V roku 1982 kardinál Ratzinger (ktorý sa neskôr stal pápežom Benediktom XVI.) vo svojej knihe Princípy katolíckej teológie uviedol niekoľko prekvapujúcich výrokov, ktoré nám môžu napovedať, odkiaľ pramení hlboký zmätok a rozdelenie v dnešnej Cirkvi. Kardinál Ratzinger na strane 378 priznal: “Nie každý platný koncil v dejinách Cirkvi bol plodný; v konečnom dôsledku mnohé z nich boli len stratou času,” a hneď v nasledujúcej vete napísal, že “posledné slovo o historickej hodnote Druhého vatikánskeho koncilu ešte nebolo povedané.”
Na strane 381 potom pokračoval a napísal, že dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, a najmä jeho ústredný dokument Gaudium et spes (Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete), mali za cieľ “napraviť” čo nazval jednostrannosťou antimodernistického postoja, ktorý Cirkev prijala za pápeža blahoslaveného Pia IX. a pápeža svätého Pia X., pápežov, ktorých Syllaby omylov a encykliky varovali pred nebezpečenstvami tejto herézy modernizmu. Pozoruhodne úprimné priznanie! Toto sú slová kardinála Ratzingera’
Ak by bolo žiaduce ponúknuť diagnózu textu [Gaudium et spes] ako celku, mohli by sme povedať, že (v spojení s textami o náboženskej slobode a svetových náboženstvách) ide o revíziu Syllabu Pia IX, o akýsi protisyllabus.
V poznámke pod čiarou k tejto citovanej pasáži kardinál Ratzinger vysvetlil, že “[t]o stanovisko, ktoré zaujal v Syllabe [pápeža Pia IX.], bolo prijaté a pokračovalo v boji [pápeža svätého] Pia X. ’proti ‘modernizmu.’” Vrátiac sa k svojmu hlavnému textu, ďalej napísal, že:
…jednostrannosť postoja, ktorý Cirkev zaujala za [pápeža blahoslaveného] Pia IX. a [pápeža svätého] Pia X. v reakcii na situáciu, ktorú vytvorila nová etapa dejín, ktorú otvorila Francúzska revolúcia, bola do značnej miery korigovaná veľmi fakticky, najmä v strednej Európe, ale stále chýbalo základné vyjadrenie vzťahu, ktorý by mal existovať medzi Cirkvou a svetom, ktorý vznikol po roku 1789 [rok Francúzskej revolúcie].
Parenteticky — a s jazykom mierne na tvári — by sa dalo predpokladať, že keď kardinál Ratzinger napísal, že v čase Druhého vatikánskeho koncilu “ešte stále neexistovalo základné vyhlásenie o vzťahu, ktorý by mal existovať medzi Cirkvou a svetom [po roku 1789],” mal na mysli, že neexistovalo žiadne takéto základné vyhlásenie okrem základných vyhlásení pápeža Gregora XVI (Mirari Vos [O liberalizme], 1832); pápeža Pia IX (Quanta Cura [O súčasných omyloch], 1864, a Syllabus omylov, 1864); pápež Lev XIII (Diuturnum Illud [O vládnej moci], 1881, Humanum Genus [O slobodomurárstve a naturalizme], 1884, Libertas Praestantissimum [O podstate pravej slobody], 1888, Rerum Novarum [O stave robotníckych tried], 1891, a Graves de Communi Re [O kresťanskej demokracii], 1901); Pápež svätý Pius X. (Lamentabili Sane [Syllabus odsudzujúci omyly modernistov], 1907, Pascendi Dominici Gregis [O modernizme], 1907, O “Sillone”, 1910 a Sacrorum Antistitum [Prísaha proti modernizmu], 1910); Pápež Pius XI (Quas Primas [O sviatku Krista Kráľa], 1925, Mortalium Animos [O podpore pravej náboženskej jednoty], 1928, a Divini Redemptoris [O ateistickom komunizme], 1937); a pápež Pius XII (Humani Generis [O niektorých falošných názoroch, ktoré hrozia podkopať základy katolíckej náuky], 1950).
