Prečo by mali "kultúrni bojovníci" konvertovať na katolicizmus

Na celom svete, naprieč politickým rozdelením na ľavicu a pravicu, narastá povedomie, že svetový poriadok, ktorý sme poznali, odchádza a nahrádza ho niečo nové, temné a totalitné. 

Mnohí ľudia “sa počas COVID prebudili” a sú stále v strehu, aj keď bezprostredné hrozby táborov a mandátov pominuli. 

Títo ľudia sa však neprebudili len do reality akéhosi globálneho hnutia proti hodnotám života a slobody. Mnohí tiež dospeli k záveru, že toto hnutie má duchovnú, nadľudskú a vlastne zlú zložku. 

Ďalší – vrátane niektorých najnepravdepodobnejších kandidátov – dospeli k záveru, že ak sme v duchovnom boji, potom aj riešenie musí byť duchovné. 

Výber pred kultúrnymi bojovníkmi  

Všetci sme si zvykli na myšlienku “kontrolovanej opozície,” a je možné, že niektorí alebo niektorí z mudrlantov, ktorí sa javia ako odporcovia zla našich dní, sú tolerovaní ako nátlakový ventil.  

To isté funguje aj v duchovnej sfére. Toto rastúce vedomie zla a potreba duchovného riešenia znamená, že tieto osoby stoja na ostrí noža. 

Môžu sa obrátiť na Boha spôsobom, ktorý nám zjavil, a prijať jeho duchovnú pomoc, ktorú potrebujú pre nadchádzajúci čas.  

Temné sily pôsobiace v našom svete si to neželajú a budú tolerovať a podporovať čokoľvek iné na jeho úkor. Je im jedno, ktorou cestou sa vydáte, pokiaľ to nie je Božia’cesta.   

Teda tí, ktorí sa nevydajú Božou’cestou, nakoniec dovolia tým istým temným silám, aby ich odviedli do nejakej falošnej alternatívy, ktorú buď vymyslia, ovládnu alebo tolerujú.   

Cesta, ktorú Boh zjavil, je jeho Syn, Ježiš Kristus. Ten istý Ježiš založil jedinú, nadprirodzenú spoločnosť, v ktorej môžu byť všetci ľudia vyučovaní, riadení, posväcovaní a spasení – ako aj vybavení, aby “obstáli v zlý deň,” odetí v Božej výzbroji.  

Touto jedinou Kristovou cirkvou je Rímskokatolícka cirkev. 

Puto medzi Ježišom a touto Cirkvou je také úzke, že ju v rôznych prostrediach nazývame Jeho telesom alebo Jeho manželkou a dokonca aj samotným “Celým Kristom”, hlavou a údmi, stále žijúcimi vo svete. 

Práve na túto Cirkev sa musia obrátiť všetci títo “kultúrni bojovníci,” zaujatí osudom sveta. Ak títo ľudia chcú, aby sme mali nejakú šancu bojovať proti duchovnému zlu v prospech dobra, svätosti, života, lásky a slobody – a ak chcú zachrániť svoje vlastné duše – potom musia vstúpiť do Rímskokatolíckej cirkvi, kým nie je neskoro.  

Nestačí sa o túto Cirkev zaujímať alebo s ňou sympatizovať. Kristus a jeho Cirkev nechcú pozorovateľov, obdivovateľov ani sympatizantov. Chce synov, z ktorých sa dajú vychovať bojovníci.  

Ako povedal Kristus: “Kto nie je so mnou, je proti mne.” 

Skôr či skôr si každý z nás uvedomí, že musí urobiť definitívnu voľbu: Sme s ním alebo proti nemu?  

Čo sú temné sily?"  

Zrejme za tým, čo sa deje v našom svete, stojí mnoho frakcií. Možno niektoré z nich stoja proti sebe a možno niektoré z nich nie sú v konečnom dôsledku ničím iným než ľuďmi. 

Ale ak – ako sa zdá, že všetci veríme – v pohnútkach k zlu je niečo nadľudské, potom my katolíci vieme, čo sú tieto nadľudské sily. Vieme, ako konajú a prečo; vieme, čoho sa boja; a vieme, ako proti nim bojovať.  

Sú to démoni, padlí anjeli. Sú to strašní, prastarí duchovia, ktorých inteligencia a moc ďaleko prevyšuje všetko, čo si dokážeme predstaviť.   

