Arcibiskup Aguer: "Satanov dym" urobil štruktúry Cirkvi "nedýchateľnými

Progresívne úradníctvo, ktoré je v Ríme už niečo vyše desať rokov, pokračuje vo svojej politike “rušenia” tých, ktorí sa so slobodou ducha snažia slúžiť Ježišovi Kristovi z ortodoxie a Tradície. Pod “rušením” sa rozumejú všetky formy ignorovania, konšpirácie mlčania, marginalizácie, zákazu publikovania v médiách a na sociálnych sieťach, ba dokonca aj ukončenie funkcií tých, ktorí sa “synodálne” nepodriaďujú vatikánskym ideológiám a diskrepanciám.

Zrušené boli aj dobré biskupy ako Daniel Fernández Torres z portorického Areciba a Joseph Strickland z texaského Tyleru. Kardinál Gerhard Müller nebol vrátený na nové funkčné obdobie do Kongregácie (teraz Dikastéria) pre náuku viery. A kardinál Raymond Burke bol dokonca zbavený svojho platu a rímskeho bytu. Ďalším, ako napríklad Dominiquovi Reyovi z oéiaute;jského Toulonu vo Francúzsku, boli obmedzené právomoci vymenovaním nových “koadjútorov”, ktorí v praxi takmer spoluovládajú tieto diecézy.

V rôznych častiach sveta je tiež množstvo kňazov, ktorí boli prepustení; dokonca vytvorili “združenia”, aby si navzájom pomáhali a zabezpečili základné potreby pre svoju obživu. V niektorých prípadoch zostali na ulici a museli nájsť útočisko v domoch svojich starých rodičov, súrodencov alebo iných príbuzných. Venoval som sa im už v iných článkoch. Neustále dostávam poštu, správy a telefonáty od veriacich kňazov, ktorí nezapadajú do oficiálneho hesla “všetci, všetci, všetci”, a preto zostávajú mimo “systému”. do Ríma bola importovaná známa peronistická maxima: “Pre priateľa všetko, pre nepriateľa (domnelého alebo vymysleného) žiadna spravodlivosť” Dokonca aj Kódex kanonického práva sa zdá byť mŕtvy a pochovaný. Prakticky povedané, tvárou v tvár obvineniam, že sú “spiatočníci,” “uctievači popola,” “rigidní,” a iným podobným nálepkám, možno bez ďalšieho len čakať na gilotínu.

Lekárni veriaci trpia na poplach pri toľkej svojvôli. Vidia, ako sú dobrí kňazi systematicky nútení opúšťať svoje farnosti alebo posielaní na miesta, ktoré sa považujú za “trest” Toľko deklarované “periférie” sú miesta, ktoré sa na to vyberajú. Sú doslova ponechaní sami na seba. Osamotení, bez kňazského spoločenstva, bez prostriedkov a vystavení najrôznejším nebezpečenstvám, nemálo z nich sa tam ocitá v chorobe a kríze. Obvinenia, že sú “málo synodálni” alebo že nie sú otvorení “kultúre stretnutia”, vedú k rôznym formám vyhostenia.

Alebo sa “stretnutie” zamieňa s “zhromaždením”? Nie sú všetci veriaci – nehovoriac o kňazoch – povolaní k oslobodzujúcemu a osobnému stretnutiu s Kristom a k tomu, aby k nemu viedli ďalších bratov a sestry? Alebo je teraz potrebné nahradiť Pána “Matkou Zemou”, globalistickou Agendou 2030 (ktorú jej mentori považujú za “evanjelium 21. storočia”), či globalistickým vnucovaním a údajným “globálnym riadením” OSN? Usilujú sa tieto pelagiánske typy, ktoré predstierajú, že “zachraňujú planétu”, o spásu duší?

Cirkev na Západe už viac ako 60 rokov trpí systematickým poklesom počtu kňazov, rehoľníkov, seminaristov a dokonca aj krstov. Ľadové obdobie, ktoré nasledovalo po Druhom vatikánskom koncile, odráža zdanlivo nekontrolovanú dekadenciu. Nenastal čas uznať, že na tejto ceste možno očakávať len ďalšie pohromy? A aj keď je to pre dnešných’nestarnúcich zástancov “ducha koncilu” škoda, nie je’čas úprimne priznať, že “satanov dym” urobil naše štruktúry nedýchateľnými?"

Církev sa určite nedá ani zďaleka prirovnať k nadnárodnej korporácii. Pri zachovaní náležitých proporcií však stojí za to položiť si tieto otázky: Sú tí ľudia, ktorí založili niekoľko pobočiek spoločnosti, udržiavaní a dokonca odmeňovaní povýšením? Dá sa očakávať, že tí, ktorí sú zodpovední za neúspech, obnovia tržby a zachránia inštitúciu pred bankrotom?"

Dnes sa prejavuje zúrivosť vatikánskeho’pokrokového úradníctva voči tradičnej liturgii. Chodia na ňu stovky mladých ľudí, zatiaľ čo v “atraktívnych liturgiách” sú medzery čoraz notorickejšie. Na mladé manželské páry s mnohými deťmi sa Rím tiež pozerá s dešpektom; sú súčasťou riešenia, nie súčasťou problému. V skutočnosti štatistiky ukazujú, že veľká časť kňazských a rehoľných povolaní pochádza práve z ich prostredia. Mladí kňazi, ktorí sa plní zápalu a vášne pre Krista skutočne snažia osloviť “posledných” a obrátiť ich k Pánovi, sú označovaní za uzavretých a skrývačov rôznych tráum. A tak ďalej a tak ďalej. Mohli by sme urobiť nekonečný zoznam faktov – všetky sú samozrejme zakryté alebo ospravedlnené “synodalitou,”

Nechcú v Ríme vidieť, že progresivizmus je sám o sebe neplodný? Nevidia ako hrozbu deti a mladých ľudí, ktorí napriek výsmechu vlastných farárov trávia hodiny a hodiny pred Najsvätejšou sviatosťou? Či nevidia ako pravé “znamenie doby” a ako opodstatnenú nádej ružence mužov, ktoré sa množia v rôznych mestách sveta? Neocenia zápal toľkých mladých ľudí, ktorí sa stretávajú s Cirkvou alebo sa do nej vracajú po tom, čo boli rozčarovaní “práve z “pokrokových” vylomenín? Zodpovedá to vatikánskej “dialogickej flexibilite”, že všetci, ktorí sú “iní”, sú veľmi vítaní, okrem “rôznych” v Cirkvi?

Ako som povedal v predchádzajúcom článku “zrušeným kňazom” a teraz to odovzdávam všetkým tým kňazom, rehoľníkom a laikom, ktorí trpia týmto stavom:

Modlite sa jeden za druhého; modlite sa aj za tých, ktorí vám spôsobujú utrpenie. Robte to pred svätostánkom, adorujúc Pána, ktorý je tam prítomný. Zverte sa synovsky Blahoslavenej Panne Márii, Matke Boha, ktorý sa stal človekom, Matke Cirkvi, Matke každého z nás.

Ako vždy môžete počítať s mojimi modlitbami, mojou náklonnosťou a mojou blízkosťou. A hoci mi môj osemdesiatročný stav a fyzické obmedzenia bránia v pohybe, vedzte, že som s vami v prvej línii apoštolátu. Ničoho a nikoho sa nebojme. Nech v našich srdciach vždy znejú slová Ježiša Krista: “Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta” (Mt 28, 20).

+ Héctor Aguer
Emeritný arcibiskup La Platy

Buenos Aires, streda 8. mája 2024
Slávnosť Panny Márie Lujánskej, patrónky Argentínskej republiky