Ako Boh pomohol naštartovať katolícku filozofiu

Nasledujúca časť je XI zo série obhajob tvrdení Katolíckej cirkvi. Čítajte I. časť tu; II. časť tu; III. časť tu; IV. časť tu; V. časť tu; VI. časť tu; a VII. časť tu; VIII. časť tu; IX. časť tu; a X. časť tu. 

V poslednej časti tohto seriálu sme videli, že základný pôvod filozofie spočíva v samotnej ľudskej prirodzenosti. “Všetci ľudia,”ako povedal Aristoteles, “túžia po poznaní.”  

V predchádzajúcom článku sme videli, že filozofiu možno definovať ako “vedu o všetkých veciach, ktoré sú prirodzene poznateľné človeku’bez jeho pomoci, pokiaľ tieto veci skúma v ich najhlbších príčinách a dôvodoch.”  

Filozofia je súhrn poznatkov, ktoré vznikali v priebehu času, keď človek využíval svoje rozumové schopnosti na dosiahnutie stále hlbšieho pochopenia sveta okolo seba. Vývoj filozofie možno sledovať od jej najstarších štádií až po súčasnosť.  

Na druhej strane, skôr než začneme sledovať tento vývoj, je potrebné poznamenať, že existuje druhý koreň filozofie. Niektoré filozofické pravdy boli človeku zjavené Bohom.   

Naposledy v tomto seriáli ukážeme, že Boh je schopný zjavovať pravdy ľudstvu a že tak aj v skutočnosti urobil. Tu, v tejto čiastkovej sérii, v ktorej stručne sledujeme dejiny scholastickej filozofie, budem predpokladať to, čo sa neskôr preukáže, a to, že Boh hovoril k ľudstvu. 

Boh môže zjaviť pravdy, ktoré možno objaviť aj ľudským rozumom  

Na úvodných stránkach svojej Summa Theologica, sv. Tomáš Akvinský píše: 

Bolo nevyhnutné pre spásu človeka, aby okrem filozofickej vedy vybudovanej ľudským rozumom existovalo aj poznanie zjavené Bohom. 

Vskutku po prvé preto, že človek je nasmerovaný k Bohu ako k cieľu, ktorý presahuje chápanie jeho rozumu: “Oko nevidelo, Bože, okrem teba, čo si pripravil tým, čo ťa očakávajú” (Iz 64,4). Cieľ však musia najprv poznať ľudia, ktorí majú svoje myšlienky a činy smerovať k nemu. Preto bolo potrebné pre spásu človeka aby sa mu isté pravdy ktoré presahujú ľudský rozum stali známymi prostredníctvom božského zjavenia.  

Až pokiaľ ide o tie pravdy o Bohu ktoré mohol objaviť ľudský rozum, bolo potrebné, aby bol človek poučený božským zjavením; pretože pravdu o Bohu takú akú by mohol objaviť rozum, by poznali len niektorí, a to po dlhom čase a s prímesou mnohých omylov.   

Ale celá spása človeka, ktorá je v Bohu, závisí od poznania tejto pravdy. Preto, aby sa spasenie ľudí uskutočnilo vhodnejšie a istejšie, bolo potrebné, aby sa učili božským pravdám prostredníctvom božského zjavenia. Preto bolo potrebné aby okrem filozofickej vedy vybudovanej rozumom, existovala aj posvätná veda naučená prostredníctvom zjavenia.^[1]

Z tohto úryvku sa dozvedáme, že sú dva druhy právd, ktoré nám Boh zjavuje: 

To znamená, že niektoré pravdy, ktoré nám Boh zjavil, sú vlastným predmetom vedy o filozofii a zároveň sú prvými princípmi vedy o posvätnej teológii. 

Napr. to, že Boh je absolútne jednoduchý, môže človek poznať tak prostredníctvom racionálnych argumentov, ako aj prostredníctvom Božieho zjavenia, ktoré bolo dané ľudstvu a ktoré nám navrhuje Magistérium Katolíckej cirkvi.   

