František vedie duše do morálneho otroctva a večnej smrti

Toto je tretia časť seriálu o podstate skutočnej slobody, ktorá čerpá najmä z učenia pápeža Leva XIII. v jeho encyklike “O ľudskej slobode”  

V prvej časti sme vysvetlili prirodzenú slobodu človeka’a v druhej časti sme vysvetlili, že morálnu slobodu môžeme dosiahnuť dodržiavaním prirodzeného zákona, ktorý nám Boh vpísal do srdca. V tejto tretej časti skúmame, ako nám Boh pomáha dodržiavať morálny zákon prostredníctvom Božieho zákona a pomocou svojej milosti.  

Naše svedomie, ako sme už videli, je úsudok nášho praktického rozumu o tom, či sa má nejaký čin vykonať alebo vynechať. Naše svedomie usudzuje podľa prvých zásad praktického rozumu, ktoré sa nazývajú synderesis. Synderesis je prirodzený zvyk, ktorý do nás vložil Boh. To má na mysli svätý Pavol, keď hovorí o “diele zákona vpísanom do ich sŕdc, o ktorom im svedčí ich svedomie” (Rim 2, 15).

Svedomie sa preto právom považuje za, ako to vyjadril kardinál Newman, “Boží hlas v prirodzenosti a srdci človeka, na rozdiel od hlasu Zjavenia.”^[1]  

Pokračuje:

Veda je pôvodným Kristovým vikárom, prorokom vo svojich informáciách, monarchom vo svojej imperatívnosti, kňazom vo svojich požehnaniach a anatémach, a aj keď by večné kňazstvo v celej Cirkvi mohlo zaniknúť, v nej by zostal a mal by vplyv sakrálny princíp.^[2] 

Tento pozoruhodný výrok nám približuje božský pôvod prirodzeného zákona v nás. Avšak zmienka o svedomí ako o aboriginálnomVikárovi Krista nám dáva na vedomie, že existuje ešte jeden Vikár Krista, ktorý ohlasuje morálny zákon. Existuje vonkajší zákon, ako aj vnútorný zákon. 

V predchádzajúcom článku som vysvetlil, že Boh riadi všetky veci svojím všeobecným zákonom a že večný zákon, ako sa vtláča rozumným tvorom, sa nazýva prirodzený zákon. 

Ale aby nám Boh pomohol jasnejšie spoznať požiadavky morálky, zjavil morálny zákon aj svojej Cirkvi. Nazývame ho božský zákon.  

Božský zákon  

Náš prirodzený rozum dokáže správne posúdiť, čo by sme mali robiť, alebo čo by sme mali vynechať, a to tak, že aplikuje prvé zásady praktického rozumu na konkrétnu situáciu, v ktorej sa musíme rozhodnúť, ako konať. Avšak v našom padlom stave a pod vplyvom iných padlých mužov a žien budú naše úsudky veľmi často skreslené nevedomosťou alebo zlomyseľnosťou.   

Toto nie je chyba našej ľudskej prirodzenosti, ktorú stvoril Boh, ani zákona, ktorý do nás Boh vryl. Je to skôr dôsledok hriechu našich prvých rodičov, prvotného hriechu, ktorý nás pripravil o integráciu, ktorá je nám vlastná. Dôsledky prvotného hriechu sa znásobujú našimi osobnými hriechmi a hriechmi iných, ktoré na nás majú svoje účinky.   

Aby nám Boh pomohol dodržiavať mravný zákon, zjavil ho priamo svojej Cirkvi, ktorá ho autoritatívne a neomylne nanovo učí každú generáciu. Existuje teda vonkajšízdroj morálneho zákona, ktorý nám pomáha a posilňuje nás v dodržiavaní zákona, ktorý nachádzame vo svojej vlastnej prirodzenosti. Keďže oba tieto zákony majú svoj pôvod v Bohu, v morálnych zásadách, ktoré obsahujú, nie je žiadny rozpor.   

