- I. Vatikánsky koncil - neomylná dogmatizácia
- II. Vatikánsky koncil - pastorálny charakter, otvorený interpretácii
- Problémy s liturgickou reformou a interpretáciou koncilu
- Kritika ekumenizmu, potreba jednoty v pravde a dogmatizácie
Osobne rozlišujem medzi I. vatikánskym koncilom, ktorý predstavil neomylnú dogmatizáciu, a II. vatikánskym koncilom, ktorý chcel byť (len) pastorálnym koncilom. Je pochopiteľné, že chcel do kolegiality biskupov včleniť vrcholné vyhlásenia I. vatikánskeho koncilu, aby dosiahol určitú rovnováhu vo vzťahu medzi pápežom a biskupmi. To však neznamená, že by sa mohlo alebo mohlo ukrátiť na obsahu I. vatikánskeho koncilu.
Už v mladosti som si však všimol, že mnohé pasáže II. vatikánskeho koncilu sú otvorené interpretácii a majú veľmi silný charakter kompromisu alebo istej nejednoznačnosti, čo mi už vtedy vadilo. Bol som dvadsaťročný novic. Ako ministrant som zažil, ako brutálne a prehnane sa presadzovala liturgická reforma, ktorú konciloví otcovia nemali v úmysle a ani sa nedá vyvodiť z textov.
Ako ministrant som bol preškoľovaný zo starého na nový obrad. Boli to skôr komisie (Bugnini) než konciloví otcovia, ktorí boli pri práci. Iste, niektorí išli z koncilu domov, aby voľnosť, ktorú koncilné texty ponúkali, interpretovali čo najširšie. Postupom času sa k tomu kritickejšie postavili aj Ratzinger a Wojtyla. Dnes sa, žiaľ, mnohí odvracajú od samotných textov aj tam, kde by sa mali držať koncilu.
Myslím si, že vtedy (60. roky), podobne ako v sekulárnej sfére (progresivizmus), panovalo prehnané nadšenie a dôvera v ekumenizmus. S touto generáciou už nemôžeme napredovať. Dnešní mladí veriaci, ako som to mohol veľmi dobre vidieť ako mladý biskup, o koncile nič nevedia a nezaujímajú sa oň. Nečítali takmer žiadne texty, ale cítia sa priťahovaní starou liturgiou [tradičnou latinskou omšou] bez toho, aby boli ideologickí. U mladých duchovných je tiež zreteľný konzervatívny obrat ako reakcia na posledných 50 rokov “cirkevnej reformy.”
Myslím si, že pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. boli ešte príliš silne biograficky spätí s Druhým vatikánskym koncilom, aby mohli čeliť generácii zajtrajška s väčšou vnútornou slobodou. K niektorým veciam v pontifikáte Jána Pavla II. a Benedikta XVI. som dosť kritický. Ten však svojou výzvou k hermeneutike kontinuity namiesto hermeneutiky rozchodu jasne pochopil problém od čias Druhého vatikánskeho koncilu. Kardinál [Leo Jozef] Suenens hovoril o revolúcii podobnej Francúzskej revolúcii, ktorá zničila katolícky spoločenský poriadok “Ancien régime.”
Pokiaľ ide o ekumenizmus, už dávno nezdieľam optimizmus koncilu”a. Úsilie iba zlepšilo atmosféru, ale neprinieslo jednotu. Všade sme tiež rozobrali veľkú časť našej katolíckej podstaty a vystavili ju diskusii bez toho, aby vznikla skutočná cirkevná jednota. Rozpory dokonca pokračujú (porov. anglikánska cirkev; koptská cirkev’odstúpenie od Fiducia supplicans; rozkol medzi gréckymi pravoslávnymi (Bartolomej) a ruskou pravoslávnou cirkvou (Cyril); Ukrajina/Kyjev a Moskva/Cyril; rozpory v Katolíckej cirkvi za tohto pontifikátu (porov. napr. reakcie celých biskupských’konferencií na Fiducia supplicans). To všetko by sa mohlo ešte zhoršiť.
Vatikán II. s jeho pastoračným, skôr antidogmatickým prístupom treba chápať v kontexte jeho doby a dnes ho treba čítať trochu diferencovanejšie, na druhej strane (o to mi ide) dogmatizácia petrovského úradu si zachováva istú nadčasovú normatívnosť, ktorej nemôžeme robiť ústupky, aby sme rozvíjali výkon petrovského úradu, ktorý by nezodpovedal obsahu a zneniu dogmy. Historické prečítanie tohto koncilu, ktoré je tiež možné, preto nesmie vyliať s vaničkou aj dieťa prostredníctvom takzvaného preformulovania. To by nebol pokrok. Som presvedčený, že jednota existuje len v (plnej) pravde. Pokiaľ sa tá nedosiahne, zostáva neexistujúca. “Láska” to nemôže zmeniť.
