Počas tohto víkendu, ktorý je Sviatkom práce, si oddýchneme od práce, aby sme si uctili prácu a pracujúcich. Je to jedinečný svetský sviatok s hlbokým kresťanským potenciálom. Väčšina z nás bude mať voľný deň, počas ktorého sa zídeme na neskorých letných vareniach a oslavách. Je to čas, keď si môžeme pospať o niečo neskôr ako zvyčajne a oddýchnuť si od toho, čo je v našom súčasnom životnom vzorci tak často zbesilým tempom.
Pre mnohých rodičov znamená víkend Sviatku práce prechod z hektického letného tempa do nového hektického tempa školského roka. Pre žiakov a učiteľov je zároveň vstupnou bránou do nového školského roka, keď začíname prácu na výchove, slove, ktorého latinský koreň odhaľuje jeho hĺbku. Prostredníctvom neho sme vtiahnutí do plnšieho spôsobu života a uschopnení žiť inak.
Pre kresťanov Sviatok práce môže - a mal by - znamenať oveľa viac. Vyzýva nás, aby sme preskúmali, ako vnímame svoju vlastnú prácu vo svetle toho, čo Cirkev hlása o dôstojnosti každej ľudskej práce, bez ohľadu na jej druh, práve preto, že ju vykonávajú ľudské osoby, ktoré sú stvorené na Boží obraz a podobu.
V posledných rokoch svojho života sa svätý Ján Pavol II. prihovoril vedúcim predstaviteľom hnutia Katolícka akcia v Taliansku na sviatok svätého Jozefa robotníka a hovoril o tom, čo nazval “evanjelium práce” Slovo “evanjelium” znamená dobrá zvesť. Jedna z obľúbených pasáží zosnulého pápeža z Druhého vatikánskeho koncilu’Pastorálnej konštitúcie o úlohe Cirkvi v súčasnom svete, ktorá bola základom mnohých jeho textov, stojí za zamyslenie, keď skúmame dôstojnosť práce a robotníka:
“Pravdou je, že iba v tajomstve vteleného Slova nadobúda tajomstvo človeka svetlo. Adam, prvý človek, bol totiž predobrazom toho, ktorý mal prísť, totiž Krista Pána. Kristus, posledný Adam, zjavením tajomstva Otca a jeho lásky plne zjavuje človeka samotnému človeku a objasňuje jeho najvyššie povolanie. Nie je teda prekvapujúce, že v ňom všetky spomínané pravdy nachádzajú svoj koreň a dosahujú svoju korunu.”
“Ten, ktorý je ‘obraz neviditeľného Boha’ (Kol 1, 15), je sám dokonalým človekom. Adamovým synom obnovuje božskú podobu, ktorá bola od prvého hriechu znetvorená. Keďže ľudská prirodzenosť, ako ju prijal, nebola zrušená, práve tým bola aj v našom ohľade povýšená na božskú dôstojnosť. Svojím vtelením sa totiž Boží Syn istým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, myslel ľudskou mysľou, konal ľudským rozhodnutím a miloval ľudským srdcom. Narodil sa z Panny Márie a skutočne sa stal jedným z nás, podobný nám vo všetkom okrem hriechu." (G. S. #22)
V roku 1981 Ján Pavol vydal encyklický list s názvom “O ľudskej práci,” v ktorom nádherne predstavuje kresťanskú víziu dôstojnosti ľudskej práce a pracovníka. V úvodnom odseku napísal:
“(W)ork znamená akúkoľvek činnosť človeka, či už manuálnu alebo intelektuálnu, bez ohľadu na jej povahu alebo okolnosti; znamená akúkoľvek ľudskú činnosť, ktorá môže a musí byť uznaná za prácu, uprostred všetkých mnohých činností, ktorých je človek schopný a ku ktorým je predurčený svojou prirodzenosťou, na základe samotného ľudstva. Človek je stvorený, aby bol vo viditeľnom vesmíre obrazom a podobou samého Boha, a je doň umiestnený, aby si podmanil zem.”
“Od začiatku je teda povolaný k práci. Práca je jednou z vlastností, ktoré odlišujú človeka od ostatných tvorov, ktorých činnosť na udržanie života nemožno nazvať prácou. Iba človek je schopný pracovať a iba človek pracuje, pričom prácou zároveň zaberá svoju existenciu na zemi. Práca teda nesie osobitný znak človeka a ľudstva, znak osoby pôsobiacej v spoločenstve osôb. A tento znak rozhoduje o jej vnútorných charakteristikách; v istom zmysle tvorí jej samotnú podstatu.”
Žijeme v dobe, ktorá stratila zo zreteľa skutočnú dôstojnosť práce – pretože sme stratili zo zreteľa dôstojnosť pracovníka. Táto strata je jedným z ďalších zlých plodov roztržky, ktorú spôsobil hriech. V priemyselnom veku boli muži a ženy často redukovaní na obyčajné nástroje v spoločnosti, ktorá zdôrazňovala “produktivitu” pred dôstojnosťou ľudskej osoby, pracovníka.