Je tu však ešte jeden dôvod, prečo nám Boh zjavil morálny zákon. Morálka sa netýka len prirodzeného poriadku, ale aj nadprirodzeného poriadku. Človek napríklad od prírody vie, že sa musí klaňať Stvoriteľovi, ale to, že Boh si želá, aby ho jeho Cirkev uctievala prinášaním svätej omšovej obety, sa človek môže dozvedieť až z Božieho zjavenia. Človek od prirodzenosti vie, že musí ľutovať svoje zlé skutky, ale len vďaka Božiemu zjaveniu môže vedieť, ako má hľadať odpustenie vo sviatosti pokánia, a tak ďalej.  

Teda Boh potreboval zjaviť Boží zákon, ktorý by nás viedol pri vykonávaní skutkov, ktoré sa týkajú nadprirodzeného života milosti.   

Veda, ktorá sa zaoberá morálkou, ako ju možno poznať prirodzeným rozumom, sa nazýva etika; veda, ktorá sa zaoberá morálkou, ako ju možno poznať božským zjavením, sa nazýva morálna teológia.  

V Summa Theologica Svätý Tomáš Akvinský uvedené body bližšie vysvetľuje. Uvádza v ňom: "V tomto prípade ide o to, aby sme si uvedomili, že sme boli v súlade s princípmi, ktoré sú uvedené v článku 2:   

Prirodzený a ľudský zákon bol potrebný na usmernenie ľudského konania aj Boží zákon.^[3] 

Pokračuje: 

Prvé preto, že práve zákonom je človek usmernený, ako má vykonávať správne skutky vzhľadom na svoj posledný koniec. A skutočne, keby človek nebol určený k inému cieľu ako k tomu, ktorý je primeraný jeho prirodzenej schopnosti, nebolo by potrebné, aby človek mal nejaké ďalšie usmerňovanie časti svojho rozumu okrem prirodzeného zákona a ľudského zákona, ktorý je z neho odvodený. Keďže však človek je určený k cieľu večného šťastia ktorý je neúmerný prirodzenej schopnosti človeka, ako sa uvádza vyššie (I-II,5), je to človek s veda s ťou:5), preto bolo potrebné aby okrem prirodzeného a ľudského zákona, človeka viedol k jeho cieľu zákon daný Bohom.^[4] 

St. Tomáš’druhý dôvod je nasledovný: 

Druhý dôvod je, že vzhľadom na neistotu ľudského úsudku, najmä v nepredvídateľných a konkrétnych veciach, si rôzni ľudia vytvárajú rôzne úsudky o ľudských skutkoch; z toho vyplývajú aj rôzne a protichodné zákony. Preto, aby človek mohol bez pochybností vedieť, čo má robiť a čomu sa má vyhýbať, bolo potrebné, aby aby človeka v jeho správnom konaní usmerňoval zákon daný Bohom, lebo je isté že takýto zákon sa nemôže mýliť.^[5] 

St. Tomáš tiež vysvetľuje, že božský zákon odstraňuje niektoré obmedzenia ľudského zákona. Týmto bodom sa budem venovať v ďalšej časti tohto seriálu, ktorá bude pojednávať o vzťahu medzi slobodou a ľudským zákonom.  

Tu stačí poznamenať, že božský zákon pomáha človeku dosiahnuť morálnu slobodu tým, že mu objasňuje požiadavky morálneho zákona a usmerňuje ho vo veciach týkajúcich sa nadprirodzeného poriadku.  

Pápež Lev XIII. vyjadril toto učenie takto: "V tomto prípade je to tak, že sa v ňom hovorí o tom, čo je to život: 

Tieto príkazy najpravdivejšieho a najvyššieho učenia, ktoré nám dáva poznať samotné svetlo rozumu, Cirkev, poučená príkladom a učením svojho božského Autora, vždy šírila a presadzovala; veď ich vždy urobila mierou svojho úradu a svojho učenia pre kresťanské národy.^[6] 

A kresťanský zákon, ktorý sa zaoberá nadprirodzeným cieľom človeka’prevyšuje všetky etické systémy starých ľudí, nech už je ich hodnota akákoľvek. Pápež učil: 

