- Kardinál Müller odsúdil rúhavú sochu Panny Márie v rakúskej katedrále.
- Veriaci zničil sochu, tvrdiac, že to urobil pre Matku Božiu.
- 8 000 ľudí podpísalo petíciu na odstránenie "pohanskej sochy".
- Kresťanské umenie má posilňovať vieru a viesť k uctievaniu Krista.
Kardinál Gerhard Müller reagoval na rúhavú sochu “Panny Márie” v katolíckej katedrále v Rakúsku, ktorú nedávno zničil veriaci katolík.
Kardinál Müller vo vyhlásení, ktoré zverejnil portál kath.net, odsúdil “[t]vorbu Márie na demonštráciu feministických ideológií proti údajne patriarchálne obmedzenému zmýšľaniu v Cirkvi[.]”
V pondelok sa našla sťatá rúhavá a obscénna socha, ktorú “umelec” umiestnil v Dóme svätej Márie”v rakúskom Linzi.
“Urobil som to predovšetkým pre Matku Božiu!”povedal katolík, ktorý sochu zničil svojmu rakúskemu spolubratovi Alexandrovi Tschugguelovi.
Predtým 8 000 ľudí podpísalo petíciu, v ktorej žiadali diecézu, aby odstránila “pohanskú sochu.”
Zopakujúc typické feministické, pro-potratové tézy, Esther Strauss, ktorá sochu navrhla, povedala, že “toto násilie je výrazom toho, že stále existujú ľudia, ktorí spochybňujú právo žien’na vlastné telo.”
Sochárka Theresa Limbergerová, ktorá sochu vytvorila, priznala, že zámerne zobrazila Pannu Máriu v rozpore s katolíckou vierou.
“Netolerancia, zaostalosť a nedostatok osvety v katolíckej cirkvi je šokujúca,”tvrdila Limbergerová pre miestny spravodajský portál Oberösterreichische Nachrichten.
Čítajte: Katolík zničil rúhavú sochu ‘Panny Márie’ v rakúskej katedrále: ‘Urobil som to pre Matku Božiu!’
Kardinál Müller, bývalý šéf Kongregácie pre náuku viery, zdôraznil, že umenie by malo “posilňovať divákovu’vieru,” povzbudzovať divákov k uctievaniu Krista a nie viesť k nemorálnosti.
“Kritike zvrátenia kresťanského umenia ako prostriedku zbožnosti na reklamu feministickej ideológie v rozpore s prirodzeným zmyslom pre hanbu nemožno čeliť pseudo-osvietene obvinením z prudérie alebo pseudo-teologicky ako výhonku ultrakonzervatívneho postoja,” uviedol nemecký prelát.
Poznamenal, že cieľom kresťanského a sakrálneho umenia je “vyjadriť nekonečnú krásu Boha v ľudských dielach.”
“A práve z tohto opisu povahy posvätného umenia vyvodzuje Druhý vatikánsky koncil: ‘Cirkev vždy správne vykonávala akúsi arbitráž; posudzovala a rozhodovala o dielach umelcov, ktoré zodpovedajú viere, zbožnosti a úctivo odovzdaným zákonom a majú sa považovať za vhodné na službu svätyni.’ (Konštitúcia o liturgii 122).”