako sa už uvádza v Responsum Kongregácie pre náuku viery z roku 2021. Dokonca aj na potratovej klinike existujú pozitívne prvky, od anestéziológov, ktorí zabraňujú fyzickej bolesti, až po túžbu lekárov chrániť životný projekt ženy, ktorá podstupuje potrat.
Piata poznámka sa týka vnútornej nekonzistentnosti tohto inovatívneho “pastoračného” požehnania. Je vôbec možné udeliť neliturgické požehnanie, teda požehnanie, ktoré oficiálne nepredstavuje učenie Krista a Cirkvi? Kľúčom k odpovedi na túto otázku nie je to, či sú obrady oficiálne schválené, alebo skôr spontánne improvizované. Otázkou je, či ten, kto udeľuje požehnanie, je kňaz, predstaviteľ Krista a Cirkvi. FS potvrdzuje, že pre kňaza nie je problém pripojiť sa k modlitbe tých, ktorí sa nachádzajú v situácii, ktorá je v rozpore s evanjeliom (FS 30), ale v tomto požehnaní sa kňaz jednoducho nepripája k ich modlitbe, ale skôr privoláva zostúpenie Božích’darov na samotný vzťah. Nakoľko kňaz koná ako kňaz, koná v mene Krista a Cirkvi. Teraz tvrdiť, že možno oddeliť význam tohto požehnania od Kristovho učenia, znamená postulovať dualizmus medzi tým, čo robí Cirkev, a tým, čo hovorí Cirkev. Ale ako učí Druhý vatikánsky koncil, zjavenie sa nám dáva prostredníctvom skutkov a slov, ktoré sú neoddeliteľné (Dei Verbum 2), a ohlasovanie Cirkvi’nemôže oddeliť skutky od slov. Práve jednoduchí ľudia, ktorých chce dokument zvýhodniť podporou ľudovej zbožnosti, sú najviac náchylní na oklamanie symbolickým skutkom, ktorý je v rozpore s učením, pretože intuitívne chápu doktrinálny obsah skutku.
Môže veriaci katolík vo svetle toho prijať učenie FS? Vzhľadom na jednotu skutkov a slov v kresťanskej viere možno prijať, že je dobré požehnávať tieto zväzky, a to aj pastoračným spôsobom, len vtedy, ak veríme, že takéto zväzky objektívne neodporujú Božiemu zákonu. Z toho vyplýva, že pokiaľ pápež František naďalej tvrdí, že homosexuálne zväzky sú vždy v rozpore s Božím zákonom, nepriamo potvrdzuje, že takéto požehnanie nemožno udeliť. Učenie FS je teda protirečivé samo sebe, a preto si vyžaduje ďalšie objasnenie. Cirkev nemôže sláviť jednu vec a učiť druhú, pretože, ako napísal svätý Ignác Antiochijský, Kristus bol Učiteľom “ktorý povedal a stalo sa” (Ef 15, 1) a nemožno oddeliť jeho telo od jeho slova.
Ďalšia otázka, ktorú sme položili, bola, či môže kňaz súhlasiť s požehnaním týchto zväzkov, z ktorých niektoré koexistujú s legitímnym manželstvom alebo v ktorých nie je zriedkavá zmena partnerov. Podľa FS by tak mohol urobiť neliturgickým, neúradným “pastoračným” požehnaním. To by znamenalo, že kňaz by musel udeliť toto požehnanie bez toho, aby konal v mene Krista a Cirkvi. To by však znamenalo, že by nekonal ako kňaz. V skutočnosti by musel udeľovať tieto požehnania nie ako Kristov kňaz, ale ako ten, kto Krista odmietol. V skutočnosti kňaz, ktorý požehnáva tieto zväzky, ich svojím konaním prezentuje ako cestu k Stvoriteľovi. Preto sa dopúšťa svätokrádežného a rúhavého činu proti plánu Stvoriteľa’a proti Kristovej smrti za nás, ktorá mala naplniť plán Stvoriteľa’a. Znepokojený je aj diecézny biskup. Ako pastier svojej miestnej cirkvi je povinný zabrániť týmto svätokrádežným skutkom, inak by sa stal ich spoluvinníkom a poprel by mandát, ktorý mu dal Kristus, aby utvrdzoval svojich bratov vo viere.
Kňazi majú ohlasovať Božiu lásku a dobrotu všetkým ľuďom a tiež radou a modlitbou pomáhať hriešnikom a tým, ktorí sú slabí a majú ťažkosti s obrátením. To je veľmi odlišné od toho, keď im pomocou vlastných, ale zavádzajúcich znamení a slov poukazujú na to, že Boh nie je taký náročný na hriech, a tak zakrývajú skutočnosť, že hriech v myšlienkach, slovách a skutkoch nás vzďaľuje od Boha. Niet požehnania nielen na verejnosti, ale ani v súkromí pre hriešne životné podmienky, ktoré objektívne odporujú Božej’svätej vôli. A nie je dôkazom zdravej hermeneutiky, že odvážni obhajcovia kresťanskej náuky sú označovaní za rigoristov, ktorých viac zaujíma legalistické plnenie ich morálnych noriem než spása konkrétnych ľudí. Veď toto hovorí Ježiš obyčajným ľuďom: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vám dám odpočinok. Vezmite na seba Mjeho jarmo a učte sa od Meho, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete si odpočinok. Lebo Mjeho jarmo je ľahké a Mjeho bremeno ľahké.” (Mt 11, 28-30). A apoštol to vysvetľuje takto: “A Hjeho prikázania nie sú ťažkým bremenom, lebo kto je splodený Bohom, víťazí nad svetom. A víťazstvo, ktoré víťazí nad svetom, je naša viera. Kto [naozaj] je víťazom nad svetom, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn?" (1 Jn 5, 3-5). V čase, keď falošná antropológia podkopáva božskú inštitúciu manželstva medzi mužom a ženou, s rodinou a jej deťmi, by Cirkev mala pamätať na slová svojho Pána a Hlavy: “Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká je brána a široká cesta, ktorá vedie do záhuby, a tých, čo ňou vchádzajú, je mnoho. Aká úzka je brána a zúžená cesta, ktorá vedie k životu. A tých, čo ju nachádzajú, je málo” (Mt 7, 13-14).
PREHLIADKA: Arcibiskup Viganò: Bergoglio’s ‘požehnaním’ pre homosexuálne páry ukazuje, že je ‘služobníkom satana’