Pokiaľ ide o morálku, zákony evanjelia nielenže nesmierne prevyšujú múdrosť pohanov, ale sú pozvaním a uvedením do stavu svätosti, ktorý starí nepoznali; a tým, že človeka približujú k Bohu, robia ho zároveň vlastníkom dokonalejšej slobody.^[7]  

Pomoc Božej milosti 

Prirodzený zákon a Boží zákon nám poskytujú poznanie, ako konať v súlade s rozumom a dosiahnuť morálnu slobodu. Zostávame však slabí a dodržiavanie morálneho zákona je pre nás ťažké. Nie je možné vyhnúť sa všetkým hriechom vlastnými prirodzenými silami. Náš Pán však prikazuje “Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý aj váš nebeský Otec.” (Mt 5, 48)  

Ako možno tieto dve tvrdenia zosúladiť?  

Riešenie spočíva v tom, že hriechu sa možno vyhnúť nie vlastnými silami človeka’ale spoluprácou s Božou milosťou. Túto milosť treba hľadať a získať prostredníctvom modlitby a prijímania sviatostí.   

Tridentský koncil, vykonávajúc svoju neomylnú učiteľskú autoritu, odsúdil učenie, že človek sa nemôže vyhnúť páchaniu hriechu:   

Ale nikto, akokoľvek ospravedlnený, by sa nemal považovať za oslobodeného od zachovávania prikázaní; nikto by nemal používať ten unáhlený výrok, ktorý Otcovia zakázali pod anatémou, – že zachovávanie Božích prikázaní je nemožné pre toho, kto je ospravedlnený.^[8]  

Boh nám dá milosť, ktorá nám pomôže zostať slobodnými od hriechu, ale my musíme urobiť svoj diel spolupráce s ním. Koncil učil:  

Boh totiž neprikazuje nemožné, ale tým, že prikazuje, ťa aj napomína, aby si robil, čo môžeš, aj sa modlil za to, čo nemôžeš, aj ti pomáha, aby si mohol; ktorého príkazy nie sú ťažké; ktorého jarmo je sladké a bremeno ľahké. Veď kto je synom Božím, miluje Krista; ale tí, čo ho milujú, zachovávajú jeho prikázania, ako sám dosvedčuje; čo s Božou pomocou určite dokážu.^[9] 

A pokračuje to ďalej:  

Boh totiž neopúšťa tých, ktorí boli raz ospravedlnení jeho milosťou, ak nie je najprv nimi opustený.^[10]  

Božia’milosť je daná na pomoc pri dodržiavaní morálneho zákona. Pápež Lev XIII. učil: 

K tomuto pravidlu konania a obmedzovania zla sa Boh zaručil dať osobitné a najvhodnejšie pomôcky na posilnenie a usporiadanie ľudskej vôle. Prvou a najvýznamnejšou z nich je moc jeho božskej milosti, ktorou možno osvietiť myseľ a zdravo povzbudiť vôľu a pohnúť ju k neustálemu úsiliu o mravné dobro, takže používanie našej vrodenej slobody sa stáva zároveň menej náročné a menej nebezpečné.^[11]  

Táto milosť nám pomáha stať sa skutočne slobodnými; v žiadnom prípade neobmedzuje našu slobodu. Pápež vysvetľuje: 

Nie že by táto Božia pomoc nejakým spôsobom bránila slobodnému pohybu našej vôle; práve naopak, pretože milosť pôsobí v človeku vnútorne a v súlade s jeho prirodzenými sklonmi, keďže pochádza od samotného Stvoriteľa jeho mysle a vôle, ktorým sú všetky veci hýbané v súlade s ich prirodzenosťou.  

Angelský doktor zdôrazňuje, že práve preto, že božská milosť pochádza od Autora prírody, je tak obdivuhodne prispôsobená na to, aby bola ochranou všetkých prirodzeností a udržiavala charakter, účinnosť a pôsobenie každej z nich.^[12]  

Pomocou Božej milosti je človek schopný dosiahnuť morálnu slobodu bez toho, aby jehoprirodzená sloboda bola akokoľvek obmedzená.   

