Dalo by sa považovať za zázrak, že Estónsko, jeden z troch štátov hraničiacich s Ruskom a stojacich oproti Fínsku cez Baltské more, vôbec existuje. Jeho pohnutá história a nepretržité nároky na jeho územie z východu a západu až do začiatku dvadsiateho storočia vytvárali ťažké podmienky na to, aby sa osobitný jazyk a kultúra udržali a rozvíjali. A predsa sa to podarilo.
Estónsko získalo svoju nezávislosť prvýkrát v roku 1918. Svoju suverenitu stratila v roku 1940, keď bola začlenená do Sovietskeho zväzu. Až v roku 1991 získalo nezávislosť späť. Teraz 1,3-miliónová krajina, ktorá sa opäť snaží zorientovať medzi svojimi mocnými susedmi a ktorú prirodzene ovplyvňuje blízkosť vojny, čelí ďalšej kríze. Tentoraz však ide o demografickú krízu spôsobenú skôr činmi sebazničenia než činmi vonkajšieho nepriateľa.
Podobne ako v iných krajinách, ktoré vznikli po páde železnej opony, boli protirodinné zákony dedičstvom sovietskej éry. Teraz sa však útoky na život a rodinu nanovo zakotvujú v zákonoch našich nezávislých krajín. Komunistický program zameraný proti rodine sa opäť objavil na Západe. Dokonca aj nová definícia manželstva z júna minulého roka, ktorá sa mohla zdať výnimkou z tohto vzorca, je v skutočnosti dedičstvom sovietskeho projektu na zničenie rodiny. Ten sa začal legalizáciou rozvodov v roku 1917, hneď po uchopení moci boľševikmi, pokračoval legalizáciou potratov v roku 1920 a dekriminalizáciou prostitúcie a homosexuálnych vzťahov v roku 1922 a pokračoval zavedením sexuálnej výchovy do škôl začiatkom 20. rokov. Tento program bol, samozrejme, prijatý na Západe vďaka trpezlivej práci kultúrnych marxistov.
Rovnopohlavné “manželstvá” boli v Estónsku legalizované v júni 2023. Stalo sa tak po dramatickom úsilí jeho zástancov zabrániť referendu, keďže jeho výsledok by bol neistý. V skutočnosti jún 2023 znamenal koniec desaťročného boja, v ktorom sa pokusom o novú definíciu manželstva odvážne bránili občianske’iniciatívy a konzervatívni poslanci, čo bol boj, aký sa v histórii tejto mladej krajiny ešte nevyskytol. Tesne pred letnými prázdninami v júni minulého roka sa nová vláda rozhodla presadiť zákon povoľujúci manželstvá “osôb rovnakého pohlavia” prostredníctvom hlasovania o dôvere. Napriek tomu, že ide o morálnu otázku, manželstvo bolo hlasovaním nanovo definované, aby sa potvrdila vernosť vláde.
V Estónsku sa už polovica manželstiev končí rozvodom a väčšina detí sa rodí mimo manželstva, ale zavedenie “manželstva” osôb rovnakého pohlavia posunulo prorodinnú advokáciu naúplne nové územie. Sexuálna výchova propagujúca homosexuálny životný štýl a gender ideológiu je nevyhnutne na ceste k tomu, aby bola zakotvená do zavedeného právneho poriadku.
Dvaja konzervatívni poslanci si nedávno objednali prieskum verejnej mienky, aby zistili, ako sa zmenila verejná mienka v prvom roku po uzákonení “manželstva” osôb rovnakého pohlavia. Prieskum ukázal, že ak by sa referendum o definícii manželstva konalo dnes, 51 % respondentov by stále hlasovalo za to, aby bolo zákonom uznané výlučne ako zväzok medzi mužom a ženou, zatiaľ čo len 33 % respondentov by podporilo definíciu manželstva ako “rodovo neutrálneho” (8 % by sa rozhodlo nezúčastniť sa na referende a ďalších 8 % “nevie povedať”, ako by hlasovalo.)
Ale karta sa obracia a očakáva sa, že právna situácia skôr ako neskôr sformuje verejnú mienku viac v jej prospech.
Čítajte: Bývalý prezident Maďarska zakladá neziskovú organizáciu, ktorá sa zaoberá kolabujúcou pôrodnosťou
Takýto akt hrubej sily, akým legalizácia manželstiev “rovnakého pohlavia” nepochybne bola, má na malý národ hlboko polarizujúci účinok. Sprevádzalo ho aj množstvo hospodárskych politík nepriaznivých pre rodiny, najmä pre mnohodetné rodiny. Spoločne v relatívne krátkom čase posunuli Estónsko ďalej na cestu sebazničenia s veľmi malou nádejou na obnovu.
Tvrdou pravdou je, že pôrodnosť klesla na rekordne nízku úroveň, zatiaľ čo miera potratovosti zostáva tvrdohlavo vysoká.
V roku 2023 bolo v Estónsku v dôsledku umelého prerušenia tehotenstva zabitých 3398 detí. (V rokoch 2022 a 2021 ich bolo 3466 a 3356.)
Estónske zákony povoľujú interrupciu na požiadanie do dvanásteho týždňa tehotenstva a v určitých prípadoch až do dvadsiateho druhého týždňa (t. j. ohrozenie zdravia matky, možné zdravotné postihnutie alebo ak je matka mladšia ako 15 rokov alebo staršia ako 45 rokov). Stát financuje 50 % nákladov na každý lekársky potrat ( 17,67 eura z 35,34 eura) a 70 % nákladov na každý chirurgický potrat ( 107 eura z 152,84 eura). V skutočnosti ide o cenu ľudského života v národe, ktorý bojuje o prežitie!
V minulom roku sa narodilo 10 769 detí, čo je najnižší počet od roku 1919, keď sa začali zbierať demografické údaje. Z porovnania počtu minuloročných umelých potratov’a živonarodených detí vyplýva, že takmer 24 percent estónskych detí bolo zabitých skôr, ako sa mohli narodiť.
Pre ďalšie súvislosti uvádzame, že po znovuzískaní nezávislosti v roku 1991 bolo zabitých viac ako 330 000 estónskych detí a od roku 1956, keď boli v Estónsku (vtedy súčasť Sovietskeho zväzu) legalizované potraty na požiadanie, prišlo o život v dôsledku potratov viac ako 1,5 milióna detí. To je počet väčší, ako je naša súčasná populácia.
Aborty sú, samozrejme, otázkou morálky, nie demografie. Napriek tomu, keď naši lídri hľadajú riešenia dnešnej demografickej krízy a zúfalo sa snažia vymyslieť (lacné) spôsoby, ako podporiť pôrodnosť, nechcú uvažovať o zjavnom: prestať financovať zabíjanie už existujúcich detí.
Prirodzene, kríze rodiny predchádzala kríza viery. A azda nikde nie je táto prvotná kríza viditeľná tak pálčivo ako v spoločnosti, kde päťsto rokov protestantizmu bolo vymazaných päťdesiatimi rokmi komunizmu. Estónsko je v súčasnosti jednou z najsekulárnejších krajín na svete. Viac ako 70 percent obyvateľov sa hlási k neistej náboženskej príslušnosti alebo k žiadnej. Spoločnosť, ktorá stratila zmysel pre Boha, určite stratí aj zmysel pre človeka, to znamená pochopenie posvätnosti ľudského života stvoreného na Boží obraz a podobu a uznanie manželstva ako posvätného pre plodenie a výchovu detí.
Však aj v takejto temnote zostáva otvorená cesta vpred osvetlená Kristovým svetlom prostredníctvom pokánia, nápravy a obrátenia k Božiemu poriadku pre muža, ženu a ich deti.
PREČÍTAJTE SI: Denmark a Nórsko uvoľňujú zákony o potratoch, zatiaľ čo Európa sa rúti k demografickej samovražde
Verzia tohto článku bola pôvodne uverejnená v The Academy Review, časopise Akadémie Jána Pavla II. v júli 2024. Redakcia a opätovné uverejnenie so súhlasom.
Akadémia Jána Pavla II. pre ľudský život a rodinu vznikla pred siedmimi rokmi po “obnovení” Pápežskej akadémie pre život (PAV), ktorú pôvodne založil Ján Pavol II. Dr. Thomas Ward, súčasný predseda Akadémie, spolu s viacerými ďalšími členmi PAV, ktorí sa zasadzovali za život, bol požiadaný o odchod z Akadémie nastupujúcim arcibiskupom Pagliom, ktorý odvtedy viedol Akadémiu úplne iným smerom, než zamýšľal Ján Pavol II. V roku 2017 bola po týchto prepusteniach založená Akadémia Jána Pavla II. pre ľudský život a rodinu, ktorá má slúžiť rovnakým cieľom ako pôvodná Pápežská akadémia pre život na interdisciplinárne štúdium a obranu ľudského života vo všetkých jeho štádiách. Akadémia a jej členovia pokračujú vo svojej práci aj dnes, plne verní autentickému magistériu a večnému učeniu Katolíckej cirkvi.
n.