Dionýz, ktorého sprevádza severská prorokyňa Bridget, sa javí ako najjasnejšia hviezda v tomto súhvezdí mystikov, ktorá osvetľuje záver cyklu prvými zábleskami večného spojenia. Čoskoro pozdravíme Teréziu od Ježiša a jej sprievodcu Petra z Alkantary; zatiaľ čo z tieňov svojej nejasnej noci vyjde v budúcom mesiaci na slávu Ján od kríža v blízkosti veľkej svätej Gertrúdy.
Človek-Boh začal konať a učiť, dal nám najprv príklad a potom učenie; tak aj Cirkev vo svojom liturgickom roku nám najprv predkladá príklady svätých a potom nás učí pravidlám svätosti, ako ich formulovali títo svätí sami. Pevná vo výsledkoch, ktoré dosiahla, teraz akoby spočívala v istote získanej skúsenosťou, a ako v riadnom čase, ktorého vernou ozvenou je ten svätých, podriaďuje sa túžbe vidieť svoje deti schopné spolu so všetkými svätými pochopiť, aká je šírka a dĺžka, výška a hĺbka.
Aby poznali aj Kristovu lásku, ktorá prevyšuje každé poznanie, aby boli naplnení až do celej Božej plnosti. (Ef 3,18-19, Epištola 16. nedele po Päťdesiatnici) Nie je toto to dobré dielo, o ktoré sa apoštol modlí, aby sa v nás zdokonalilo do toho posledného dňa, (Flp 1,6-11, Epištola 22. nedele po Päťdesiatnici) na ktorý nás tieto týždne po Päťdesiatnici pripravujú, totiž: dokonalá spravodlivosť, ovocie lásky v jej plnom rozvoji? Tento rozvoj lásky však nemôže byť bez pokroku duše vo všetkej múdrosti a duchovnom chápaní; (Kol 1,9-14, Epištola poslednej nedele po Päťdesiatnici) a to schvaľovanie lepších vecí, o ktorom hovorí svätý Pavol, sa dá získať len napodobňovaním svätých alebo štúdiom ich skutkov. (Flp 3, 17, List 23. nedele po Päťdesiatnici)
Dnes zhromaždeniu veriacich predsedá neporovnateľný učiteľ Dionýz. S východom a západom zachovajme mlčanie; lebo učiteľovi prináleží hovoriť a učiť a žiakovi patrí mlčať a počúvať. (S. Benedikt. Reg. vi)
Každý najlepší dar a každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel. (Jak 1,17) Každé vyžarovanie nádhery prelievajúce sa z božskej dobroty na človeka v ňom reaguje ako princíp duchovného zjednodušenia a nebeského zjednotenia; a svojou vlastnou silou ho vedie späť k zvrchovanej jednote a božskej jednoduchosti Otca. Veď všetko pochádza od Boha a vracia sa k Bohu.
Už tým, že existujú, majú neživé predmety účasť na Bohu, ktorý je svojou vznešenosťou podstaty bytím všetkého, čo je. Živé veci majú účasť na Jeho životnej energii, ktorá je nadradená všetkému živému. Rozumové a intelektuálne stvorenia majú účasť na Jeho múdrosti, ktorá prevyšuje všetok rozum a inteligenciu. Rôzne bytosti sa približujú k božstvu úmerne tomu, ako sa na ňom podieľajú viacerými spôsobmi.
Je všeobecným zákonom, že božské milosti sa odovzdávajú nižším stupňom prostredníctvom služby vyšších. (Dionýz. De ecclesiastica hierarchia. i, iv, viii) Nerozdeliteľná Trojica, ktorá má božstvo zo svojej prirodzenosti, ustanovila hierarchiu zbožštenia všetkých bytostí, či už rozumových alebo čisto duchovných. Spása je totiž možná len zbožšteným duchom. (De ecclesiastica hierarchia. i) Keďže zbožštenie nie je nič iné ako dosiahnutie zjednotenia s Bohom a pripodobnenie sa mu, cieľom hierarchie je pripodobniť sa Bohu a zjednotiť sa s ním; (Dionys. De celest. hier. iii) predovšetkým absolútnym odrieknutím všetkého, čo odporuje Jeho láske; potom poznaním posvätných právd; účasťou na jednoduchosti Toho, ktorý je Jeden, a manželskou hostinou videnia. (Dionýz. De eccl. hier. i)
Poriadok celej hierarchie je teda takýto: aby sa jedni očisťovali a iní očisťovali; aby sa jedni osvietili a iní osvietili; aby sa jedni zdokonaľovali a iní túto dokonalosť vykonávali. Každá funkcia, ktorú ukladá, smeruje k dvojakému cieľu - prijímať a dávať čistotu, svetlo a dokonalú svätosť.
Prvá hierarchia blahoslavených duchov prijíma prvý prílev cností najvyššieho zasväcovateľa Ježiša a napodobňuje ho najvyšším spôsobom. Tejto prvej hierarchii sa podriaďuje druhá, druhej tretia a tretej hierarchia ľudí. A tak božskou harmóniou stúpajú jeden prostredníctvom druhého k tomu, ktorý je začiatkom a koncom všetkého krásneho poriadku.
Ako každá hierarchia zahŕňa Sily troch rôznych stupňov, medzi týmito niekoľkými stupňami existuje rovnaká nádherná harmónia. Okrem toho sa v každej inteligencii, ľudskej či anjelskej, nachádzajú schopnosti zodpovedajúce trom stupňom každej hierarchie. Práve prechodom cez tieto po sebe nasledujúce stupne sa duchovia podľa svojich schopností podieľajú na čistote, svetle a neobmedzenej dokonalosti. Nič totiž nie je dokonalé samo osebe, nič nie je neschopné ďalšieho pokroku, iba Ten, kto je prvotnou a nekonečnou dokonalosťou. (Dionýz. De eccl. hier. iii, vii, x)
Blahoslavených obyvateľov neba, ktorí nemajú nič zmyslové ani telesné, Boh priťahuje a povznáša k božským veciam nie vonkajšími prostriedkami; spôsobuje, že v nich žiaria čisté lúče a zrozumiteľná nádhera jeho obdivuhodnej vôle. To, čo sa im takto odovzdáva priamo a v jednote, sa nám odovzdáva akoby po častiach, pod mnoţstvom rozmanitých symbolov: vo Svätom písme; v obrazoch, v ktorých nám naša hierarchia, prispôsobujúc sa ľudskej prirodzenosti, zahaľuje tajomstvo Boţieho znovuzrodenia a všetky ostatné sväté tajomstvá; (Dionys. De eccl. hier. i-vii) a opäť v harmónii vesmíru, ktorá ukazuje obrazy a stopy božských ideí.
Akkoľvek všetky veci hovoria o Bohu človeku, ani jedna z nich nehovorí správne. Boh je prístupný rozumu, rozumu, vede; je rozoznateľný zmyslom, myslením, predstavivosťou; jedným slovom, možno ho pomenovať; napriek tomu je nepochopiteľný, nevysloviteľný, bez mena. Všetko ho zjavuje všetkým ľuďom, a predsa ho nikomu nič nezjavuje. Všetko sa o Ňom môže predikovať ako o univerzálnej príčine; (De divinis nominibus, i-xiii) ale keďže je mimo akéhokoľvek vyjadrenia, všetko sa o Ňom môže pravdivejšie popierať. (De mystica theologia, i-v)
Teda mnohí sa pri svojom postupe k Bohu neuspokojujú s prekročením východiskového bodu vonkajších zmyslov nevyhnutných pre našu prirodzenosť, ale stúpajú nad rozmanité operácie uvažovania a argumentácie. Ako sú zmysly prekážkou, keď sa duša vzťahuje na rozumné veci čistým rozumom; tak sa aj samotná rozumová schopnosť stáva zbytočnou, keď sa zbožštená duša, vznešene nevedomá, zabúdajúca na všetky veci, ponára do priepasti nepochopiteľnej múdrosti. Jednoduché priľnutie anjelskej prirodzenosti k Tomu, ktorý prevyšuje všetko poznanie, sa stalo vlastníctvom týchto duší; napodobňujúc anjelov, dosiahli cieľ celej hierarchie tým, že sa čo najúplnejšie spojili s Bohom. (De divinis nominibus, i, iv, vii, xiii)
Vodca kresťanov v posvätnej múdrosti, ó, Trojica, zvrchovane dobrá, veď nás k tej výške, kde všetko svetlo zatieňuje tma, ktorá korzuje v žiarivých bleskoch, a hoci ju nemožno vidieť ani pochopiť, zaplavuje krásou svojich ohňov blažene oslepených duchov. (De myst. theol. i)
Môžeme si dovoliť niečo dodať? Ako sme už poznamenali, (O dekolícii sv. Jána Krstiteľa) samotná Cirkev v tomto období, ktoré pripravuje svet na posledný príchod Manžela, zmierňuje svoj hlas. Zvlášť by sme ju mali napodobňovať dnes, keď božsky inšpirovaný Areopagita, utláčaný ťarchou vlastnej bezmocnosti, volá:
Náš jazyk je tým zbytočnejší, čím menej sa vzťahuje na Boha. Ako človek stúpa bližšie k nebu, pohľad, ktorý vrhá na duchovný svet, sa zjednodušuje a jeho reč sa skracuje; blízko k vrcholu nielenže ubúda slov, ale všetok jazyk, ba aj samotná myšlienka, nakoniec zlyháva. Predtým sa naša reč rozširovala úmerne výške, z ktorej zostupovala; ako stúpa, musí sa rovnako zmenšovať, až kým nedosiahne úplný termín, úplne sa zastaví a stratí sa v nevysloviteľnom. (De mysica theologia, iii)
Medzi tým nám Rím povie, ako zjaviteľ nebeských hierarchií, prichádzajúc z Atén na západ, svojou štedrou krvou zavlažoval semeno, ktoré zasial v budúcom hlavnom meste Francúzska. Obohatená jeho posvätným telom skromná štvrť, dnes známa ako Saint-Denis, dlho prekonávala v povesti svoju susednú Lutéciu (Paríž). Francúzsko sa svojmu apoštolovi odvďačilo za jeho oddanosť slávou, ktorou ho obklopilo; zdalo by sa, akoby sa mu z rytierskeho vnuknutia zaviazalo vynahradiť, že kvôli nej opustil svoju rodnú krajinu. K jeho svätému hrobu sa schádzali obrovské zástupy ľudí; a ešte väčšia bola zbožnosť kráľov.
Zástava mučeníka, oriflamme, bola ich zástavou, Mountjoy St Denys ich bojovým pokrikom, v každom podnebí, kam ich viedlo víťazstvo. Tak ako za života nikdy neopustili kráľovstvo bez toho, aby ho nezverili ochrancovi Francúzska v jeho opátstve, tak mu po smrti odkázali svoje telesné pozostatky. Napriek svätokrádežným profanáciám, aké vznešené predstavenie poskytne svätá nekropola svetu v posledný deň, keď pred očami Adriána a jeho prefektov vstane z hrobu ten, ktorého popravili na Montmartri a odsúdili na neslávu, v sprievode troch dynastií panovníkov hrdých na to, že pri zmŕtvychvstaní vytvoria dvor toho, ktorého považovali za česť obklopiť v smrti. Tvoji priatelia, ó, Bože, sa stali mimoriadne čestnými! (Psalmy 138,17)
Rímom podaný opis sv. Dionýzovi a jeho spoločníkoch, je rovnaký ako ten, ktorý sa nachádza v Menae gréckej cirkvi, hoci tá slávi ich sviatok 3. októbra.
Dionýz, Aténčan, bol jedným zo sudcov Areopágu a mužom učeným v každej vede. Rozpráva sa o ňom, že v deň, keď bol ukrižovaný Kristus, náš Pán, on, hoci bol ešte pohan, keď videl neprirodzené zatmenie slnka, zvolal: ‘Buď Boh prírody trpí, alebo nastáva koniec sveta.’Apoštol Pavol, keď prišiel do Atén, bol predvedený pred Areopág, aby vypovedal o učení, ktoré hlásal. Hlásal tam, že Kristus, náš Pán, vstal z hrobu a že všetci mŕtvi budú opäť žiť. Mnohí potom uverili v Krista a medzi nimi aj Dionýz.
Pavol ho pokrstil a ustanovil za správcu aténskej cirkvi. Neskôr prišiel do Ríma, odkiaľ ho pápež Klement poslal hlásať evanjelium do Galie; kňaz Rustikus a diakon Eleutérius ho sprevádzali až do Paríža. Keďže v tomto meste obrátil mnohých na kresťanstvo, prefekt Fescennius prikázal jeho a jeho spoločníkov biť prútmi; ale keď naďalej horlivo hlásali vieru, ako predtým, umiestnili ich na rozpálené mriežky a podstúpili niekoľko ďalších mučení.
Všetci znášali muky statočne a s radosťou. Nakoniec Dionýza, ktorý mal sto jeden rok, sťali spolu s jeho spoločníkmi siedmeho októbra na Idách. O Dionýzovi sa rozpráva, že po sťatí vzal svoju hlavu a niesol ju v rukách dve míle. Napísal niekoľko nádherných a skutočne nebeských kníh o božských menách, o nebeskej a cirkevnej hierarchii, o mystickej teológii a niekoľko ďalších.
Čest ti v tento deň tvojho triumfu! Česť apoštolovi pohanov, ktorý ti ako svojmu vznešenému víťazovi prichádza v ústrety na prahu večnosti. Ako tvoja duša od ranej mladosti túžila po tom neznámom Bohu, ktorého apoštol konečne odhalil túžobným ašpiráciám tvojej veľkej, vznešenej povahy! Do temnoty polyteizmu, do pochybností filozofie, do nejasných zábleskov zmätených tradícií zrazu nastúpilo svetlo pravdy; a jej triumf bol úplný
Ty, kresťanský Platón, si rozšíril obzor filozofie a tak si napravil jej formulky, že sa do nich mohla vhodne odieť pravda. Ty si sa zasa stal apoštolom; rozdiel medzi Grékom a barbarom, tento zákon starovekého sveta, sa stratil v spoločnom pôvode, ktorý všetkým národom prisúdil svätý Pavol; v očiach tvojej viery si boli otroci a slobodní ľudia rovní v tej vznešenosti, ktorá robí z ľudského rodu rasu Božiu; zatiaľ čo láska, ktorá prekypovala v tvojom srdci, ho napĺňala nesmiernou ľútosťou samotného Boha nad dlhými vekmi nevedomosti, do ktorej sa ľudstvo ponorilo.
Takto si vo svojej horlivosti, počúvajúc vnuknutie Ducha Svätého, ako oblak obťažený Pánovým požehnaním priniesol plodnosť až na ďaleký západ. Ľudia v Galii sa od teba naučili hľadať Boha, nachádzať ho a žiť v ňom; a táto nová cirkev nemala dôvod závidieť tým predchádzajúcim, postaveným na základoch prorokov a apoštolov. Ó, vyvolený kameň, dobrý na základy, tak úzko spojený s Nárožným kameňom, že každá stavba, ktorú podopieraš, sa stáva svätým chrámom Pánovým: cirkev vo Francúzsku, postavená na tebe, je tiež domom Božím.
O Dionýz, oživ opäť božské semeno, ktoré si zasial. Vráť Parížu a Francúzsku ich tradície, teraz zabudnuté v horúčke zisku a pôžitkov. Vráť Aténam spoločenstvo Kristovho zástupcu, nevyhnutnú podmienku zjednotenia s naším Pánom. Pre každú cirkev pod nebom získaj takých pastierov, akých si opísal v nasledujúcich riadkoch, ktoré odhaľujú teba samého:
Svätou láskou, ktorá nás k nemu priťahuje, Ježiš upokojuje búrku rozptyľujúcich starostí; a pripomínajúc našim dušiam jednotu božského života, utvrdzuje nás v trvalej plodnosti tejto vznešenej služby. Čoskoro sa vykonávaním posvätných funkcií priblížime k anjelom a usilujeme sa podobne ako oni usadiť v pevnom stave nemennej svätosti. Odtiaľ, hľadiac na božskú nádheru blahoslaveného Ježiša a obohatení hlbokým poznaním mystickej kontemplácie, sa stávame vhodnými na to, aby sme sa sami zasvätili, aby sme mohli zasväcovať, aby sme prijímali svetlo, aby sme ho odovzdávali, aby sme sa stali dokonalými, aby sme k dokonalosti viedli iných. (Dionýz. De eccl. hier. i)
Tento text je prevzatý z Liturgický rok, ktorej autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za to, že toto klasické dielo je ľahko dostupné online.