- Cirkva sa musí zmeniť a uznať slobodomurárstvo.
- Slobodomurári obhajujú zlučiteľnosť s katolíckou vierou.
- Katolícka cirkev odsúdila slobodomurárstvo nesprávne.
- Kardinál vyzýva na trvalý dialóg slobodomurárov a spoluprácu s nimi.
Dialóg, ba dokonca spolupráca medzi Cirkvou a slobodomurárstvom musí pokračovať, možno aj za stálym stolom, ako dúfa kardinál Francesco Coccopalmerio, ale ešte zaujímavejšie je, že význam dialógu spočíva v tom, že Katolícka cirkev sa musí zmeniť, musí uznať, že si vytvorila nesprávny úsudok o slobodomurárstve, a preto by mala odstrániť stigmu, ktorá mnohým katolíckym slobodomurárom bráni v prijímaní.
Toto je podstata “historického stretnutia” organizovaného GRIS - s vybraným publikom a uzavretého pre tlač -, ktoré sa uskutočnilo minulý piatok 16. februára v Miláne za účasti kvalifikovaných predstaviteľov Cirkvi a slobodomurárstva: Na jednej strane traja veľmajstri troch talianskych lóží - Stefano Bisi za Veľký Orient Talianska (GOI), Luciano Romoli za Veľkú lóžu Talianska ALAM (GLDI) a Fabio Venzi (v spojení z Ríma) za Veľkú regulárnu lóžu Talianska (GLRI); na druhej strane milánsky arcibiskup Mario Delpini, spomínaný kardinál Coccopalmerio, františkánsky teológ Zbigniew Suchecki a predovšetkým biskup Antonio Staglianò (na úvodnej fotografii s veľmajstrom Bisi), predseda Pápežskej teologickej akadémie a skutočná hviezda popoludnia, podľa toho, čo pre denník Compass uviedlo niekoľko prítomných.
Všetci traja slobodomurári - dvaja z nich svoje prejavy zverejnili - s rôznymi nuansami obhajovali zlučiteľnosť slobodomurárstva s katolíckou vierou: Bisi rozprával o tom, ako ho jeho rast v katolíckej sfére priviedol k vstupu do Veľkého Orientu; Romoli prešiel od Sant’Anselma ku kardinálovi Zuppimu; Venzi zdôraznil, že anglické rituály sú kresťanské od svojho vzniku.
Teda opakované odsúdenia Cirkvi (takmer 600 za tri storočia) sú vraj výsledkom neschopnosti Cirkvi’pochopiť, čo presne slobodomurárstvo je. Bisi (na snímke vľavo s veľmajstrom Lucianom Romolim) tiež vyjadril sklamanie nad tým, že pápež František otvoril dvere Cirkvi’homosexuálom, potom ‘rozvedeným, ale zabudol, že medzi slobodomurármi je aj veľa katolíkov, ktorí nemôžu prijímať sväté prijímanie, a keď prišlo na udelenie poverenia veľvyslancovi slobodomurárov, povedal ‘nie.'”
Skrátka, je možné, že “Kto som ja, aby som súdil? ” a “Todos, todos, todos” sa nevzťahujú na slobodomurárov? Veľmajster si však musí byť dobre vedomý, s kým má do činenia a že po každej výčitke nasleduje povzbudenie, pričom si váži tých, ktorí v Cirkvi praktizujú dialóg a sú vždy ochotní klásť otázky: preto na záver cituje kardinála Carla Mariu Martiniho a potom dúfa – a dúfa – že “jedného dňa sa pápež a veľmajster môžu stretnúť a prejsť spolu kus cesty, vo svetle slnka,” ba “vo svetle Veľkého architekta vesmíru.”
INFOGRAFIKA: Slobodomurárstvo – mystické telo Antikrista
Voči týmto jasným a premysleným prezentáciám bol katolícky náprotivok znepokojujúci. V kolaborantskej atmosfére stretnutia sa intervencia nebohého pátra Suchekiho, ktorý pripravil učenú správu o výrokoch Cirkvi’proti slobodomurárstvu, javila len ako náležitý akt, navyše trochu odfláknutý aj biskupom Staglianomò, ktorý sa zdal byť netolerantný voči pripomienkam učenia. Arcibiskup Delpini –, ktorý po určení dátumu, času a podmienok stretnutia prišiel so 45-minútovým meškaním – a kardinál Coccopalmerio sa tvárili, že o slobodomurárstve nič nevedia, ale rôznymi slovami hovorili to isté, najmä dve veci: spokojnosť s týmto “stretnutím medzi ľuďmi” a nie medzi protichodnými skratkami a potrebu pokračovať v týchto stretnutiach a zintenzívniť ich, možno so “stálym stolom,” ako zdôraznil Coccopalmerio.