Technologický vek sľuboval niečo iné, ale tento sľub nesplnil. Na mužov a ženy sa stále príliš často pozerá ako na nástroje a predmety, a nie ako na osoby a dary. Dokonca aj veda, veľký dar, ktorý má slúžiť ľudskej osobe, ľudskému rozkvetu, rodine a spoločnému dobru, často podporovala pohľad na ľudskú osobu ako na predmet, s ktorým sa dá experimentovať a ľubovoľne sa ho zbavovať. Tento základný omyl je koreňom súčasnej kultúry smrti.
Pochopiť pravdu, že dôstojnosť každej ľudskej práce vyplýva z dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá sa do nej zapája, si vyžaduje to, čo svätý Pavol správne nazval “obnovou mysle” (porov. Rim 12, 2). Svätý Ján Pavol povedal účastníkom tohto stretnutia Katolíckej akcie, že keďže práca “bola znesvätená hriechom a kontaminovaná egoizmom,” je to činnosť, ktorú “treba vykúpiť.” Jeho slová sú v tejto hodine rozhodujúce.
Pripomenul im, že “Ježiš bol človekom práce a táto práca mu umožnila rozvinúť jeho ľudskosť.”Zdôraznil, že “práca v Nazarete predstavovala pre Ježiša spôsob, ako sa venovať ‘záležitostiam Otca,'” dosvedčujúc, že “dielo Stvoriteľa sa predlžuje” prostredníctvom práce, a preto “podľa Božieho prozreteľnostného plánu človek prácou realizuje svoje vlastné človečenstvo a človečenstvo iných: V skutočnosti práca ‘formuje človeka a v istom zmysle ho aj vytvára.”
Zdôraznil, že prácu treba zachrániť “pred logikou zisku, pred nedostatkom solidarity, pred horúčkou zarábať stále viac, pred túžbou hromadiť a spotrebúvať.”Keď sa ťažisko práce podriadi tomu, čo nazval “neľudským bohatstvom, ” povedal, stáva sa “zvodnou a nemilosrdnou modlou.”Táto záchrana nastáva vtedy, keď sa “vrátime k prísnym slovám Božského Majstra: ‘Veď čo prospeje človeku, ak získa celý svet a seba stratí alebo premárni?"”
Nakoniec svätý Ján Pavol II. pripomenul, že Ježiš, “Božský robotník z Nazareta”, nám tiež pripomína, že ‘život je viac ako jedlo” a že práca je pre človeka, nie človek pre prácu. To, čo robí život veľkým, nie je subjekt zisku, ani druh povolania, ani úroveň kariéry. Človek má nekonečne väčšiu hodnotu ako statky, ktoré vyrába alebo vlastní."&rsdquo;
Aký hlboký a skutočne oslobodzujúci odkaz na tento Sviatok práce! V tejto hodine treba nanovo hlásať “evanjelium práce”. Katolícky katechizmus nás poučuje:
“Ľudská práca vychádza priamo z osôb stvorených na Boží obraz a povolaných predlžovať dielo stvorenia podmaňovaním zeme, a to jeden s druhým a jeden pre druhého. Preto je práca povinnosťou: “Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje.”
“Prácou si ctíme dary Stvoriteľa’a talenty, ktoré sme od neho dostali. Môže byť aj spásonosná. Tým, že človek znáša ťažkú prácu v spojení s Ježišom, tesárom z Nazareta a ukrižovaným na Golgote, určitým spôsobom spolupracuje s Božím Synom na jeho vykupiteľskom diele. Ukazuje sa ako Kristov učeník tým, že denne nesie kríž v práci, ktorú má vykonať. Práca môže byť prostriedkom posväcovania a spôsobom oživovania pozemských skutočností Kristovým duchom.
“V práci človek uplatňuje a čiastočne napĺňa potenciál vpísaný do svojej prirodzenosti. Prvotná hodnota práce vychádza zo samotného človeka, ktorý je jej autorom a jej príjemcom. Práca je pre človeka, nie človek pre prácu…. Každý by mal mať možnosť čerpať z práce prostriedky na zabezpečenie svojho života a života svojej rodiny a na službu ľudskému spoločenstvu. Prvotná hodnota práce vychádza zo samotného človeka, jej autora a príjemcu. Prostredníctvom svojej práce sa človek podieľa na diele stvorenia. Práca spojená s Kristom môže byť spásonosná.” (pozri KKC č. 2247 a nasl.)
Katolícka vízia práce ju vníma vo svetle vtelenia Ježiša Krista: Boh sa stal ľudskou osobou! Raný cirkevný otec Gregor Teológ (Naziánsky), uvažujúc o Vtelení, vyhlásil: “Čo nebolo prevzaté, nebolo uzdravené!"” Tento pohľad je hlboký a má potenciál prevrátiť náš pohľad na vlastnú prácu!
