Pápež, rímsky biskup, je viditeľnou hlavou Katolíckej cirkvi. Na základe svojho úradu vykonáva najvyššiu moc nad Cirkvou.
Pápež disponuje plnosťou trojitej moci učiť, posväcovať a riadiť, ktorú Kristus zveril svojej Cirkvi. Túto moc a autoritu mu udeľuje jedine Boh.
Keď pápež zomrie, jeho nástupca sa volí ľudským pričinením, ale táto voľba musí byť v súlade s poriadkom ustanoveným Bohom. Pápežský úrad nie je prístupný každému.
Tento článok skúma základné vlastnosti, ktoré musí mať ten, kto má byť platne zvolený za pápeža.
Kto môže byť zvolený za pápeža?
Teológ páter Sylvester Berry píše:
Každá osoba mužského pohlavia, ktorá má možnosť používať rozum, môže byť zvolená za najvyššieho pápeža, ak je členom Cirkvi a cirkevné právo ju nevylučuje z úradu.[1]
Dalej vysvetľuje, že:
Sama povaha úradu vyžaduje, aby bol najvyšší pontifik členom Cirkvi a používal rozum; Kristova vôľa vyžaduje, aby bol mužského pohlavia.
Tieto podmienky voľby majú božské právo a nikdy sa nemôžu zmeniť. Avšak:
Cirkev môže vyžadovať aj iné podmienky, pretože pápež, ktorý má plnú moc pri riadení Cirkvi, môže stanoviť zákony, ktoré by spôsobili neplatnosť pápežskej voľby, ak by neboli splnené predpísané podmienky.[2]
Toto isté učenie sa nachádza v komentári kanonistov Wernza a Vidala, ktorí spresňujú, že na platnú voľbu sú potrebné tieto podmienky:
Všetci tí, ktorým nebráni božský zákon alebo neplatný cirkevný zákon, sú platne zvolení. Preto muž, ktorý požíva používanie rozumu dostatočné na prijatie voľby a vykonávanie jurisdikcie a ktorý je skutočným členom Cirkvi, môže byť platne zvolený, aj keď je len laikom. Vylúčené ako neschopné platnej voľby sú však všetky ženy, deti, ktoré ešte nedosiahli vek rozvážnosti, osoby postihnuté obvyklou nepríčetnosťou, heretici a schizmatici.[3]
V článku sa nebudeme zaoberať podmienkami vyžadovanými cirkevným právom, pretože sú premenlivé a za určitých okolností už nemusia byť záväzné. Namiesto toho sa zameriame na tri podmienky, ktoré vyžaduje cirkevné právo a ktoré sa nesmú nikdy meniť.
Úspešný kandidát v pápežskej voľbe musí byť:
Ak chýba jedna alebo viacero z týchto vlastností, voľba bude neplatná.
1: Muž.
Pápež je rímsky biskup. Preto úspešný kandidát musí byť biskupom, alebo ak nie je biskupom v čase voľby, musí mať v úmysle byť po zvolení vysvätený za biskupa.
Sviatosť svätenia sa môže udeliť len príslušníkom mužského pohlavia. Preto môže byť za pápeža zvolený iba muž. Berry píše:
Je absolútne nevyhnutné, aby rímsky pápež bol mužského pohlavia, pretože len takým Kristus zveril vládu svojej Cirkvi a moc svätorečenia… Laik môže byť platne zvolený do úradu… ale moc svätorečenia by získal len prostredníctvom sviatosti svätorečenia, ktorú by bol povinný prijať, pretože Kristus zjavne chcel, aby jeho Cirkev riadili biskupi.[4]
Kandidát na zvolenie za pápeža musí byť mužského pohlavia.
Teda pokus o zvolenie osoby ženského pohlavia bude neplatný.
Ak by bol navyše zvolený muž, ktorý nie je biskupom, musí mať v úmysle byť vysvätený za biskupa. V prípade absencie tohto úmyslu by nemohol (a teda ani nemohol) platne prijať voľbu.
2: Vo vlastníctve používania rozumu
Pápež vykonáva moc riadenia nad členmi Cirkvi. Tí, ktorí vládnu iným, musia tak robiť v súlade s rozumom. Preto ten, kto vykonáva takúto moc, musí vlastniť používanie rozumu. Ako píše Berry:
[Pápež] musí mať používanie rozumu, pretože primát spočíva v podstate vo výkone jurisdikcie a tá je sama osebe úkonom rozumu. Z toho vyplýva, že osoba, ktorá je trvalo nepríčetná, alebo osoba, ktorá ešte nedosiahla vek rozvážnosti, nemôže byť platne zvolená za najvyššieho pontifika.[5]
Kandidát na zvolenie za pápeža musí mať možnosť používať rozum.
Teda pokus o zvolenie dieťaťa, ktoré nedosiahlo vek rozumu, alebo človeka, ktorý je trvalo nepríčetný, by bol neplatný.