A tak prišiel na rad monsignor Staglianò’a tiež oveľa viac času, než sa očakávalo, a položil základy do budúcnosti: plánoval vysvetliť dôvody nezmieriteľnosti medzi Cirkvou a slobodomurárstvom, v skutočnosti predniesol dlhý prejav-show rozoberajúci doktrinálny prístup na katolíckej strane a v podstate vychádzajúci v ústrety požiadavkám exponentov slobodomurárstva. Je zaujímavé, že Staglianò sa vždy rád tvári ako neskúsený v tejto veci, a preto je prítomný len preto, aby svedčil o svojej viere. V skutočnosti nielenže sa už zúčastnil minimálne na jednom takomto stretnutí v roku 2017, keď bol biskupom v sicílskom Note, ale po príchode do rokovacej miestnosti preukázal veľkú znalosť viacerých exponentov slobodomurárstva. A možno je to náhoda, ale jeho biskupský kríž bol premiestnený (skrytý?) do vnútorného ľavého náprsného vrecka, ktoré nebolo viditeľné pre verejnosť (ako je vidieť na fotografiách): zvláštny spôsob svedectva.
Ale ak sa vrátime k jeho prejavu, línia dialógu je jasná. Staglianò sa zbavuje doktrinálneho neporiadku: doktrína, hovorí v syntéze, nevyčerpáva členstvo v Cirkvi, to je totiž predovšetkým život, tvrdenie, s ktorým by sa dalo súhlasiť, keby nebolo účelné urobiť vieru “tekutou.” A skutočne Staglianò pokračuje: “Zaujíma ma kresťanská udalosť, nie doktrína.” A ako je definovaná kresťanská udalosť? Ako zjavenie sa v Ježišovi Kristovi “Boha, ktorý je láska, iba a vždy láska.” A teda milosrdenstvo: ak je svet poškodený prvotným hriechom, milosrdenstvo prichádza ešte pred prvotným hriechom a “prší na spravodlivých i nespravodlivých,” na všetkých. A tu je úryvok, ktorý sa týka Bisi’ sťažnosti: “Ak napríklad homosexuálny pár nemá dostať požehnanie, o tom rozhoduje Boh, nie ja. ‘Kto som ja, aby som súdil?’znamená presne toto: …Kto som ja, aby som súdil, že stav človeka je taký, že dážď Božieho milosrdenstva na spravodlivých a nespravodlivých sa ho svojou vlahou ani nedotkne, pretože niekedy stačí vlaha vody Božieho’milosrdenstva na obnovu života.”
Takže je jasné, že aj toto je cesta, ako prekonať nezmieriteľnosť so slobodomurárstvom. A pripravuje sa aj teológia ad hoc. Staglianò totiž kritizoval aj dokument Dikastéria pre náuku viery, ktorý v novembri minulého roka zopakoval zákaz vstupu katolíkov do slobodomurárskych lóží, pretože je reduktívny, zostáva na úrovni doktrinálnej konfrontácie. Teraz potrebujeme iné kategórie, “potrebujeme zdravú sapienciálnu teológiu,” tú, o ktorej vypracovanie požiadal pápež František Pápežskú teologickú akadémiu na čele so Staglianom”. Čo to znamená: “teológiu schopnú kriticky premýšľať o všetkom, reagovať aj na kritické prípady univerzálneho rozumu, pretože žijeme vo svete, kde ak nevediete dialóg, riskujete, že budete absolútne mimo sveta. Sapienciálna znamená, že vie spojiť vedu a životnú múdrosť." ”Nie je to jasné? Na tom’nezáleží, treba si uvedomiť, že nakoniec na “múdrosti života” možno spolupracovať aj so slobodomurármi, v dobrých skutkoch a pre spoločné dobro. Milosrdenstvo tak či tak prší na každého.
Prevzaté so súhlasom Denného kompasu.
PREPIS: