Východ a Západ sa dnes spájajú pri uctení si svätého Antona, otca kenobitov. Mníšsky život existoval už pred ním, ako vieme z nesporných svedectiev; on však bol prvým opátom, pretože ako prvý priviedol mníchov pod stálu správu jedného predstaveného alebo otca.
Antonius začal s hľadaním výlučne vlastného posvätenia; bol známy len ako zázračný samotár, proti ktorému zlí duchovia viedli takmer nepretržitý boj: časom však k nemu ľudí priťahovali jeho zázraky a túžba po vlastnom zdokonalení ; to mu dalo žiakov; dovolil im, aby sa zhlukovali okolo jeho cely; a tak sa na púšti začali budovať kláštory.
Vek mučeníkov sa blížil ku koncu; prenasledovanie za Diokleciána, ktoré malo byť posledné, sa skončilo, keď Antonín vstúpil do druhej polovice svojej cesty: a Boh si vybral tento čas na zorganizovanie novej sily v Cirkvi. Mníšsky život sa dostal do kresťanského sveta; askéti, ako ich nazývali, dokonca ani tí, ktorí boli zasvätení - neboli dostatočným prvkom moci. Kláštory sa stavali na všetkých smeroch, na samotách i v samotných mestách; a veriacim stačilo pozrieť sa na tieto spoločenstvá, ktoré žili v horlivom a doslovnom napĺňaní Kristových rád, a cítili sa povzbudení dodržiavať tieto nariadenia.
Apoštolské tradície neustálej modlitby a pokánia sa upevňovali v mníšskom systéme; zabezpečoval štúdium Svätého písma a teológie ; a samotná Cirkev čoskoro získavala z týchto arzenálov intelektu a zbožnosti svojich najstatočnejších obrancov, najsvätejších prelátov a najhorlivejších apoštolov. Áno, mníšsky život mal byť a dať toto všetko kresťanskému svetu, lebo príklad svätého Antona ju predurčoval k užitočnosti. Ak niekedy existoval mních, ktorému boli drahé čaro samoty a sladkosť kontemplácie, bol to náš svätec; a predsa ho nemohli udržať v jeho púšti, keď mohol zachrániť duše niekoľkými dňami strávenými v hlučnom meste.
Takto ho nachádzame v uliciach Alexandrie, keď vrcholilo pohanské prenasledovanie; prišiel povzbudiť kresťanov v ich mučeníctve. Neskôr, keď ten ešte zúrivejší nepriateľ arianizmus zvádzal vieru ľudí, opäť stretávame veľkého opáta v tom istom hlavnom meste, tentoraz hlásajúceho jeho obyvateľom, že Slovo je súpodstatné s Otcom, hlásajúceho nicejskú vieru a udržiavajúceho katolíkov v ortodoxii a rozhodnosti.
V živote svätého Antonína je ešte jedna príhoda, ktorá hovorí v tom istom smere, pretože ukazuje, aký intenzívny záujem o Cirkev musí byť vždy tam, kde je mníšsky duch. Narážame na náklonnosť nášho svätca’k veľkému svätému Atanáziovi, ktorý si zo svojej strany ctil patriarchu púšte, navštevoval ho, podporoval mníšsky život, čo mu sily stačili, hovorieval, že veľkú nádej Cirkvi vidí v dobrej mníšskej disciplíne, a napísal Život svojho milého sv. Antonína.
Ale komu patrí sláva mníšskeho inštitútu, s ktorým mali byť od tých čias osudy Cirkvi tak úzko spojené, že obdobie jej slávy a moci malo byť obdobím rozkvetu mníšskeho živlu a dni jej utrpenia obdobím jeho úpadku? Kto to bol, kto vložil do srdca Antonína a jeho učeníkov lásku k tomuto chudobnému a neznámemu, ale stále plodnému životu? Je to Ježiš, pokorné betlehemské Dieťa. Jemu teda, zabalenému do plienok, a predsa všemohúcemu Bohu, patrí všetka sláva! Je načase vypočuť si opis niektorých cností a skutkov veľkého svätého Antonína, ktorý podáva Cirkev vo svojom ofíciu pri príležitosti jeho sviatku.
