- Pápežský primát je neomylný a neznižuje sa pre akceptovanie iných kresťanov.
- Petrov úrad je dar od Krista a jeho vývoj musí byť v Duchu Svätom.
- Rímskokatolícka cirkev je jediná, pravá a viditeľná forma Kristovej Cirkvi.
- Nový dokument podceňuje petrovský úrad a vedie k chaosu v kresťanstve.
Poznámka redakcie: Tento text biskupa Mariána Elegantiho bol napísaný v nemčine a LifeSiteNews ho preložil so súhlasom biskupa.
Považovať akceptovanie rímskokatolíckeho pápežského jurisdikčného primátu inými kresťanmi za kritérium jeho platnosti a legitimity a podľa toho chápať či vykonávať pápežstvo (novým, iným spôsobom) ako doteraz je podľa môjho názoru nesprávne.
Nemôže ísť o to, aby sa petrovský úrad znižoval, kým sa nestane prijateľným pre čo najviac oddelených kresťanov, ale už nie je tým, čím by mal byť podľa Kristovej vôle. Kritériom teda je, či zodpovedá tejto vôli a pravde evanjelia vo svojej súčasnej podobe, či zostáva darom od Krista (t. j, Božím právom) a či jej vývoj a dogmatizácia prebehli v Duchu Svätom v priebehu času.
Čítajte: Pápež František schválil nový dokument, ktorý povyšuje ekumenizmus a synodalitu nad pápežský primát
Vždy sme boli presvedčení, že Duch Svätý vedie Cirkev do plnosti pravdy a udržiava ju v pravde, preto sa považuje za neomylnú. Preto v professio fidei veríme aj v Cirkev a Ducha Svätého.
Naďalej existuje neomylná dogmatizácia Petrovho úradu. V tomto ohľade odpoveď na otázku, v čom spočíva petrovský úrad a ako sa vykonáva (predovšetkým, či je alebo nie je jurisdikciou pre všetkých kresťanov), nemôže byť výsledkom rokovaní, ktoré hľadajú najvyššieho alebo najnižšieho spoločného menovateľa.
O podstate toho, čo sa doteraz dosiahlo, totiž o tom, čo chcel Kristus, nemožno znova ahistoricky diskutovať podľa hesla “Späť na začiatok!"; Rozhodujúca tu musí byť pravda alebo Božia vôľa, a nie konsenzus s oddelenými bratmi. Otázka je zásadnej povahy. Dotýka sa koreňov rímskokatolíckej ekleziológie: Pápežstvo v Rímskokatolíckej cirkvi sa vyvíjalo autenticky a pod vedením Ducha Svätého až do jeho dogmatizácie na I. vatikánskom koncile, alebo tento vývoj spolu s ostatnými kresťanskými cirkevnými spoločenstvami a denomináciami považujeme v podstate za odchýlku a za odcudzenie evanjeliu, za odklon od pôvodnej podoby petrovského úradu, ktorú ustanovil a pôvodne zamýšľal Kristus?
Pre Cirkev je to otázka bytia a nebytia, základná ekleziologická otázka, a to “kde” alebo kde sa nachádza jediná, pravá a viditeľná plná forma Kristovej Cirkvi. Stručne povedané: Kde je (existuje) jediná, pravá a viditeľná Kristova Cirkev? Na túto otázku poznáme rímskokatolícku odpoveď: Rímskokatolícka cirkev. Podľa nášho názoru ani po Druhom vatikánskom koncile neexistuje a nebude existovať iná. Ale ostatné “cirkvi” s tým určite nikdy nebudú súhlasiť. Z tohto dôvodu sú od nás viditeľne oddelené – aspoň z hľadiska jurisdikcie.
Ak vnímame vývoj služby Cirkvi”od čias apoštolov ako kontinuitu inšpirovanú a vedenú Duchom Svätým, tento vývoj – až po kľúčové vyhlásenia o petrovskom úrade Prvého vatikánskeho koncilu – sa nedá vysledovať až k údajne jednoduchším úvodným etapám, na ktorých iné cirkvi a kresťanské denominácie zotrvali alebo sa od nich dokonca odklonili, pretože nesúhlasili s rímskokatolíckym chápaním Cirkvi vo všeobecnosti a univerzálneho jurisdikčného primátu rímskeho biskupa osobitne a zostali v disente.
To vyvoláva – ako už bolo spomenuté – základnú otázku pravej a viditeľnej Cirkvi a jej nedeliteľnosti, Cirkvi, ktorú mal na mysli Kristus, ktorá bola založená na Petrovi, skale, a ktorá zažila svoj zrod na Letnice v Jeruzaleme a zostala verná sama sebe v priebehu času. Druhý vatikánsky koncil na túto otázku odpovedal problematickým “subsistit in,” [subsistuje v], ktoré si vyžaduje vysvetlenie. Hoci konciloví otcovia boli stále presvedčení, že Rímskokatolícka cirkev je viditeľnou plnou formou Kristovej’Cirkvi (existit), sémanticky rozriedili (subsistit) toto neodvolateľné tvrdenie, aby sa javilo viac inkluzívne a menej exkluzívne, aby sa vyhli zraňovaniu citov a aby uznali a vyzdvihli platné prvky pravdy a sviatostných štruktúr kresťanov od nej oddelených.
Nynie, v novom pokuse sa majú tieto konzervy opäť otvoriť a opäť sa má spochybniť vývoj doktríny a teológie služby, najmä vo vzťahu k petrovskej službe a jej vykonávaniu. Smer by mal byť synodálny alebo biblicko-evanjeliový, ľudské v tejto zložitej skutočnosti by sa malo oddeliť od božského, aby sa pápežstvo objavilo v novom prijatí a v novej podobe svojho sebapochopenia a svojho vykonávania. To je ekleziologicky pochybné.
Povedané trochu ležérne a inými slovami: “Zabudnite na dogmatizáciu primátu rímskej jurisdikcie na I. vatikánskom koncile a vráťte sa do obdobia reformácie, do prvého tisícročia či dokonca do apoštolskej éry! Relativizujte tieto kľúčové dogmatické výroky ekumenického koncilu latinského Západu ako jednu z jeho kultúrnych zvláštností, ktorá sa v celom svojom jurisdikčnom zintenzívnení vzťahuje len na latinskú cirkev! Vzdajte sa tohto rozdeľujúceho jarma, ktoré rímsky pápež nemôže vnucovať všetkým kresťanom ex sese (z vlastnej vôle) namiesto ex consensu (na základe súhlasu väčšiny).”
Jednotná služba je žiaduca, ale synodálna, t. j, schopné byť schválené väčšinou a záväzné len vtedy, ak sa tak rozhodla väčšina zúčastnených (t. j. všetci kresťania): pápež ako moderátor a vedúci synody, nič viac, nanajvýš ako hodnoverný svedok, ktorému možno samozrejme aj odporovať. Ako dobre alebo ako zle to funguje, možno veľmi dobre vidieť na prípade oddelených bratov (porov. anglikánstvo). Teraz už chápeme, prečo bol titul “patriarcha Západu” znovu zavedený ako atribút rímskeho pápeža po tom, čo ho Benedikt XVI. zrušil! Je to prínos? Osobne to považujem za krok späť a pochybné sebazrušovanie rímskokatolíckeho doktrinálneho vývoja v súvislosti s petrovským úradom, ktorý bol vždy jablkom sváru v našej otázke, a to nielen kvôli morálnemu zlyhaniu pápežov, ale oveľa zásadnejšie a teologickejšie či z hľadiska cirkevnej politiky.
Naďalej nanovo tvrdiť, že pápežstvo má božské a ľudské právo, aby som mohol historicky a kriticky relativizovať jeho výkon jurisdikcie prostredníctvom posledného dodatku, znamená pre mňa neveriť v Cirkev ako božskú inštitúciu. Ešte raz: “Verím v Ducha Svätého, v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev.” Tá je vo veci petrovského úradu jednoznačne rímska a tvorí “iunctim” (jednotu) v symbolum s Duchom Svätým. Podľa rímskokatolíckeho chápania vývoja dogmatiky spochybňovanie tohto znamená spochybňovanie neomylnosti Kristovej Cirkvi všeobecne a pápeža osobitne (za predpokladu splnenia určitých podmienok).
Na záver si myslím, že týmto diskurzívno-synodálnym spôsobom sa ani v tejto otázke nedá vytvoriť žiadna cirkev s oddelenými kresťanmi, práve tak málo, ako sme v minulosti s jej deformáciami (porov. obdobie reformácie) dospeli v tomto smere k spoločnému názoru. Návratový ekumenizmus (zo slepých uličiek sa dá dostať len pokáním) deklarovane nesmie existovať, hoci podľa môjho názoru by si to celá pravda vyžadovala.
Dalo by sa hovoriť aj o zjednotení. Takéto zjednotenie by sa však muselo uskutočniť v pravde, a nie ako forma primátu cti rímskeho pápeža, aby sa vybielené kresťanstvo naďalej vzďaľovalo, ktoré zostáva de facto a jurisdikčne viditeľne oddelené a nedosahuje konsenzus ani v zásadných, ekleziologických a dogmatických otázkach. Regionálne uplatňovanie spoločnej viery (je to tak?) by sa naďalej líšilo (ako doteraz). Stačí si spomenúť na cirkevné spoločenstvá z protestantizmu. Nie, cesta navrhovaná novým dokumentom je pre mňa “blud” sui generis, ktorý vedie k chaosu alebo gumuje to, čo už existuje.
S týmto tvrdením som, samozrejme, definitívne “mimo hry” O tejto otázke musíte rozhodnúť na základe vlastného svedomia. Tak ako Ježiš pesimisticky (?) alebo realisticky oznámil, že vždy budú vojny, tak aj nejednota v kresťanstve v otázkach, ako je petrovský úrad a iné, bohužiaľ, zostane realitou, nehovoriac o pastoračnej praxi (tzv. “realita života” cirkví”) kvôli ich rozdielnemu chápaniu úradu a sviatostí.
Zostávame hriešnikmi a nový návrh či základ diskusie nie je ničím iným ako chabým pokusom o súdržnosť, ale žiadnou jednotou v nedeliteľnej pravde, ktorá platí pre všetkých. Pre nás je táto pravda jednoznačne rímskokatolícka, alebo chcete tvrdiť, že Rímskokatolícka cirkev sa v 19. storočí na I. vatikánskom koncile so svojou dogmatizáciou univerzálneho jurisdikčného primátu pápeža’odklonila od Kristovej pravdy a jeho vôle (ex sese non ex consensu)? A predsa išlo práve o neomylnosť!
Poznámka: Kardinál Kurt Koch, predseda Dikastéria pre podporu jednoty kresťanov, ktorý vydal dokument “Rímsky biskup. Primát a synodalita v ekumenických dialógoch a v odpovediach na encykliku Ut unum sint,” uverejnil odpoveď biskupovi Mariánovi Elegantimu v nemčine zde.