Inými slovami, v čase Druhého vatikánskeho koncilu neexistovalo žiadne základné vyhlásenie o vzťahu, ktorý by mal existovať medzi Cirkvou a svetom po roku 1789, okrem niekoľkých základných vyhlásení v priebehu niekoľkých generácií po roku 1789 a niekoľkých pápežstiev po roku 1789, ktoré s pozoruhodnou vnútornou konzistenciou v priebehu týchto generácií a týchto pápežstiev vytvárali “vzťah” opozície medzi Cirkvou a po roku 1789 “modernistickým” svetom — výroky, s ktorými drvivá väčšina účastníkov Druhého vatikánskeho koncilu zjavne chcela nesúhlasiť.
Kardinál Ratzinger akoby otvorene priznal práve toto, keď na strane 382 napísal: “[T]text [dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, najmä Gaudium et spes] slúži ako protislovník a ako taký predstavuje zo strany Cirkvi pokus o oficiálne zmierenie s novou érou, ktorá sa začala v roku 1789.”
Aby sme výroky kardinála Ratzingera’zasadili do čo najostrejšieho kontextu, musíme sa vrátiť k tým udalostiam, ktoré sa odohrali viac ako polstoročie pred Druhým vatikánskym koncilom, uprostred obdobia, v ktorom Cirkev dôsledne formulovala svoje vyhlásenia opozície voči tým princípom liberalizmu a modernizmu, ktoré začali charakterizovať obdobie po roku 1789.
Pápež svätý Pius X. vydal 3. júla 1907 dekrét s názvom Lamentabili Sane, v ktorom vymenoval a odsúdil omyly herézy modernizmu. O dva mesiace neskôr v tom istom roku 1907, 8. septembra, vydal pápež svätý Pius X. encykliku Pascendi Dominici Gregis, ktorá obsahuje rozsiahlejšiu vysvetľujúcu diskusiu a odsúdenie herézy modernizmu, pričom v 39. odseku ju označuje ako “syntézu všetkých heréz.” O tri roky neskôr, 1. septembra 1910, pápež svätý Pius X. vydal motu proprio s názvom Sacrorum Antistitum, v ktorom nariadil, aby prísahu proti modernizmu (v tom čase vítanú pravými katolíkmi a obávanú vtedajšími disidentskými “liberálnymi” katolíkmi) skladali všetci katolícki duchovní pred vysvätením do subdiakonátu na ceste ku kňazstvu. Text prísahy, v ktorom sa spomínajú a odsudzujú princípy a tendencie herézy, bol predpísaný v motu proprio.
Je veľmi dôležité poznamenať, že mandát pápeža svätého Pia X”na prísahu proti modernizmu bol zrušený až v roku 1967, viac ako rok po uzavretí Druhého vatikánskeho koncilu. [Pozrite “Prísaha proti modernizmu” v The Harper Collins Encyclopedia of Catholicism, na strane 926.]
Teda zdá sa, že každý katolícky kňaz vysvätený v rokoch 1910 až 1967 (a to vrátane pápeža svätého Pavla VI.) zložil Prísahu proti modernizmu, ako ju predpísal pápež svätý Pius X.
Pripomeňme si slová kardinála Ratzingera: “Stanovisko, ktoré zaujal v Syllabe [pápež blahoslavený Pius IX], bolo prijaté a pokračovalo v boji [pápeža svätého] Pia X’proti ‘modernizmu,” a “text [Gaudium et spes (Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v modernom svete), Dignitatis Humanae (Deklarácia o náboženskej slobode) a Nostra Aetate (Deklarácia o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám)] ako celok … je revíziou Syllabu [pápeža blahoslaveného] Pia IX, akýmsi protisyllabom.”