Antonius sa narodil v Egypte, zo vznešených a kresťanských rodičov, ktorí ho v mladom veku zanechali sirotou. Keď jedného dňa vstúpil do kostola, počul tieto slová z evanjelia, ktoré sa čítali: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným. Považoval ich za adresované sebe a považoval za svoju povinnosť poslúchnuť tieto slová Krista, svojho Pána. Predal teda svoj majetok a všetky peniaze rozdal chudobným. Keď sa zbavil týchto prekážok, rozhodol sa viesť na zemi nebeský život. Keď však vstúpil do nebezpečenstva takéhoto boja, pocítil, že okrem štítu viery, ktorým bol vyzbrojený, sa musí posilniť aj inými cnosťami, a tak veľmi túžil po tom, aby ich vlastnil, že kohokoľvek videl vynikať v nejakej cnosti, toho sa snažil napodobňovať.
Nič teda nemohlo prekonať jeho sústavnosť a bdelosť. Prekonával všetkých v trpezlivosti, miernosti, milosrdenstve, pokore, manuálnej práci a štúdiu Svätého písma. Mal takú veľkú nechuť k spoločnosti alebo k rozhovorom s heretikmi, najmä s ariánmi, že hovorieval, že sa k nim nemáme ani približovať. Ležal na zemi, keď ho nevyhnutnosť nútila spať. Čo sa týka pôstu, praktizoval ho s takou horlivosťou, že jeho jedinou potravou bol chlieb ochutený soľou a smäd hasil vodou; ani toto jedlo a nápoj neprijímal až do západu slnka a často sa ho úplne zdržal dva dni po sebe.
Veľmi často trávil celú noc na modlitbách. Antonín sa stal takým udatným Božím vojakom, že nepriateľ ľudstva, zle sa nazdávajúc takejto mimoriadnej cnosti, naňho útočil rozmanitými pokušeniami; svätec ich však všetky prekonal pôstom a modlitbou. Ani jeho víťazstvá nad satanom ho neurobili bezstarostným, pretože vedel, aké nespočetné sú diablove úskoky na poškodenie duší.
Vediac o tom, vydal sa do jednej z najväčších egyptských púští, kde urobil taký pokrok v kresťanskej dokonalosti, že zlí duchovia, ktorých útoky boli čoraz zúrivejšie, ako rástol Antonínov’odpor, sa stali predmetom jeho opovrhnutia, a to až tak, že sa im niekedy vysmieval pre ich slabosť. Keď povzbudzoval svojich učeníkov, aby bojovali proti diablovi, a učil ich zbraniam, ktorými by ho mohli poraziť. Často im hovorieval: ‘Verte mi, bratia, satan sa bojí polievania svätých ľudí, ich modlitieb, pôstov, dobrovoľnej chudoby, skutkov milosrdenstva a pokory, a predovšetkým ich vrúcnej lásky ku Kristovi, nášmu Pánovi, pri jedinom znamení ktorého najsvätejšieho kríža je zneškodnený a zahnaný na útek.’
Bol pre diablov taký hrozný, že mnohé osoby v Egypte, ktoré boli nimi posadnuté, boli vyslobodené vzývaním Antonínovho’mena. Aj jeho povesť svätosti bola taká veľká, že mu Konštantín Veľký a jeho synovia písali a odporúčali sa jeho modlitbám. Nakoniec, keď dosiahol stý piaty rok svojho veku a prijal do svojho inštitútu nespočetné množstvo mníchov, zvolal ich a po tom, čo ich poučil, ako majú riadiť svoj život podľa kresťanskej dokonalosti, odišiel z tohto sveta do neba, uctievaný pre zázraky, ktoré urobil, aj pre svätosť svojho života, šestnásteho dňa Kalend februára (17. januára).
Cirkvi Západu nám počas stredoveku zanechali niekoľko sekvencií na počesť svätého Antona. Nachádzajú sa v starobylých misáloch. Keďže nie sú nijako pozoruhodné ako liturgické diela, uspokojíme sa s vložením iba jednej, pričom vynecháme tri, ktoré sa začínajú: In hac die lætabunda; — Antonius humilis.
SEKVENCIA
Spoločne zbožne hlásajme chválu Antonína a oslavujme jeho meno v posvätných hymnoch.
Uctievajme si Božieho’svätca; a Boh, pôvodca všetkého, nech je uctievaný vo svojich svätcoch!
Antonius v poslušnosti evanjeliu opovrhol krásou, bohatstvom a poctami sveta.