Jich konanie je motivované pýchou a všeobjímajúcou nenávisťou: nenávisťou voči Bohu; nenávisťou voči nám, stvoreniam, ktoré vykúpil; a nenávisťou voči Cirkvi a božskému plánu, ktorý náš svet k tomuto vykúpeniu a návratu k Bohu prikazuje.  

Táto nenávisť je tiež silnejšia než čokoľvek, čo si dokážeme predstaviť. 

Nie je v tom nič mýtické ani poverčivé. Zdravá filozofia nám hovorí, že človek je rozumné zviera, spojenie duchovnej alebo intelektuálnej duše a tela. Nie je nadnesené konštatovať, že duchovné alebo čisto intelektuálne bytosti sú logicky možné; a ten, kto si všimol existenciu duchovného zla pôsobiaceho vo svete, už v podstate dospel k záveru, že existujú. 

Čistý intelekt je bez obmedzení, ktoré nám ukladá naša telesná prirodzenosť. Zjavenie nám hovorí – a skúsenosť naznačuje – že takéto čisté inteligencie sú podstatne inteligentnejšie a mocnejšie ako my.   

Napriek tomu, hoci by si títo zlí duchovia mohli ľahko poradiť s nami, obyčajnými rozumnými živočíchmi, boja sa Kristovho kríža a jeho svätého mena, jeho svätých sviatostí a všetkého, čo je sväté.   

Boja sa tej, ktorá je najsvätejšia: Máriu, požehnanú panenskú Matku Krista, a svätého archanjela Michala, ktorí sú v Rímskokatolíckej cirkvi uctievaní a milovaní.  

A boja sa kňazov a exorcistov Katolíckej cirkvi, ktorí nám tieto veci toľkokrát povedali. 

Niektorí svätí a sväté ženy a muži bojovali s týmito duchmi a porazili ich v nejakej viditeľnej podobe. Ich bežný spôsob pôsobenia je však tajný, tichý, nenápadný a nepriamy.  

Najdôležitejšie je, že keď nás ľudí získajú na svoju stranu, používajú nás ako svoje nástroje v tomto svete  buď na drobné šírenie zla nízkej úrovne, alebo na celkovú premenu spoločnosti  možno dokonca na prípravu Antikrista. 

Svätý Pavol a Božia výzbroj 

Nestačí si všimnúť, že vo svete existuje duchovné zlo, ani sa proti nemu postaviť.  

Či už v dramatickej, viditeľnej podobe, alebo v úskočnosti, ktorej čelí dnešný svet, nemôžeme dúfať, že sa duchovnému zlu postavíme bez duchovnej výzbroje. Tieto duchovné zbrane sú nám dané do tej miery, do akej stojíme v Kristovi, zjednotení s ním ako údy jeho tela. 

Premýšľajte o slovách sv. Pavla: 

[O]náš zápas nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vládcom sveta tejto tmy, proti duchom zloby na výsostiach. Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli odolať v zlý deň a obstáť vo všetkom dokonale. (Ef 6,11-13)

Tento istý sv. Pavol, ktorý nazval Cirkev “stĺpom a oporou pravdy,” nám povedal, že je jedno teleso a jedna viera: 

Jedno telo a jeden Duch: ako ste povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden Boh a Otec všetkých. (Ef 4.4-6) 

Ak Kristus’s telo a jeho viera sú jedno, potom ho nemôže tvoriť zbierka nezhodných tiel, ktoré, ako hovorí len o niekoľko veršov nižšie, sú “zmietané sem a tam a unášané každým vetrom učenia.”  

Raný cirkevný otec svätý Cyprián nasledoval svätého Pavla, keď písal o Cirkvi ako o Kristovej manželke. Tu je jeho vyjadrenie: 

Kristova manželka nemôže byť cudzoložná, je nepoškvrnená a čistá.  

Pozná jeden domov; s čistou skromnosťou stráži svätosť jednej pohovky. Ona nás chráni pre Boha.  

Posiela synov, ktorých zrodila pre kráľovstvo.  

Kto sa odlúči od Cirkvi a spojí sa s cudzoložnicou, odlúči sa od prisľúbení Cirkvi; ani ten, kto opustí Kristovu Cirkev, nemôže dosiahnuť Kristovu odmenu.  

Je to cudzinec; je to profánny človek; je to nepriateľ. Ten, kto nemá Cirkev za matku, už nemôže mať Boha za Otca.  

