V evanjeliu dnešnej svätej omše čítame o stretnutí Ježiša so zástupom. Požiadal ich o odpoveď na najdôležitejšiu otázku, s ktorou sa stretávajú muži a ženy každého veku: Kto je pre mňa Ježiš Kristus? Po správe o tom, kto podľa zástupov je, sa Ježiš obracia na tých, ktorí s ním chodili. Chce počuť ich odpoveď. Je to Šimon, ktorý odpovedá so živou vierou:
Povedal im: ‘Ale za koho ma pokladáte vy?"’ Šimon Peter odpovedal: ‘Ty si Kristus, Syn živého Boha.’ Ježiš mu na to povedal: ‘Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov. Veď ti to nezjavilo telo a krv, ale môj nebeský Otec. A tak ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány podsvetia ju nepremôžu. Dám ti kľúče od nebeského kráľovstva. Čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.’
V tomto stretnutí, ako v mnohých stretnutiach vo Svätom písme, sa Šimon mení. Dostáva nové meno Peter, čo znamená “Skala.” Prísľub, ktorý mu dal Ježiš, dal aj celej Cirkvi. A svoj sľub dodržal. Brány pekla nepremohli - a ani nepremôžu - Cirkev. Petrov dar pretrváva až do dnešnej hodiny v úrade, ktorý chráni prvenstvo pravdy v každom veku a zabezpečuje Cirkev v jej poslaní jednoty.
Ale temnota hriechu je prítomná v každom veku spolu s krehkosťou ľudského stavu. Náš evanjeliový text pokračuje. Hneď po tejto prvej odpovedi ten istý Peter neodpovedá Majstrovi jasne:
Odvtedy začal Ježiš svojim učeníkom ukazovať, že musí ísť do Jeruzalema a veľmi trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, byť zabitý a na tretí deň vstať z mŕtvych. Vtedy si Peter vzal Ježiša bokom a začal mu dohovárať: ‘Bože, Pane! Nikdy sa ti nič také nestane." ’ On sa obrátil a povedal Petrovi: ‘Choď za mnou, satan! Si mi prekážkou. Neuvažuješ ako Boh, ale ako ľudia.’
Ten istý Šimon, teraz nazývaný Peter (Skala), ktorý práve dostal verejné potvrdenie od Majstra, je teraz otvorene pokarhaný. Napriek tomu si Pán Petra naďalej hlboko používal. Je to preto, že miloval hlboko, vášnivo a úplne. To je všetko, čo sa od neho vyžaduje. Petrov verný život a mučenícka smrť boli prejavom ochoty aj po páde opäť vstať a pokračovať v ceste. Tak to môže byť s každým z nás.
Svätci sa postavili na nohy evanjeliu. Ukazujú nám na príklade z mäsa a kostí, ako máme odpovedať na otázku: “Za koho ma pokladáte?"” Chodia podľa toho, čo hovoria. Všetci sme svätí v tom zmysle, že sme boli Pánovi odkázaní na svätý život (Katechizmus Katolíckej cirkvi #946-952). Avšak už od prvých storočí Cirkvi boli tí kresťania, ktorí žili v úzkom spoločenstve s Pánom, preukazovali hrdinské čnosti a odrážali Kristovu žiaru, uctievaní počas života i po smrti.
Títo kresťania mali čestné miesto aj v spoločenstve svätých. Toto je úrodné pole, z ktorého sa začala prax kanonizácie niektorých z týchto členov Kristovho tela. V Katechizme sa vysvetľuje:
Kanonizovaním niektorých veriacich, t. j, slávnostným vyhlásením, že praktizovali hrdinské čnosti a žili vo vernosti Božej’milosti, Cirkev uznáva silu Ducha svätosti vo svojom vnútri a udržiava nádej veriacich tým, že im svätých navrhuje ako vzory a orodovníkov. ‘Svätí boli vždy zdrojom a prameňom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi’’ vskutku, ‘svätosť je skrytým prameňom a neomylným meradlom jej apoštolskej činnosti a misionárskej horlivosti’ (KKC #828)
Dnes, 8. augusta, si v liturgickom kalendári uctievame svätého Dominika. Keď sa začínalo 13. storočie, veľké omyly zavádzali mnohých veriacich na juhu Francúzska. V Cirkvi pôsobili falošní učitelia, ktorí mnohých zviedli na scestie. Ako všetky herézy, aj albigénska heréza oslabila vieru mnohých a viedla k oslabeniu Cirkvi. Tí, ktorí podľahli bludom, už nedokázali správne odpovedať na túto základnú otázku:
V dôsledku toho stratili zo zreteľa to, kým boli a kým sa mohli stať, keď odpovedali na milosť a nasledovali Pána v srdci jeho Cirkvi. Kultúry sa stávajú menej ľudskými, keď prestávajú byť plne kresťanskými. Tento veľký svätec rozoznal, čo bolo v dôsledku tohto šírenia omylov najviac potrebné – jasné, nebojácne hlásanie plnosti právd, ktoré učí Písmo a Cirkev, ktorá stráži vklad viery.