Na druhej strane ľudský rozum nikdy nemôže dospieť k poznaniu Boha ako Trojice. To možno poznať len prostredníctvom Božieho zjavenia.    

Byli tri zjavenia: 

V tomto článku nás zaujímajú prvé dve zjavenia, pretože ovplyvnili prvé pokusy o filozofiu. O úplnom a poslednom zjavení v Kristovi budeme hovoriť neskôr v tomto seriáli.  

Primitívne zjavenie   

Keď sa rozhliadneme po svete, vidíme, že mnohé kultúry a národy, roztrúsené ďaleko po celom svete, majú veľmi podobné mýty a legendy. Napríklad toto sú niektoré predstavy, ktoré sa opakujú v mnohých odlišných kultúrach a náboženstvách: 

Tieto predstavy nie sú absolútne univerzálne, to znamená, že nepretrvávajú v každom náboženstve alebo kultúre, ale sú mimoriadne rozšírené, čo naznačuje ich spoločný pôvod. 

Komentujúc tieto podobnosti medzi ranými kultúrami, Mons. Paul Glenn píše: 

V dejinách ľudského myslenia existuje dostatok dôkazov o tom, že všetci ľudia mali od najstarších čias niejakú spoločnú zásobu poznatkov, z ktorej mohli čerpať. Starí ľudia mali napriek veľkým rozdielom vo svojich kultúrach mnoho spoločných pojmov.^[2] 

Dominikánsky teológ Réginald Garrigou-Lagrange vo svojej knihe O Božom zjavení medzi doktríny obsiahnuté v prvotnom zjavení zaraďuje aj nasledujúci výrok, čerpaný z knihy Genezis:  

Garrigou-Lagrange uvádza ako prikázania prvotného náboženstva aj tieto:  

Prvé je, že Boha treba uctievať, milovať, báť sa ho a prejavovať mu vďačnosť a jeho príkazy treba dodržiavať (Gn 1,14). 2, 16; 3, 13; atď.). Už v čase Ábela sa Bohu prinášali obety (Gn 4,3–4) a Abrahámovi bolo prikázané vykonať obriezku ako znak zmluvy medzi Bohom a vyvoleným národom (Gn 17).^[4]  

Primitívne zjavenie odráža láskyplnú starostlivosť Boha’o ľudstvo. Kniha Genezis nám hovorí, ako sa staral o Adama a Evu po páde:  

A Pán Boh urobil Adamovi a jeho manželke šaty z koží a obliekol ich. (Gn 3, 21) 

Ako sa Boh postaral o fyzickú prirodzenosť človeka’oblečením tela, postaral sa aj o intelektuálnu prirodzenosť človeka’poučením jeho mysle.   

Glenn píše:  

Kresťania považujú [existenciu prvotného zjavenia] za súladnú so svojou vierou, že Boh poučoval našich prvých rodičov; že sa s nimi dôverne rozprával; že im nepochybne poskytol informácie o ich hmotnom pôvode, aj keď im odovzdal vedomosti o stvorení a vdýchnutí ich duchovnej duše, ktoré im dali ich dokonalé bytie ako Božích obrazov.  

Toto prvotné zjavenie o prirodzenosti, dôstojnosti, povinnostiach a osude človeka spolu s prvými a najvýraznejšími skúsenosťami ľudského rodu muselo byť predmetom spoločnej diskusie. O všetkých týchto skutočnostiach musel ľudský hlas znova a znova rozprávať, keď sa príbeh odovzdával z generácie na generáciu. Jedným slovom, prvotné zjavenie a prvé veľké skúsenosti ľudstva museli byť zachované v priebehu prvých čias prostredníctvom ľudskej tradície.^[5] 

Táto viera v prvotné zjavenie, odovzdávané ľudskou tradíciou, by sa nemala zamieňať s herézou tradicionalizmu, o ktorej sme už hovorili (zde a zde).  