Utekal na púšť, aby v pretekoch tohto života nebehal v neistote.
Obdivuhodný bol jeho život. Bol to slávny pustovník. Čoskoro sa však zákerný nepriateľ
Vyvolal proti nemu vojnu. Boj je urputný a často sa obnovuje; on však nie je porazený diablovými’útokmi.
Démoni ho bičujú mnohými ranami a jeho telo kruto trhá rozzúrený nepriateľ.
Ale z neba zažiarilo svetlo a zhora bolo počuť sladký Boží hlas, ktorý hovoril:
‘Pretože si statočne bojoval v boji, tvoje meno bude zverejnené v každej krajine.
Celá zem bude hlásať tvoju slávu. Ty budeš vzývaný proti chorobe ohňa.
Toto, ó, Antónie! vidíme splnené a svet zaznieva tvojím menom.
Zbožní služobníci Boží vzývajú tvoje meno a vrúcne ťa prosia o pomoc a ochranu.
Nekedy sa opäť zjavuje v podobe krásnej ženy a inokedy pod podobou kúska zlata,
Diabol kladie svätému mužovi nástrahy, ale po všetkej svojej odvahe, ó, ľstivý pokušiteľ, si v boji porazený.
Ano, márne sú jeho tisíce podvodov a úskokov; a celé peklo ustupuje v náreku, že ich odrazil jeden jediný človek.
Pred týmto ctihodným vojakom, ktorého ruka tak drsne rozdáva údery, nepriateľ sa trasie od zúrivosti.
Chrabrý bojovník odoláva týmto mocným nepriateľom, a predsa nenosí náprsný pancier, aký používajú vojaci.
Jeho nápojom je voda, jeho lôžkom zem; to boli jeho zbrane a nimi zvíťazil.
Jeho pokrmom boli byliny; palmový list mu dával odev; a jeho spoločníkmi boli divé zvieratá púšte.
Chtíč obmedzoval vytrvalou modlitbou, častou manuálnou prácou a krátkym spánkom.
Vyznáva ariánov a profánnych filozofov; navštevuje pustovníka Pavla, ani jeho cesta nebola bezvýsledná a márna;
Našiel ho totiž živého a potom videl, ako jeho svätá duša stúpa k nebu, a pochoval jeho telo.
O Antoníne, ty si teraz v sláve, s blahoslavenými, v kráľovstve svetla; prejavi svoj láskavý súcit s nami, ktorí sme tu zaťažení ťarchou tela.
Natiahni svoju ruku, aby nás nezachvátila smrť strašného pekla. Chráň nás pred horiacou pohromou a pomôž nám získať nebo, keď sa náš život skončí.
Amen.
Grécka cirkev nadšene chváli svätého Antona. Z jej Menæa vyberáme nasledujúce strofy.
DIELO XVII JANUÁRII
Keď si sa, Otče! s radosťou zavrel do hrobu z lásky ku Kristovi, najstatočnejšie si znášal útoky démonov, modlitbou a láskou si zahnal na útek ich dymové pokušenia; a chóry anjelov tlieskali, volali: Sláva, Antoníne, tomu, ktorý ťa posilňuje.
Ty si bol ako iný Eliáš, obklopený svojimi slávnymi učeníkmi, novými Elizeusmi; ktorým si ty, ich múdry otec, vzatý akoby do neba na voze, zanechal svoju dvojnásobnú milosť; teraz, keď sú tvojou ozdobou hore, pamätáš na nás všetkých, ktorí s láskou oslavujeme tvoj ctihodný sviatok, Antoníne!
Uctime si Antona, ktorý bol anjelom na zemi, Božím mužom v nebi, ozdobou sveta, kvetom dobrých ľudí a cností, slávou askétov; lebo
zasadený v Pánovom dome, rozkvitol v dokonalej spravodlivosti a ako céder na púšti rozmnožil stáda Kristových duchovných oviec, vo svätosti a spravodlivosti.O Antoníne! osvietený lúčmi Ducha ! keď ťa pohltila božská láska a prinútila tvoju dušu vzlietnuť k vrcholu, po ktorom si túžil z lásky — vtedy si opovrhol telom a krvou a stal si sa cudzincom tohto sveta, v hlbokej duchovnosti a pokoji spojený s tým, ktorým si bol naplnený. Vtedy si hľadal pravé dobrá a žiaril si ako hviezda odrážajúca svetlo na naše duše.