Amoris Laetitia 

Neomylné a nereformovateľné učenie Katolíckej cirkvi o Božej pomoci milosti pri vyhýbaní sa hriechu František vo svojom dokumente Amoris Laetitia priamo popiera. 

V odseku 301 tohto dokumentu sa uvádza:  

Subjekt môže dobre poznať pravidlo, a predsa má veľké ťažkosti s pochopením ‘jeho vnútorných hodnôt,’ alebo sa nachádza v konkrétnej situácii, ktorá mu neumožňuje konať inak a rozhodnúť sa inak bez ďalšieho hriechu.^[13]

Jasný význam tohto úryvku je, že sú príležitosti, keď sa nedá vyhnúť spáchaniu hriechu. Neexistujú však žiadne konkrétne situácie, v ktorých sa hriechu nedá vyhnúť. Boh vždy dáva milosť, a to tým, ktorí s ním chcú spolupracovať. Tridentský koncil, ako sme videli vyššie, to konkrétne definuje:  

[N]ikto, akokoľvek ospravedlnený, by si nemal myslieť, že je oslobodený od zachovávania prikázaní; nikto by nemal používať ten unáhlený výrok, ktorý zakázali Otcovia pod anatémou, – že zachovávanie Božích prikázaní je nemožné pre toho, kto je ospravedlnený.   

Boh totiž neprikazuje nemožné, ale tým, že prikazuje, ťa jednak napomína, aby si robil, čo môžeš, jednak sa modlíš za to, čo nemôžeš, a jednak ti pomáha, aby si mohol.^[14]  

Nie je možné súčasne súhlasiť s učením Katolíckej cirkvi a s postojom, ktorý vyjadril František.  

Máme pred sebou dve pravidlá viery a prihlásenie sa k jednému vylučuje prihlásenie sa k druhému. Možno sa riadiť učením, ktoré neomylne navrhlo Magistérium Katolíckej cirkvi, alebo sa možno riadiť učením Amoris Laetitia, ktoré navrhol František. (Viac o dôsledkoch dodržiavania falošného pravidla viery sa dočítate na tomto mieste.)  

Učenie Katolíckej cirkvi vedie mužov a ženy k tomu, aby hľadali Božiu&nbsppomoc a prostredníctvom modlitby a sviatostí dosiahli skutočnú slobodu tu na zemi a dokonalé šťastie navždy v nebi. 

Františkovo učenie vedie mužov a ženy k tomu, aby zostali zotročení hriechom a napokon trpeli večnými mukami v pekle.   

Učenie Katolíckej cirkvi predstavuje Boha ako milujúceho Otca, vždy pripraveného pomôcť svojim deťom dosiahnuť plnú dôstojnosť a viesť slobodný život, ktorého cieľom je šťastie.   

Františkovo učenie predstavuje Boha ako toho, ktorému chýba buď moc, alebo túžba pomáhať nám, a predstavuje ľudské bytosti ako nevyhnutne uviaznuté v kolobehu hriechu a neresti.  

Učenie Katolíckej cirkvi vedie k morálnej slobode. Františkovo učenie vedie k morálnemu otroctvu.  

Záver 

V tomto a predchádzajúcom článku sme videli, že morálnu slobodu môžu ľudia dosiahnuť:  

Človek, ktorý má morálnu slobodu, je v najdôležitejšom zmysle slova slobodný. Zostáva slobodný aj vo väzení alebo pri prenasledovaní, pretože žije v súlade so svojou prirodzenosťou a zákonom Boha, ktorý ho stvoril. Otrok môže mať morálnu slobodu, zatiaľ čo jeho pán zostáva zotročený hriechom.  

Slobodu však používame aj v širšom zmysle. Hovoríme o tom, že človek je “slobodný” vo vzťahu k blížnemu a k štátu. Práve tomuto aspektu slobody sa budeme venovať v ďalšom pokračovaní.