3: Člen Cirkvi
Pápež je viditeľnou hlavou Katolíckej cirkvi, mystického tela Kristovho. Preto je absolútne nevyhnutné, aby bol členom tohto tela:
Musí byť členom Cirkvi, pretože nikto nemôže byť hlavou žiadnej spoločnosti, ak nie je jej členom.[6]
Katolícku cirkev možno definovať ako:
Spoločenstvo ľudí, ktorí vyznávaním tej istej viery a prijímaním tých istých sviatostí tvoria pod vládou apoštolských pastierov a ich hlavy Kristovo kráľovstvo na zemi.[7]
Na členstvo v tejto spoločnosti teda existujú tri podmienky:
Telo alebo vonkajšia a viditeľná spoločnosť Cirkvi sa má spájať len s tými členmi, ktorí sa zbiehajú do jedného zhromaždenia prostredníctvom: a) vonkajšieho vyznania tej istej viery; b) uznania tej istej autority alebo riadenia; c) spoločenstva v tých istých sviatostiach.[8]
Pápež Pius XII. vo svojom encyklickom liste Mystici Corporis Christi, “O mystickom tele Kristovom” zhrnul túto náuku takto:
V skutočnosti sa za členov Cirkvi majú považovať len tí, ktorí boli pokrstení a vyznávajú pravú vieru a ktorí sa tak nešťastne neoddelili od jednoty Tela, alebo neboli vylúčení legitímnou autoritou pre spáchané vážne poklesky.[9]
Tí, ktorí nie sú členmi, sú: (i) nepokrstení (neveriaci); (ii) tí, ktorí nevyznávajú pravú vieru (heretici); (iii) tí, ktorí sú oddelení od jednoty tela (schizmatici); (iv) tí, ktorí úplne opustili kresťanskú vieru (apostati); a (v) tí, ktorí sú oddelení od Cirkvi rozsudkom dokonalej exkomunikácie.[10]
Kandidát na pápeža musí byť členom Cirkvi.
Teda pokus o zvolenie nečlena by bol neplatný.
Pre lepšiu prehľadnosť si stručne rozoberme jednotlivé typy nečlenov. V súlade s cieľom tohto článku sa nebudeme zaoberať otázkou exkomunikácie, ktorá je záležitosťou cirkevného práva, ale skôr preskúmame nevyhnutnosť krstu, verejného vyznania a zákonnej poslušnosti u kandidáta na pápežskú voľbu.
(i) Krst
Krst je obrad, ktorým sa človek stáva členom Cirkvi:
Cirkev je viditeľná spoločnosť. Ale v každej viditeľnej spoločnosti (najmä náboženskej) je zvykom, že existuje nejaký vonkajší obrad (braný aspoň v širšom zmysle), ktorým sa prejavuje prijatie a vstup človeka do tejto spoločnosti’. Preto bolo potrebné, aby aj Kristus, keď ustanovil svoju viditeľnú náboženskú spoločnosť, ustanovil nejaký vonkajší obrad, ktorý by jasne ukázal vstup do jeho spoločnosti.[11]
Práve krstom človek prichádza k tomu, aby mohol mať účasť na ostatných sviatostiach a podieľať sa na sviatostnom spoločenstve s ostatnými členmi Cirkvi. Ako učil pápež Pius XII:
Vodou krstu sa tí, ktorí sa narodili na tento svet mŕtvi v hriechu, nielenže znovuzrodia a stanú sa členmi Cirkvi, ale keďže sú opečiatkovaní duchovnou pečaťou, stávajú sa schopnými a spôsobilými prijímať ostatné sviatosti.[12]
Ak človek nie je pokrstený, nie je členom Cirkvi, ani nemá účasť na spoločenstve tých istých sviatostí s ostatnými členmi Cirkvi.
Kandidát na zvolenie za pápeža musí byť pokrstený.
Teda pokus o zvolenie nepokrsteného človeka za pápeža bude neplatný.
Podrobnejšie pojednanie o vzťahu medzi krstom a členstvom v Cirkvi možno nájsť tu.
(ii) Verejné vyznanie katolíckej viery
Pod vyznaním katolíckej viery, druhým kritériom členstva v Katolíckej cirkvi, sa rozumie:
Vonkajšie vyznanie pravej viery, ktoré sa uskutočňuje podriadením sa učiteľskému úradu Cirkvi.[13]
Toto vonkajšie vyznanie viery je absolútne nevyhnutné pre členstvo v Cirkvi, pretože bez neho by Cirkev stratila jednotu viery, ktorá je jednou z jej trvalých charakteristík.
Monsignor Gerard Van Noort ďalej vysvetľuje:
Jednota viery, ktorú Kristus bezvýhradne nariadil, spočíva v tom, že každý prijíma učenie predložené na vieru učiteľským úradom Cirkvi . V skutočnosti náš Pán nevyžaduje nič iné, než aby všetci prijali hlásanie apoštolského kolégia, zboru, ktorý má pretrvať naveky; alebo, čo sa rovná tomu istému, výroky učiteľského úradu Cirkvi, ktoré on sám ustanovil ako pravidlo viery. A základná jednota viery rozhodne vyžaduje, aby každý zastával každú doktrínu, ktorú jasne a zreteľne predložil na vieru učiteľský úrad Cirkvi’a aby každý zastával tieto pravdy výslovne alebo aspoň implicitne, t. j, tým, že uznáva autoritu Cirkvi, ktorá ich učí.[14]
Kacír je ten, kto po prijatí krstu tvrdohlavo popiera alebo pochybuje o niektorej z právd, ktorým musí veriť božská a katolícka viera.[15]
Kacír neprijíma pravidlo viery, ktoré navrhuje magistérium Cirkvi, ale namiesto neho prijíma iné pravidlo, či už pravidlo učiteľov iného náboženstva, alebo svoj vlastný chybný úsudok.