Ty, ktorý si láskou Ducha Svätého lámal šípy a strely démonov, rozkladajúc ich zlobu a nástrahy všetkým ľuďom; ty, ktorý si žiaril božským učením, si sa stal, ó, Antoníne! najjasnejším svetlom mníchov, najväčšou slávou púšte, najschopnejším lekárom chorých, archetypom cnosti.
Vyznávajúc na zemi život askéta, ó, Antoníne! si v prúde svojich sĺz umŕtvoval všetky údery svojich vášní. Ty si svätý a úctyhodný rebrík, ktorý dvíha ľudí k nebu; a uzdravuješ z neduhov ich vášní tých, čo k tebe s vierou volajú: Raduj sa, najbohatšie pozlátená Hviezda Východu, nositeľka lampy a pastierka mníchov! Raduj sa, slávna svätica, dieťa púšte, neochvejný stĺp Cirkvi! Raduj sa, najslávnejší náčelník! Raduj sa, ty naša sláva a najjasnejšia ozdoba celej zeme!
Boh ťa stvoril ako jasný stĺp pevný v cnosti a oblak dávajúci tieň, aby si viedol cestu tým, ktorí na ceste zo zeme do neba rozjímajú o Bohu. Žezlom kríža si rozbil more vášní a premenil si duchovnú a ťažkú cestu do neba na ľahkú, získal si, najblahoslavenejší Antoníne, neporušiteľné dedičstvo. Modli sa k tomu Kristovi, pri ktorého tróne asistuješ spolu s anjelskými duchmi, aby udelil svoje veľké milosrdenstvo našim dušiam.
Zanechajúc rozptýlenia tohto života a nesúc svoj kríž na pleciach, odovzdal si celé svoje ja Pánovi; a vzďaľujúc sa, otče! od tela a sveta, bol si prijatý do dôverného styku s Duchom Svätým; a preto si podnietil ľudí k horlivosti, vyprázdnil si mestá od ich obyvateľov a púšť si premenil na Mesto. Ó, Antoníne, ktorý v sebe nosíš Boha, pros Krista, nášho Boha, aby nám všetkým, ktorí s láskou oslavujeme tvoju svätú pamiatku, dal odpustenie hriechov.
Zjednocujeme sa, veľký svätec! s univerzálnou Cirkvou, aby sme ti vzdali hold našej láskyplnej úcty a chválili nášho Emanuela za dary, ktoré ti udelil. Aký vznešený bol tvoj život a aké bohaté boli tvoje skutky! Veru, si otcom veľkého národa a jedným z najmocnejších pomocníkov Božej Cirkvi. Preto ťa prosíme, modli sa za mníšsky rád, aby sa znovu objavil vo všetkej svojej starobylej horlivosti, a modli sa za každého člena tejto veľkej rodiny.
Horúčky tela boli často zmiernené tvojím príhovorom a prosíme o pokračovanie tejto tvojej súcitnej pomoci — ale horúčky našej duše sú nebezpečnejšie a prosíme ťa o zľutovanie a modlitby, aby sme sa od nich oslobodili. Bdej nad nami v pokušeniach, ktoré nám nepriateľ neprestajne kladie do cesty; modli sa za nás, aby sme boli bdelí v boji, obozretní pri vyhýbaní sa nebezpečným príležitostiam, odvážni v skúškach a pokorní pri víťazstve. Anjel temnoty sa ti zjavil vo viditeľnej podobe; ale skrýva sa a svoje úklady pred nami; aj tu ťa prosíme o modlitby, aby sme sa nedali oklamať jeho ľsťou.
Nech strach z Božích’súdov a myšlienka na večnosť preniknú do hĺbky našich duší. Nech je modlitba naším útočiskom v každej potrebe a pokánie našou bezpečnou ochranou pred hriechom. Ale predovšetkým sa modli, aby sme mali to, čo si nám poradil nadovšetko — Ježišovu lásku — toho Ježiša, ktorý sa z lásky k nám ráčil narodiť na tento svet, aby nám tak zaslúžil milosti, ktorými by sme mohli zvíťaziť — toho Ježiša, ktorý sa ponížil až tak, že podstúpil pokušenie, aby tak ukázal, ako máme odolávať a bojovať.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.