Dôsledky sú prekvapujúce. Každý jeden biskup, arcibiskup a kardinál, ktorý sa zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile, a každý jeden peritus (odborný poradca) Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý bol zároveň kňazom, bez výnimky zložil prísahu proti modernizmu, ktorú v roku 1910 nariadil pre všetkých katolíckych duchovných svätý Pius X. a ktorú Vatikán zrušil až v roku 1967. Každý jednotlivý účastník Druhého vatikánskeho koncilu bol prísahou zaviazaný všemohúcemu Bohu, “s náležitou úctou [sa] podriadiť a celým srdcom dodržiavať odsúdenia, vyhlásenia a všetky predpisy obsiahnuté v encyklike Pascendi a v dekréte Lamentabili [encyklika a dekrét, ktoré odsúdili modernizmus ako herézu].” Videné v tomto svetle sú výroky kardinála Ratzingera’skutočne prekvapujúce. Ako sa mohli účastníci Druhého vatikánskeho koncilu úmyselne pustiť do “opravy” alebo do “vytvorenia “kontra-syllabu”, ktorému sa všetci bez výnimky zaprisahali, “celým srdcom”, že sa “podriadia a budú ho dodržiavať”?
Arcibiskup Carlo Maria Viganò dal na tieto otázniky najúprimnejšiu a (niektorí by povedali) zrejmú odpoveď. Jeho odpoveď je kľúčová pre jeho chápanie toho, prečo bola povinnosť skladať prísahu proti modernizmu zrušená po Druhom vatikánskom koncile:
Zrušenie Iusiurandum Antimodernisticum [t.j.. prísahy proti modernizmu] bolo súčasťou plánu na rozbitie disciplinárnej štruktúry Cirkvi, a to práve vo chvíli, keď hrozba falšovania viery a morálky zo strany inovátorov bola najväčšia. Táto operácia potvrdzuje zámer tých, ktorí tvárou v tvár ultraprogresívnemu útoku, iniciovanému na koncile, nielenže umožnili nepriateľovi slobodu konania, ale aj zbavili hierarchiu disciplinárnych prostriedkov, ktorými sa mohla chrániť a brániť. A bola to dezercia, zrada neslýchanej závažnosti, najmä v tých strašných rokoch: akoby uprostred plného boja hlavný veliteľ prikázal svojim mužom zložiť zbrane pred nepriateľom, práve keď sa pripravoval na vpád do Citadely. [Pozri “Abp. Viganò o svätom Piovi X’‘Prísahe proti modernizmu,’ jej zrušení Pavlom VI,” Catholic Family News, 11. januára 2021].
Čomu máme veriť? Máme veriť tomu, že tí, ktorí hlasovali za “protisyllabus” dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré mali za cieľ “opraviť” výroky pápeža blahoslaveného Pia IX. a pápeža svätého Pia X. (a pravdepodobne aj výroky pápežov Gregora XVI, Leva XIII, Pia XI. a Pia XII) porušili prísahu proti modernizmu, ktorú všetci zložili? Že zabudli na svoju prísahu? V každom prípade — a to je veľká morálna chyba Druhého vatikánskeho koncilu — nie je možné akceptovať, že účastníci Druhého vatikánskeho koncilu spolupracovali s Bohom Duchom Svätým, keď prijali opatrenia nezlučiteľné s prísahou proti modernizmu — prísahou, ktorú všetci zložili.
Táto skutočnosť, ak ju prijmeme, vrhá viac než vážne pochybnosti na takzvaného “ducha Druhého vatikánskeho koncilu” a dokonca aj na samotnú legitimitu všetkých dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu”“proticirkevného koncilu” — dokumentov, ktoré podľa kardinála Ratzingera (dnes emeritného pápeža Benedikta XVI.) mali za cieľ “opraviť” alebo “protirečiť” učeniu, ktoré boli všetci účastníci Druhého vatikánskeho koncilu zaviazaní prísahou Bohu.
Pripomeňme si slová kardinála Ratzingera’citované na začiatku tohto článku: “Nie každý platný koncil v dejinách Cirkvi bol plodný; v konečnom dôsledku mnohé z nich boli len stratou času,” a “posledné slovo o historickej hodnote Druhého vatikánskeho koncilu ešte nebolo povedané.”
Možno treba konečne povedať posledné slovo o samotnej platnosti Druhého vatikánskeho koncilu.
Raymond B. Marcin je emeritný profesor práva na Katolíckej univerzite v Amerike.