Omyl tradicionalistov spočíval v tom, že sa domnievali, že o existencii Boha môžeme vedieť len vďaka prvotnému zjaveniu, a popierali schopnosť ľudského rozumu poznať existenciu Boha’z vecí, ktoré boli stvorené. 

Ak sa táto ľudská tradícia odovzdávala z generácie na generáciu, nevyhnutne sa kazila a menila a žiadna kultúra či civilizácia ju nezachovala neporušenú. Napriek tomu ju možno považovať za jeden z koreňov ľudského filozofického poznania.  

Mojžišovo zjavenie   

Vzhľadom na skazenosť prvotného zjavenia a náboženstva sa Boh opäť zjavil, tentoraz jednému vyvolenému národu.   

Garrigou-Lagrange píše: 

Keďže prvotné náboženstvo bolo postupne skazené, čo viedlo k vzniku rôznych povier a foriem modloslužby, aby sa pravé náboženstvo aspoň niekde zachovalo, Boh si za strážcu zjavenia osobitne vyvolil Abrahámovu’rodinu a ľud Izraela. Odtiaľ sa zrodilo Mojžišovo náboženstvo ako určitá obnova prvotného náboženstva a príprava na kresťanské zjavenie.^[6]

Mnohé pravdy prvotného zjavenia sa prehĺbili a objasnili. Boh zjavuje svoje meno – “Ja som, ktorý som” (Ex 3, 4) – a jasne vylučuje akékoľvek modlárstvo a povery – “Nebudeš mať predo mnou cudzích bohov” (Ex 20, 3).^[7]

Mnoho Božích vlastností sa jasne prejavuje, 35–39), večný, všemohúci, vševediaci, prítomný všetkým ľuďom (Dt 15, 1–19; 29, 45; 32, 1–43), najsvätejší, horlivý vo svojom zákone (Ex 20, 5; 34:14), ale “milosrdný a láskavý, trpezlivý a veľmi súcitný a pravdivý” (Ex 34, 6–7), a “súdi siroty a vdovy” (Dt 10, 18).^[8]

Man’základné morálne povinnosti boli objasnené v Desatore a v ďalších morálnych prikázaniach, vrátane dvoch, ktoré náš Pán neskôr označil za najväčšie prikázania.  

Prvé a najväčšie “prikázanie” podľa Krista je to, ktoré sa nachádza v knihe Deuteronómium: “Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou” (Dt 6, 5). A druhý je z knihy Levitikus: “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého” (Lv 19, 18).^[9]  

Mojžišovo zjavenie, ako aj neskoršie inšpirované spisy Starého zákona obsahujú tajomstvá, ktoré presahujú prirodzenú schopnosť človeka’poznať, a zároveň pravdy, ktoré možno poznať ľudským rozumom.   

Starý zákon obsahuje mnoho rôznych druhov spisov vrátane histórie, poézie a filozofie. Texty Starého zákona sa zaoberajú rôznymi oblasťami filozofie vrátane prirodzenej teológie, psychológie a azda predovšetkým etiky.  

Tieto inšpirované spisy mali veľký vplyv na vývoj filozofie. 

Záver  

Základný pôvod filozofie spočíva v samotnej ľudskej prirodzenosti. Človek prirodzene túži po poznaní. Na počiatku vekov však Boh zjavil ľudstvu určité pravdy, ktoré mohol človek objaviť aj pomocou svojho rozumu. 

Tieto pravdy sa odovzdávali ľudskou tradíciou. Táto ľudská tradícia je aj zdrojom ľudského’filozofického poznania. Po niekoľkých storočiach, počas ktorých sa prvotné zjavenie poškodilo, dal Boh svojmu vyvolenému ľudu nové zjavenie. Mojžišovo zjavenie a inšpirované knihy Starého zákona výrazne ovplyvnili vývoj filozofie.