Tí, ktorí navonok vyznávajú iné pravidlo viery, než navrhuje magistérium Cirkvi, sú verejní heretici. Verejní heretici nepatria do tela Cirkvi. Je to preto, že:
[T]o, že jednota vyznania viery, ktorá závisí od viditeľnej autority živého magistéria, je základnou vlastnosťou, ktorou chcel Kristus, aby bola jeho Cirkev ozdobená naveky… Verejní heretici sú však tí, ktorí sa podľa vlastného priznania neriadia pravidlom cirkevného magistéria. Preto majú prekážku, ktorá im bráni byť začlenení do Cirkvi, a hoci sú podpísaní krstným znakom, buď nikdy neboli súčasťou jej viditeľného tela, alebo ním prestali byť od chvíle, keď sa po krste verejne stali heterodoxnými.[16]
Kandidát na zvolenie za pápeža musí navonok vyznávať katolícku vieru.
Teda pokus o zvolenie verejného heretika bude neplatný.
Podrobnejšie spracovanie vzťahu medzi verejnou herézou a členstvom v Cirkvi nájdete tu.
(iii) Verejná schizma
.
Ako vidno z vyššie uvedeného, členovia Katolíckej cirkvi sa podieľajú na “uznávaní tej istej autority alebo riadenia.”[17] Je to preto, že “nevyhnutnosť jednoty vlády” vyplýva z “existencie Cirkvi ako viditeľnej organizovanej spoločnosti.”[18]
Ako heretik sa oddeľuje od Cirkvi tým, že sa odmieta podriadiť učiteľskému úradu Cirkvi, tak sa schizmatik oddeľuje odmietnutím podriadenosti riadiacej autorite Cirkvi alebo odmietnutím zväzku lásky (alebo spoločenstva) medzi jej členmi.
Schizmatici, hovorí svätý Tomáš Akvinský, “sú tí, ktorí sa odmietajú podriadiť zvrchovanému pápežovi a udržiavať spoločenstvo s tými členmi Cirkvi, ktorí uznávajú jeho vrchnosť.”[19]
Teológ Sylvester Hunter S.J. píše:
Hriechu schizmy, ktorý sa osobitne tak nazýva, sa dopúšťa ten, kto sa po krste verejným a formálnym aktom zriekne podriadenosti predstaveným Cirkvi; tiež ten, kto sa formálne a verejne zúčastňuje na akomkoľvek verejnom náboženskom obrade, ktorý je ustanovený ako konkurenčný voči bohoslužbe Cirkvi. Aktom schizmy nie je odmietnutie poslušnosti zákonu alebo nariadeniu najvyššieho pápeža alebo iného cirkevného predstaveného, ak sa toto odmietnutie nerovná zrieknutiu sa akejkoľvek podriadenosti voči nemu.[20]
Takisto nie je schizmatické odmietnuť podriadiť sa pochybnému predstavenému. Kanonisti Wernz a Vidal uvádzajú:
Nemožno ich zaradiť medzi schizmatikov, ktorí odmietajú poslušnosť rímskemu pápežovi, pretože jeho osobu považujú za podozrivú alebo pochybne zvolenú na základe šíriacich sa fám.[21]
A teológ De Lugo píše:
Nie je schizmatikom ani ten, kto odmieta svoju podriadenosť pápežovi z dôvodu, že má pevne podložené pochybnosti o legitímnosti jeho zvolenia alebo o jeho moci.[22]
Verejní schizmatici nie sú členmi Cirkvi:
Nie sú členmi, pretože sa vlastným konaním oddeľujú od jednoty katolíckeho spoločenstva.[23]
A ako je to s kacírstvom:
[I]nbsp;nezáleží na tom, či človek, ktorý preruší zväzky katolíckeho spoločenstva, tak urobí v dobrej viere, alebo v zlej; v oboch prípadoch prestáva byť členom Cirkvi. Nevina alebo vina zúčastnených strán je čisto vnútornou záležitosťou, čisto záležitosťou svedomia; nemá priamy vplyv na otázku jedného z vonkajších a spoločenských zväzkov potrebných na členstvo.[24]
Teda pokus o voľbu verejného schizmatika bude neplatný.
Podrobnejšie spracovanie vzťahu medzi verejnou schizmou a členstvom v Cirkvi možno nájsť tu.
Záver
Z božského práva vyplýva, že na zvolenie za rímskeho pontifika musí byť osoba:
V dôsledku toho bude pokus o zvolenie nasledujúcich osôb určite neplatný: