V týchto ťažkých časoch zachránia Cirkev silné rodiny

“Bez ohľadu na to, akí hrdinskí sú dnes niektorí jezuiti, rímska cirkev stratila pre iných neoceniteľnú podporu a služby jediného ľudského zboru, ktorý mohol vo svojej pôvodnej podobe zastaviť deštrukciu spôsobenú hurikánmi zmien, ktoré sa začali v šesťdesiatych rokoch… Vzniklo… liberálne zmýšľajúce straníctvo, ktoré rýchlo stuhlo do totalitného myslenia, prístupu takého dogmatického, že to, čo sa na začiatku zdalo osviežujúcou jasnosťou pohľadu, sa rýchlo stalo pascou samospravodlivého, sebaospravedlňujúceho moralizmu. Všetci, ktorí nesúhlasili, boli považovaní za nemorálnych. Konzervativizmus alebo tradicionalizmus sa netoleroval. Tí, ktorí sa previnili jedným alebo druhým, trpeli… Niektorí zostali jezuitmi, ale uchýlili sa medzi tolerantnejších kolegov duchovných vo farskej práci a inde… Jezuiti mohli opäť raz urobiť rozdiel medzi Cirkvou v rozklade… Ale jezuiti nebudú tí, ktorí teraz zachránia situáciu Rímskokatolíckej cirkvi.”

Tieto úryvky z knihy Malachi Martin’Jezuiti: Spoločnosti Ježišovej a zrada Rímskokatolíckej cirkvi znejú vôbec ako to, čoho sme dnes svedkami, a to nielen v Spoločnosti Ježišovej, ale v celej Cirkvi pod vedením jezuitského vodcu? Podľa mňa sa taktika používaná proti každému, kto spochybňuje režim, nápadne podobá tomuto opisu toho, čo sa stalo mnohým jezuitom po Druhom vatikánskom koncile. Ale keďže nechcem, aby to bol depresívny článok, chcem sa zamerať na poslednú vetu citátu: “Ale jezuiti nebudú tí, ktorí teraz zachránia situáciu Rímskokatolíckej cirkvi.” To, samozrejme, vyvolá túto otázku: Kto to teda bude? Skôr než začnete uvažovať o rehoľných rádoch, pozrite sa teraz oveľa bližšie k sebe. Na svoje rodiny. Nemôžem’si pomôcť, ale mám pocit, že práve dobré, silné rodiny budú tými, ktoré zachránia Cirkev v tomto nepokojnom historickom období.

Pamätajte si proroctvo Panny Márie z Fatimy: “Posledný boj sa bude odohrávať o manželstvo a rodinu.”Čo viac potrebujeme vedieť o sile rodiny ako uistenie, že je najdôležitejším bojiskom pre Krista i diabla? Rodiny čerpajú svoju moc z toho, že sú to ony, kto skutočne riadi budúcnosť. Otcovia a matky majú moc a povinnosť vychovávať ďalšie generácie vojakov pre Ježiša Krista. Vo väčšine prípadov, najmä v Spojených štátoch, máme ešte stále autonómiu vo vlastných domovoch. Rozhodujeme o tom, čo naše deti pozerajú, počúvajú, čítajú. To nám dáva všetky nástroje, ktoré potrebujeme na to, aby sme im dali to, čo je potrebné na víťazstvo v tomto boji.

Ďalšia otázka znie, ako vychovávame takéto rodiny? Nuž, v prvom rade majte deti a majte ich toľko, koľko vám Boh pošle. Ďalej im dajme niečo, o čom si môžeme byť istí, že ich svetskí rovesníci to nedostanú: silnú oddanosť Panne Márii prostredníctvom jej svätého ruženca. Táto prax nielenže posilňuje putá medzi vašimi deťmi a ich nebeskou matkou, ale kľačanie a modlitba ruženca ako rodina s otcom, ktorý ho vedie každý večer, je úžasným spôsobom, ako sa navzájom zblížiť. Je to čas, keď si všetci vojaci spoločne kľaknú a nasledujú svojho generála pri akomsi odpočítavaní a modlitbe na dobrú noc svojmu nebeskému Kráľovi a Kráľovnej. Nočná modlitba ruženca je tiež dôležitou súčasťou zabezpečenia toho, aby váš katolicizmus prenikal do všetkých oblastí vášho života. Je veľmi ťažké náhodou upadnúť do toho, že budete “katolíkmi len v nedeľu”, ak si každý večer pripomínate tajomstvá života nášho Pána”