Celá ľudská skúsenosť bola prevzatá Ježišom Kristom, vrátane našej práce, našej ľudskej práce – bez ohľadu na to, akú formu táto ľudská práca má. Bola premenená Kristom robotníkom! Boží Syn pracoval. Už ako dieťa sa učil od Jozefa, tesára, a pracoval s drevom, svojimi svätými rukami. Iste sa potil, zašpinil a niekedy dokonca zažíval nudu, ale pretože bol v spoločenstve so svojím nebeským Otcom, všetka jeho práca bola spojená s Otcovou’prácou.
Taký istý vzťah máme teraz my s Otcom prostredníctvom nášho krstu v Krista. Tento Ježiš, o ktorom autor listu Židom povedal, že “nepoznal hriech”, určite netrpel jeho trestom, keď sa venoval tejto manuálnej práci v nazaretskej dielni! Hoci existuje biblická podpora, že ťažká práca alebo “pot” práce súvisí so zlomom v usporiadaní vesmíru spôsobeným hriechom (pozri Gn 3, 19), samotná práca NIE JE trestom za hriech.
Adam a Eva pracovali v záhrade a prinášalo im to veľkú radosť. Pre kresťana má byť práca účasťou na pokračujúcom Ježišovom vykupiteľskom poslaní. Ježiš vnímal celý svoj život a poslanie ako prácu. Vždy konal “dielo” toho, ktorý ho poslal (Jn 9, 3-4). My sme milosťou pozvaní žiť rovnakým spôsobom.
Počiatoční kresťania poznali dôstojnosť každej ľudskej práce. Dokonca aj ich ranné bohoslužby sa začali nazývať “liturgia”, čo doslova znamenalo “práca” Cirkvi. Reálny svet pre nich nebol miestom, ktorému sa treba vyhýbať – bola to ich dielňa! Boli tu preto, aby všetkých jeho obyvateľov priviedli ku krstu a začleneniu do Krista a potom svojou modlitbou, svedectvom, bohoslužbou a prácou pripravili reálny svet na jeho skutočný návrat.
Vtelenie, spásonosný život, smrť, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie Ježiša Krista, “paschálne tajomstvo,” začalo proces premeny nielen jeho nasledovníkov, ale aj vesmíru stvoreného skrze neho a pre neho. V skutočnosti je teraz stvorenie znovu stvorené v Ňom. Dielo Ježišovho’ vykúpenia pokračuje prostredníctvom Cirkvi, ktorá je umiestnená v tomto stvorení ako semeno jeho premenenia.
Tento pohľad je súčasťou toho, čo svätý Pavol nazýva “plánom” a “tajomstvom” Boha, aby sa všetko pod nebom a na zemi zjednotilo v Kristovi (porov. napr. Ef 1, 9 - 10). Všetky veci boli stvorené v Kristovi (pozri Kol 1, 15 - 20) a teraz sú znovu stvorené, pretože jeho dielo pokračuje prostredníctvom jeho tela, Cirkvi, ktorej sme členmi.
Pre kresťana je “práca” pozvaním k účasti na tomto výnimočnom pláne, keď je spojený s Ježišom Kristom. Bez ohľadu na to, čo robíme, máme, ako píše apoštol, “robiť to ako pre Pána” (pozri Kol 3). Naša práca potom mení “svet, ” v nás i okolo nás. To znamená, že všetka práca – nielen takzvané “duchovné” alebo “náboženské” veci – má vykupiteľskú hodnotu.
Pamätajte si, že Ježiš Kristus, vtelený Boh, počas svojej pozemskej služby nerobil len to, čo my príliš často považujeme za “duchovné” veci. Všetka ľudská práca posväcuje a mení svet, ktorý Boh stále miluje. Svätý Pavol vystihol nádej celého stvorenia, keď v ôsmej kapitole svojho Listu Rimanom pripomenul, že celé stvorenie “vzdychá” po plnom zjavení Božích synov a dcér. Môžeme mať nový vzťah s celým stvoreným poriadkom – začínajúc teraz – pretože žijeme v Synovi, skrze ktorého a pre ktorého bolo všetko stvorené a teraz je znovu stvorené.
Svätý Ján Pavol mal pravdu; existuje “evanjelium diela”; Pamätajte, že slovo “evanjelium” znamená dobrá správa. Obnovme svoju myseľ a žime toto evanjelium práce spôsobom, akým sa zapájame do všetkej ľudskej práce. Ježiš nás pri svojom nanebovstúpení nenechal sirotami. Naopak, žije v nás a my teraz žijeme v ňom, prostredníctvom Ducha Svätého.
On nás uschopnil žiť inak prostredníctvom milosti vyliatej skrze Ducha Svätého a sprostredkovanej nám vo sviatostiach Cirkvi. Sme pozvaní žiť toto “evanjelium práce” v dobe, ktorá zúfalo potrebuje nové živé svedectvo o dôstojnosti, zmysle a skutočnej hodnote ľudskej práce – svedectvo zakorenené v znovuobjavení dôstojnosti ľudskej osoby. Šťastný Sviatok práce.