Ak mohol uniknúť niekto, kto bol mimo Noemovej archy, môže uniknúť aj ten, kto bude mimo Cirkvi.^[1]

Jedným telom s jednou vierou je Rímskokatolícka cirkev.  

Od tohto jediného tela, Rímskokatolíckej cirkvi, sa odklonili všetky ostatné kresťanské skupiny – a zostanú neschopné úplne “obstáť v zlom dni”, kým sa nevrátia do jednoty, do jednoty Katolíckej cirkvi. 

Tieto slová znejú našim ušiam tvrdo, ale mali by sme si uvedomiť, čo povedal Ježiš:  

Kto nie je so mnou, je proti mne.

Nie je na nás, aby sme určovali podmienky, nakoľko sme s ním. Buď je to všetko, alebo nič.  

Ale čo to znamená byť “s” Ním? 

Synovia v Synovi 

Bez ohľadu na naše pohlavie sme povolaní mať účasť na synstve Ježiša Krista ako údy jeho tela. Boh má jedného Syna a iba jedného Syna: Ježiša Krista. Ak máme byť Božími synmi (a dcérami), je to v Ježišovom’synovstve a prostredníctvom neho. 

Toto dosahujeme len ako členovia nadprirodzeného spoločenstva Cirkvi. Ako povedal vyššie svätý Cyprián: “Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku.”  

Môžeme tiež povedať, že nemôžeme mať Ježiša za brata alebo mať účasť na jeho synovskom vzťahu k Bohu Otcovi bez Cirkvi za matku.  

Tým, ktorí túto záležitosť chápu “naturalistickým” spôsobom –, ktorý by rímskokatolícku cirkev považoval za jednu z mnohých cirkví, hoci “tú správnu” –, sa to môže zdať beznádejne triumfalistické, či dokonca arogantné. Keď povieme: “Musíte byť členom Katolíckej cirkvi”, môže sa to zdať na podobnej úrovni, ako keď povieme: “Musíte byť členom American Express” alebo “Musíte byť členom mojej politickej strany.” 

Slovo “člen” má však aj iný význam, a to časti tela – a to je kľúč k pochopeniu reality našich rozhodnutí.  

Telo Kristovo 

Pred svojím obrátením bol svätý Pavol (alebo Šavol, ako sa vtedy volal) smrteľným prenasledovateľom kresťanov. Dohliadal na prvú kresťanskú mučenícku smrť svätého Štefana, a ako nám hovorí Sväté písmo:  

Saul pustošil cirkev, vchádzal z domu do domu, odvliekol mužov a ženy a dal ich uväzniť. (Sk 8,3)  

Ale Ježiš ho zhodil z koňa, oslepil ho a pokarhal ho: 

‘Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?’

Pavol nevedel, o čom hovorí, a tak sa spýtal: 

‘Kto si ty, Pane?"’ 

‘Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.’ (Sk 9,4-5) 

Všimnime si, že Ježiš by mohol urobiť to isté ktorémukoľvek z globalistických vodcov, ktorí dnes presadzujú démonickú agendu. Preto by naša modlitba mala byť neprestajná. 

V uvedených Ježišových’slovách sa Ježiš stotožňuje s prenasledovanými kresťanmi. Nejde o nejakú nejasnú morálnu solidaritu: je to vyjadrenie hlbokej pravdy, že Cirkev je teleso Krista, takže jej údy sú jeho údmi.   

Svätý Pavol si toto posolstvo osvojil a učil ho v mnohých svojich listoch. Neskôr napísal Korinťanom:   

Ako je telo jedno a má mnoho údov; a všetky údy tela, hoci ich je mnoho, sú jedno telo: Tak je to aj s Kristom.  

V jednom Duchu sme totiž boli všetci pokrstení do jedného tela, či už Židia alebo pohania, či už otroci alebo slobodní, a v jednom Duchu sme boli všetci napojení.  

Telo totiž tiež nie je jeden úd, ale mnoho. (1 Kor 12-12-4) 

Svätý Augustín to všetko vyjadril nasledujúcou myšlienkou: 

Kristus je hlavou Cirkvi. 

Cirkev je Kristovým telom. 