PREČÍTAJTE SI: Posvätná streda je začiatkom štyridsiatich dní duchovného boja a pokánia

Dodržiavanie a odovzdávanie starých tradícií je ďalšia vec, ktorá vytvára silné rodiny. Vďaka tradíciám deti pociťujú väčšiu vernosť svojej viere, pretože majú pocit, že katolíkom, ktorí prišli pred nimi, dlhujú, aby zostali katolíkmi a bojovali za dobro v tomto svete. Pripravte sa na príchod Krista’s adventom, oslavujte radosť z tohto obdobia od Štedrého dňa až po Hromnice. Nezabúdajte na využívanie Ember Days. Postite sa a robte pokánie počas Veľkého pôstu a na Veľkú noc vstaňte víťazne a s radosťou. Precíťte ohnivé jazyky, ktoré zostúpili na apoštolov o Letniciach. Spomeňte si na sväté duše a triumfujúcu Cirkev v novembri. Uistite sa, že každý meninový deň a krstný deň si pripomíname takmer rovnakou oslavou ako narodeniny. Pripomínanie a pripomínanie si týchto dátumov spôsobí, že vaše deti sa budú cítiť menej izolované a akoby boli súčasťou niečoho väčšieho, čo zahŕňa všetky vekové kategórie, všetky kultúry a všetky miesta.

Rozprávanie príbehov nielen z minulosti našej Cirkvi’ale aj z dejín našej kultúry je ďalším dôležitým spôsobom, ako vychovávať silné rodiny. Ak sa deti majú na čo odvolávať, keď čelia ťažkým situáciám, ľahšie sa rozhodujú. Ak si dieťa môže pomyslieť: “Tak a tak podobne muselo urobiť niečo podobné a dopadlo to dobre,”, je práve o to ľahšie urobiť správnu vec. Príbehy sa dajú rozprávať prostredníctvom kníh, filmov a dokonca aj ústne. Príbehy o zúfalých hrdinoch, ktorí museli čeliť neprekonateľnej presile a aj tak zvíťazili, sú tie najpamätnejšie a najpriateľskejšie príbehy, ktoré sa dajú rozprávať. A nezabudnite rozprávať nielen príbehy katolíckych hrdinov, ale aj našich svetských hrdinov. Deti sa držia príbehov o Alexandrovi Veľkom, Cézarovi Augustovi, Patrickovi Henrym a Paulovi Reverovi rovnako ako o cirkevných mučeníkoch. Každá krajina ich má, preto nezabúdajte na svojich hrdinov a odovzdávajte ich príbehy ďalším generáciám.

Ďalšou veľkou láskavosťou, ktorú môžete urobiť pre svoje deti, je vychovávať ich tak, akoby’nebol koniec sveta. Zdá sa, že mnohí ľudia si myslia, že koniec sveta je tak blízko, že najdôležitejšou činnosťou, ktorej sa majú venovať, je sledovať najnovšie proroctvá na úkor toho, aby svoje deti vychovávali k dospelosti. To je pre deti to najhoršie! Vždy by mali mať pocit, že na svete je ešte niečo dobré, za čo sa oplatí bojovať. Od prírody sme stvorení na to, aby sme bojovali za to, čo potrebujeme na prežitie. Platí to, možno ešte viac, pre duchovné aj pozemské záležitosti. Vychovávajte svoje deti v presvedčení, že svet bude pokračovať, kým budú žiť.

Kedysi som počul kňaza povedať: “Pokiaľ vieme, svet sa pre nás skončí, keď zomrieme,” čo je presne to, ako by mali byť deti vychovávané. Vendelíni nehovorili, že je to beznádejné a že koniec sveta už určite prišiel. “Modlite sa a vypnite. Nič’s tým nemôžeme urobiť.” To by ich región znamenal ľahké víťazstvo revolucionárov. Ale to nebola ich cesta. Cítili, že viera je pre nich a ich deti stále dôležitá. Museli ju brániť bez ohľadu na to, či to bol koniec alebo nie. A tak revolúcia vo Francúzsku zlyhala. Jediný pokoj, ktorý sa dal nájsť, bol, keď ich brali vážne a dali im práva, za ktoré bojovali vendeji. A kto môže povedať, že sa nenachádzame len v ďalšom útlme dejín? Možno koniec príde v najbližších desiatich rokoch, možno to bude o tisíc rokov. Ale našim deťom treba dať nástroje potrebné na to, aby sa stali rozumnými dospelými, ktorí zdvihnú zástavu tam, kde sme ju položili, do budúcnosti, bez ohľadu na to, koľko času zostáva.