V každom dialógu musíme vychádzať z pravdy a zotrvávať v nej. Avšak tak ako v spoločnosti, aj tu často prevládajú pocity a záujmy (moc), nie objektívna pravda.
Osobne by som sa skôr usiloval o spoluprácu a propagoval túto dohodu v takých otázkach, ako je mier, kde sa dá dosiahnuť dohoda. Ale myslieť si, že by sme mohli protestantské denominácie (spoločenstvá) priviesť späť k jednote viery s nami prostredníctvom konsenzuálnych rozhovorov bez toho, aby konvertovali na katolícku vieru, zostáva pre mňa ilúziou. Veď oni avizovane chcú zostať protestantmi a nevrátiť sa k ekumenizmu. “V 16. storočí teda neurobili nič zlé.” Rovnako beznádejné je to s pravoslávnymi v inom zmysle. Ak nedokážu dosiahnuť jednotu medzi sebou, ako ju môžu dosiahnuť s nami, zo všetkých ľudí, a ešte s jedným patriarchátom? Myslím, že “Vikár Kristov” je uvedený aj medzi historickými titulmi v Annuario Pontificio. Prečo? A prečo sa v ňom opäť objavuje “patriarcha Západu” všetkého? Letničiari sebavedome expandujú a sú pravdepodobne presvedčení, že my sekularizovaní katolíci už naozaj neveríme. Myslia si to aj pravoslávni, ktorí sa k nám často správajú ako k sekte na najnižšej úrovni, aspoň keď cestujete do zahraničia.
Očakávam jednotu od Krista, ktorý opäť príde v sláve. Argumentačne, tak ako v predchádzajúcej forme ekumenizmu, ktorá vždy predpokladá, že tí druhí môžu zostať sami so sebou, tak ako my, túto jednotu jednoducho nemožno mať ani dosiahnuť (argumentačne; konsenzuálne diskusie). Nikdy sa mi nepodarilo nikoho o niečom presvedčiť argumentáciou, ak mu milosť najprv nedala vnútorný náhľad ešte predtým, ako som mu otvoril ústa. Šavla obrátilo vnútorné svetlo, nie Ananiáš’ argumenty.
Čítajte: Biskup Eleganti: Pápežský primát sa nesmie definovať ekumenickými ‘rokovaniami’ s nekatolíkmi
Nemôžeme dekonštruovať pravdu na nejaké jej (čiastkové) aspekty, napr, rozkladať zmŕtvychvstanie na “vec Ježišova pokračuje”, aby sme získali na svoju stranu Aténčanov (do tohto bodu by s tým pravdepodobne súhlasili), pre ktorých bola celá, surová pravda o telesnom zmŕtvychvstaní Ježiša dôvodom na opustenie dialógu (o tom inokedy). Ak by sme to isté chceli urobiť s Petrovým úradom, bola by to pre mňa určite chyba. Inými slovami: čestný primát; služba lásky; predsedanie synodám a koncilom; moderovanie; prostredník; hovorca; primus inter pares; atď.
Všetko toto potvrdené (t. j. prijaté), ale bez kľúčovej moci v zmysle I. vatikánskeho koncilu, t. j. bez jurisdikcie a definičnej právomoci nad celou Cirkvou (v tomto prípade skôr chápanou ako communio ecclesiarum). Podľa mňa by išlo o dekonštruovanú pravdu, ktorá bola popísaným spôsobom degradovaná a ktorá bola navyše na I. vatikánskom koncile neomylne definovaná, ale ktorú oddelení kresťania neakceptujú (maximálna požiadavka).
Zástancovia by mohli odpovedať: “Ale aspoň niečo sme dosiahli, primát cti.” Moja odpoveď: Ale nie jednotu v pravde. A aj v mnohých iných viditeľných oblastiach zostávame rovnako rozdelení a rozporuplní ako predtým. Ak toto mal Ján Pavol II. na mysli svojou ponukou (Ut unum sint 95), potom sa podľa môjho názoru mýlil rovnako, ako keď pobozkal Korán. Ibaže človek typicky abstrahuje od pravdy (t. j. od vlastného nároku na pravdu) a vidí v tomto geste iba vyjadrenie úcty voči tomu, čo je pre druhého (ale nie pre mňa) posvätné. Napriek tomu, ako možno bozkávať evanjelium v liturgii a Korán na stretnutí, najmä keď vieme, ako ho vnímajú alebo interpretujú moslimovia?"