‘Celý Kristus’ je Hlava aj Telo.^[2] 

Nikto z nás, ani ten “najprebudenejší” kultúrny bojovník nemôže dúfať, že “obstojí v deň zla” a vytrvá tvárou v tvár mocnému, duchovnému zlu – alebo tvárou v tvár týmto nadľudským útokom na civilizáciu – ak nebudeme stáť oblečení a odetí v samotnom Kristovi, pre čo je zotrvanie v Jeho jedinejCirkvi absolútne nevyhnutné.  

Bývanie v Kristovi 

Ježiš vyjadril myšlienku bývania v ňom veľmi jasne čas počas svojho pôsobenia na zemi. V niektorých zo svojich posledných slov apoštolom pred smrťou ukázal, ako úzko sa máme s ním spájať: 

Bývajte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak nezostane vo viniči, tak ani vy nemôžete, ak nezostanete vo mne. 

Ja som vinič: vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.  

Ak niekto nezostane vo mne, bude vyvrhnutý ako ratolesť a zvädne; pozbierajú ho a hodia do ohňa, a ten zhorí. (Jn 15,4-5) 

Hovorí, že bez neho nemôžeme urobiť nič. Ale mali by sme si uvedomiť aj to, čo povedal svätý Pavol: “Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.” (Flp 4,13). 

V dnešnej dobe nás nezachráni ani neposilní uvedomenie si toho či onoho sprisahania, ten či onen “antiglobalistický” svetový líder, úniky vykonané “Q,” myšlienkami ako “Kristovo vedomie” alebo nezlomný ľudský duch. 

Jediné “veľké prebudenie”, ktoré nám pomôže, je to, ktoré nás obráti k Trojjedinému Bohu, a to prostredníctvom Ježiša Krista a v Rímskokatolíckej cirkvi. 

Musíme byť spojení s Ježišom tak ako ratolesť s viničom – žiť tým istým životom, byť živení tým istým viničom. Kde a ako môžeme byť naňho takto naštepení, aby sme prijímali božskú miazgu jeho života?"  

Musíme zostať v ňom. V istom prirodzenom zmysle je Boh vnútorný pre nás všetkých, drží nás v existencii po celý čas. V nadprirodzenom zmysle v nás prebýva Svätá Trojica prostredníctvom milosti. Ako často si však uvedomujeme, že my musíme tiež žiť v Bohu? A ako to môžeme robiť?" 

Je to tým, že sme súčasťou jeho tela, rímskokatolíckej Cirkvi, a že nás oživuje ten istý jeho duch a život.   

Ako si môžeme myslieť, že sa vôbec pustíme do duchovného boja (nehovoriac o tom, že ho vyhráme) bez Neho alebo mimo Neho?" 

Nielen to: povedal, že ak nebudeme s ním, potom sme ako polámané ratolesti, ktoré uschnú a zhoria v ohni. 

Mimo túto Cirkev sme mimo Krista; a mimo tejto Cirkvi a Krista sú rôzne duchovné zbrane a zbrane tupé a neúčinné. To je dôvod, prečo Florentský koncil učil: 

[O]becne tým, ktorí zostávajú v [Cirkvi], sviatosti Cirkvi prinášajú úžitok pre spásu a pôsty, almužny a iné úkony zbožnosti a cvičenia kresťanskej služby prinášajú večnú odmenu, a že nikto, nech už praktizoval akúkoľvek almužnu, aj keby prelial krv pre Kristovo meno, nemôže byť spasený, ak nezostal v lone a jednote Katolíckej cirkvi.

Preto je také dôležité, aby každý jeden “kultúrny bojovník”, ktorý si uvedomuje, čo sa deje s naším svetom, vstúpil a zostal v tej jedinej Cirkvi, ktorú založil Kristus a proti ktorej pyšné brány pekla nemôžu a nechcú zvíťaziť.  

Obštrukcie a zatemnenia 

V súčasnosti skutočne existujú problémy, z ktorých najzjavnejší je fakt, že František, ktorého svet považuje za rímskeho pápeža a viditeľnú hlavu tejto Cirkvi, je otvorene nástrojom globalistickej a naturalistickej agendy – a v skutočnosti nie je katolík. 

Tu nie je miesto, aby sme sa púšťali do tejto diskusie, ale formou krátkeho komentára: ide samozrejme o obrovský škandál, hoci problémy siahajú ďalej ako k Františkovi, až k Druhému vatikánskemu koncilu v 60. rokoch 20. storočia.  