Teda po všetkých týchto spôsoboch boja možno ešte stále premýšľate, či táto taktika bude vôbec fungovať. Budú a ja vám poviem ako. Vypožičiam si od Charlieho Danielsa: “Pretože nás, obyčajných ľudí, je’oveľa viac, ako vás niekedy bude.”Chcem tým povedať, že tí, ktorí sú proti Bohu, vlasti a rodine,’nemajú rodiny. To znamená, že nemajú budúcnosť. Možno sa tešia z dočasnej neobmedzenej moci a kontroly, ale v tom naozaj nie je žiadna budúcnosť. Možno práve preto je pre nich také dôležité kontrolovať školský systém? Ako povedal kapitán Charette z Vendeé kontrarevolúcie: “My sme Božia mládež.” A v jedinej pravej viere máme veľký poklad, jediný poklad, ktorý sa oplatí brániť a udržať. Je to niečo,’za čo sa oplatí bojovať, dúfajme, že máme na to, aby sme bojovali.

Rodiny sú náboženským poriadkom, ktorý v našej dobe zachráni Cirkev. Každá jednotlivá rodina je ako vlastný rád. Existuje vtip o rôznych rehoľných rádoch, ktorý hovorí: “Keď ideš okolo dominikánskeho kláštora, počuješ modlitbu, keď ideš okolo benediktínskeho kláštora, počuješ spev, a keď ideš okolo františkánskeho kláštora, počuješ smiech.” Je to svojím spôsobom pravda a každý z týchto svätých rádov sa preslávil svojou osobitnou charizmou.

Rodiny nie sú odlišné. Tak ako jednotliví ľudia, aj my ako rodina máme každý svoje silné a slabé stránky. Ľudia tvoria rodiny, rodiny tvoria spoločenstvá a v prípade núdze môže spoločenstvo vytvoriť armádu. A v tom spočíva ten zázrak. V tomto boji nie sme sami a nemusíme byť vo všetkom dobrí. Dom funguje najhladšie, keď každý zapojí svoje jedinečné talenty. Armády sú na tom rovnako. Dôvod, prečo je pešiak schopný robiť svoju prácu, je ten, že ne’plánuje, varí, robí tábor, abojuje. Má jedinú úlohu, a tou je plniť rozkazy. V tom je’dobrý. Musíme fungovať podobne. V čom sme dobrí my? Je to rozprávanie príbehov? Skvelé! Píšte, natáčajte filmy, nahrávajte podcasty a audioknihy. Je to šitie? Tiež dobré. Hodilo by sa nám pár ľudí, ktorí sa venujú skromnej móde. Nech je vaša sila akákoľvek, prijmite ju a podeľte sa o ňu. Na to bol váš rehoľný rád stvorený. 

Jedna z posledných vecí, ktorú si treba uvedomiť, je, že katolíci sú a vždy boli mučeníci. Aj keď sa zdá, že ešte nie sme celkom takí, nezabúdajte, že všetci sme povolaní k životu mučeníka. Každý kresťan sa musí rozhodnúť, že ak si to’vyžaduje, mali by sme byť ochotní podstúpiť mučenícku smrť za svoje presvedčenie. Život mučeníka je však dosiahnuteľný pre každého z nás. Smrť sebe samému je niekedy to najťažšie, čo môžeme urobiť. Ale urobiť ju musíme, a to obetovaním vlastnej vôle pre skutočne väčšie dobro.

Týmto väčším dobrom nie je dobro komunistu, ktorý si myslí, že je to všetko, čo prospieva väčšine, ale väčšie dobro, ktoré prospieva Kristovmu mystickému telu, Cirkvi, ktorú miloval až na smrť. Ak On dal tak veľa, o koľko menej môžeme dať my, ktorí máme oveľa menšiu hodnotu ako On? Možno nie sme povolaní k fyzickému ukrižovaniu, ale On nás všetkých žiada, aby sme sa pripojili k jeho agónii v záhrade: k mučivej smrti sebe samému a bezvýhradnému prijatiu Božej vôle. A ak sa k tomu odhodlá každý člen každej rodiny, zapálime svet pravou Katolíckou akciou.