V dôsledku jeho jasného učenia a hrdinskej cnosti sa okolo Dominika začali zhromažďovať ľudia. Chceli ho napodobňovať, ako on napodobňoval Krista (1 Kor 11, 1), a žiť zbožným kresťanským spôsobom života. Vznikol Rád kazateľov (OP), ktorý sa šíril ako semeno obnovy pre celú Cirkev. Venovali sa poučovaniu veriacich o pravdách viery. Vyvracali omyly, ktoré podkopávali a oslabovali Cirkev. Títo nasledovníci sa neskôr začali ľudovo nazývať dominikáni, podľa muža, ktorého Pán použil, aby ich zhromaždil k sebe.
V priebehu storočí dominikáni vždy poskytovali mimoriadnu pomoc Cirkvi v jej poslaní viesť všetkých mužov a ženy k plnosti pravdy. Niektorí z najväčších teológov Katolíckej cirkvi sú dominikáni. Moja spomienka na dominikánov je stále čerstvá. Počas môjho postgraduálneho štúdia morálnej teológie boli mnohí moji spolužiaci mladí dominikáni. Ich sviežosť lásky k Pánovi sa vyrovnala ich hlbokému pochopeniu hlbokých právd katolíckej viery a schopnosti odovzdávať ich druhým. Boh vie, že to v tejto hodine potrebujeme!"
Katechizmus nám pripomína, že svätí sa za nás prihovárajú: “Súc tesnejšie spojení s Kristom, tí, čo prebývajú v nebi, pevnejšie upevňujú celú Cirkev vo svätosti. Neprestávajú sa za nás prihovárať u Otca, keď ponúkajú zásluhy, ktoré získali na zemi skrze jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, Ježiša Krista. Ich bratskou starostlivosťou sa teda veľmi pomáha našej slabosti.” (KKC č. 956)
Jeden zo svätých citovaných v poznámkach pod čiarou, ktoré sprevádzajú tento odsek, nádherný príklad niekoho, kto pomáha upevňovať Cirkev vo svätosti, je Dominik. Keď zomieral, prisľúbil svojim bratom, ktorí sa okolo neho zhromaždili: “Neplačte, lebo po svojej smrti vám budem užitočnejší a vtedy vám budem pomáhať účinnejšie ako za svojho života.” Naše druhé čítanie z ofícia čítaní na tento deň ponúka nasledujúce svedectvo súčasníkov sv. Dominika.
***
Hovoril s Bohom alebo o Bohu
Dominik mal takú veľkú bezúhonnosť a bol tak silne motivovaný Božou láskou, že sa bezpochyby ukázal ako nositeľ cti a milosti. Bol to človek veľmi vyrovnaný, okrem prípadov, keď bol pohnutý k súcitu a milosrdenstvu. A keďže radostné srdce oživuje tvár, prejavoval pokojnú vyrovnanosť duchovného človeka láskavosťou, ktorú prejavoval navonok, a veselosťou svojej tváre.
Kamkoľvek prišiel, slovom i skutkom sa prejavoval ako muž evanjelia. Počas dňa sa nikto nesprával spoločenskejšie a príjemnejšie voči svojim bratom a spolupracovníkom. Počas nočných hodín nikto nebol vytrvalejší v každom druhu bdenia a prosieb. Málokedy hovoril, ak to nebolo s Bohom, teda v modlitbe, alebo o Bohu, a v tejto veci poučoval svojich bratov.
Často vyslovil osobitnú osobnú prosbu, aby mu Boh ráčil udeliť skutočnú lásku, účinnú v starostlivosti o spásu ľudí a v jej získavaní. Veril totiž, že len vtedy bude skutočným Kristovým údom, keď sa úplne obetuje za spásu ľudí, tak ako sa Pán Ježiš, Spasiteľ všetkých, úplne obetoval za našu spásu. Preto pre toto dielo po dlhom období starostlivého a prezieravého plánovania založil rád bratov kazateľov.
V rozhovoroch a listoch často nabádal bratov z rádu, aby neustále študovali Starý a Nový zákon. Vždy so sebou nosil evanjelium podľa Matúša a Pavlove listy a študoval ich tak dobre, že ich poznal takmer naspamäť.
Dvakrát alebo trikrát bol zvolený za biskupa, ale vždy odmietol a radšej žil so svojimi bratmi v chudobe. Počas celého života si zachovával česť svojho panenstva. Chcel byť bičovaný a rozsekaný na kúsky, a tak zomrieť pre Kristovu vieru. Pápež Gregor IX. o ňom vyhlásil: “Poznal som ho ako vytrvalého stúpenca apoštolského spôsobu života. Niet pochýb, že je v nebi a má účasť na sláve samotných apoštolov.”