Vždy bolo jasné, že Rímskokatolícka cirkev je Kristovou cirkvou, a to z dôvodu niektorých bodov, o ktorých sme hovorili vyššie, ako aj na základe určitých vonkajších zázračných znakov, ktoré ju za takú označovali. Tieto znaky nechýbajú, ale v súčasnosti ich možno ťažšie rozoznať. Patrí k nim, ako učil I. vatikánsky koncil: 

[J]ej úžasné šírenie, jej výnimočná svätosť a nevyčerpateľná plodnosť v každom druhu dobra, jej katolícka jednota a neprekonateľná stabilita.^[3]

Ježiš Kristus založil Cirkev, ktorá je večná a neporušiteľná. Ak bola rímskokatolícka cirkev pravou cirkvou v prvom storočí alebo v devätnástom či na začiatku dvadsiateho storočia, potom ňou zostáva aj teraz, dnes. Nebude sa hlásať žiadne nové evanjelium a Jeho Cirkev bude stáť pevne naveky.  

V dnešnej dobe je mnoho zradcov, ktorí sa pridali k mocnostiam temna a otvorene opustili katolícku vieru, pričom si zachovali katolícke meno a neboli autoritou vylúčení.  

To, čo v súčasnosti zažívame, je ako zatienenie slnka buď mesiacom, alebo veľkou masou mrakov.   

Z tohto dôvodu čelíme ťažkostiam  ktoré sa dajú a často aj prekonávajú  pri hľadaní tejto Cirkvi v našich dňoch. Ale nech už si našu situáciu vysvetlíme akokoľvek, môžeme s istotou vedieť, že Rímskokatolícka cirkev je dnes tou istou pravou Kristovou Cirkvou, ako bola vždy.  

Napriek tomu otázka neznie či Rímskokatolícka cirkev je pravá Cirkev, ale skôr kde môžeme dnes nájsť Rímskokatolícku cirkev.  

Táto otázka sa zdá byť zložitejšia, než je, pretože v skutočnosti má len málo ľudí problém rozoznať Františkovu koncilovú-synodálnu Cirkev od tých, ktorí naďalej predstavujú pravú a nadčasovú Rímskokatolícku cirkev. 

Z tohto dôvodu všetky body stoja. Tí kultúrni bojovníci, ktorí sa chcú pripojiť ku Katolíckej cirkvi, musia len vynaložiť určitú minimálnu náležitú starostlivosť, aby tak urobili. 

Záverečné myšlienky 

V dejinách existuje mnoho ľudí, ktorí si uvedomili, že Boh existuje a že kresťanstvo je pravdivé, nie vďaka argumentom alebo dobru, ale vďaka tomu, že videli zlo, ktoré je v tomto svete. 

Tých, ktorých Boh požehnal, aby videli pravú povahu konfliktu, v ktorom sa nachádzame, teraz znovu požehnáva , aj keď úplne nehodným poslom, touto výzvou, aby vstúpili do Rímskokatolíckej cirkvi a pridali sa na stranu víťazov. 

V Katolíckej cirkvi sa staré, chybné ja zmyje a povýši do nadprirodzeného poriadku v krste; v nej sa stane Kristovým vojakom, v pravej katolíckej sviatosti birmovania; v nej sa môže zdvihnúť a posilniť zakaždým, keď padne; a v nej sa bude živiť a sýtiť Kristovým telom vo svätej Eucharistii. 

Touto svätou Eucharistiou sa budú čoraz viac stávať súčasťou tohto tela – a budú schopnejší “obstáť v zlý deň,” ako údy celého Krista, odetí v cnostiach a moci samotného Ježiša. 

Takýmto spôsobom a len takýmto spôsobom budú môcť bojovať v tejto duchovnej vojne – bojovať a zvíťaziť.  

Ako hovorí sv. Peter hovorí v Biblii, mimo Noemovej’archy boli všetci pri potope stratení. 

Dnes, v Novej zmluve, však archa nie je otvorená len pre Noema a jeho rodinu a niekoľko z každého zvieraťa. 

Takže všetkým kultúrnym bojovníkom, ktorí stoja pred rímskokatolíckym kostolom a rozmýšľajú, čo s dažďom, odkazujeme: 

Vstúpte! Poďte na jediné miesto, kde budete v bezpečí, kde sa môžete pripraviť na duchovné boje, ktoré nás čakajú!