Al Pacino nedávno pre denník The New York Times povedal, že “po smrti už nič nie je”.
Osemdesiatštyriročný herec, ktorý si zahral vo filmovej sérii Krstný otec a vo filme Zjazvená tvár, predpokladá, že svetu povie, čo sa stane po smrti, pretože v roku 2020 mal zážitok blízky smrti, keď trpel chorobou COVID-19.
Pacino opísal, že sa cítil “nezvyčajne zle” s horúčkou a dehydratáciou, a tvrdí, že zatiaľ čo ho hydratovala zdravotná sestra, “sedel som tam vo svojom dome a bol som preč - takto. [Luská prstami.]”
Záchranári spanikárili, pretože sa zdalo, že nemá pulz (hoci Pacino naznačil, že ho možno mal, ktorý bol “veľmi, veľmi slabý.”)
Potom vysvetľuje svoj zážitok:
Nevidel som’biele svetlo ani nič podobné. I… tam’nič nie je. Ako to hovorí Hamlet: ‘Byť či nebyť,’ viete? ‘Neznáma krajina, z ktorej búdy sa nevracia žiadny pocestný.’ A povie dve slová: ‘Už nie.’ Heh heh! Už nie.
A mne sa to nepáči, že’už nie je viac. Je to’preč – si’preč.
Na inom mieste v tom istom rozhovore uvádza podobnú výpoveď:
Povedali, že môj pulz je preč. Bolo to také… také…
Vy’ste tu, vy’nie ste. Ty’si tu, ty’nie si. Myslela som si: Páni, ty’nemáš ani svoje spomienky?
Nemáš nič! Divná kaša.[1]
Zážitky blízkej smrti sú obľúbenou témou žánru, a niektorí ľudia si naozaj myslia, že ich možno považovať za niečo, čo ponúka spoľahlivý pohľad na to, čo nás čaká po smrti. Na Pacinovom’príbehu je niečo veľmi ironické, ako uvidíme na konci.
Ale môžeme vedieť, či naša duša prežije smrť alebo nie?
Odhalenie a rozum
Mnohí majú akýsi pocit, intuíciu alebo názor, že duša je nesmrteľná – teda že existuje aj po našej smrti. V dnešných časoch to pravdepodobne takto “vie” väčšina ľudí.
Je to však nestabilný základ takejto predstavy a je zraniteľný voči “vyvracaniu” tých, ktorí spolu s Pacinom tvrdia, že po smrti už “nič viac” nie je.
Existujú dva ďalšie spôsoby, ako môžeme vedieť, že naša duša je nesmrteľná.
Prvý spôsob spočíva v tom, že vidíme, že nám túto skutočnosť povedal sám Boh.
Vieme, že nám to povedal, pretože je to základná pravda Božieho zjavenia, ktorú zasa poznáme, pretože nám ju Katolícka cirkev navrhuje na vieru. Katolícka cirkev je opečiatkovaná znakmi, ktoré ukazujú, že je božsky ustanoveným a božsky chráneným prostriedkom na predkladanie Božieho’zjavenia ľudstvu. Z tohto dôvodu môžeme súhlasiť s tým, že Boh zjavil nesmrteľnosť duše na základe svojej autority, pravdy a dobroty.
Musíme zastávať názor, že duša je nesmrteľná v rámci správnej starostlivosti o ňu v tomto živote a jej záchrany v ďalšom.
Nemožnosť nesmrteľnosti duše však nie je “náboženská”pravda, alebo taká, ktorú by sme nepoznali, keby ju Boh’nezjavil. Naopak, je prirodzene poznateľná prostredníctvom procesu pozorovania, uvažovania a uvažovania o svete okolo nás.
Tento proces je však náročný a málokto má čas, schopnosti alebo ochotu sa mu venovať. Takisto je ťažké predstaviť toto uvažovanie tak, aby ho pochopili aj takéto osoby alebo deti.
Práve z tohto dôvodu Boh vo svojej dobrote zahrnul toľko takýchto prirodzene poznateľných právd do depozitu viery, ktorý bol daný apoštolom. Oveľa jednoduchšie je poukázať na svedectvo, učenie a autoritu Katolíckej cirkvi – ktorej samotný život a existencia potvrdzuje jej vlastné božské tvrdenia aj v dnešnej dobe.
Dôležité je však vedieť podať základné vysvetlenie, ako vieme len na základe prirodzeného rozumu, že ľudská duša je nesmrteľná. To je cieľom tohto článku.
Čo je život?
Nemôžeme uvažovať o živote po smrti, ak sa najprv nezačneme zaoberať životom a smrťou ako takými.
Existuje rozdiel medzi niečím, čo je živé, a niečím, čo živé nie je (či už je to mŕtve, alebo jednoducho neživé, ako napríklad kameň).
Živé telo nazývame “organizmom”, pretože je organizované; je to zloženina rôznych častí, usporiadaných a spojených do jedného harmonického celku, ktorý je usporiadaný k vlastnému dobru – napr, svoj rast, rozmnožovanie, pohyb atď.
Podobne aj všetky živé telá majú niečo, čo spôsobuje, že sú tým, čím sú. Napríklad nevyhnutne existuje nejaký princíp, vďaka ktorému je konkrétne telo živým psom, a nie mačkou, kameňom alebo mŕtvym telom.
Ale keď sa živé telo stane mŕtvym telom, niečo sa s ním stane. Bunky, enzýmy a tak ďalej, ktoré predtým spolupracovali ako celok, tak prestávajú robiť.
Práve preto hovoríme o “rozklade” mŕtveho tela. “Mŕtve telo” už nie je jedno telo alebo “látka” zložená z častí; je to skôr “náhodný” súbor tých častí, ktoré sa od seba postupne oddeľujú (rozkladajú).
Čokoľvek ich predtým držalo pohromade, teraz to prestáva robiť.
Princíp ‘života’
Práve neprítomnosť tohto princípu odlišuje živé telo od mŕtveho. Svojím spôsobom smrť ukazuje, že musí existovať nejaký princíp života, ktorý drží všetky tieto časti pohromade ako živé telo a ktorý robí z tela jedinú zloženú substanciu so všetkými jej časťami usporiadanými k jednému cieľu.
Preto sa “smrť” nevzťahuje len na zastavenie činnosti srdca alebo mozgu a preto sme si istí, že princíp má život je v skutočnosti neprítomný, až keď sa tento rozklad začne.[2]
Princíp života môžeme nazvať aj “podstatná forma,” pretože práve ona spôsobuje, že konkrétne teleso je takou podstatou, akou je (napr.g., pes, človek alebo čokoľvek iné). Po zániku substanciálnej formy psa nám neostane “mŕtvy pes” alebo “pes, ktorému chýba život,” akoby život bol len kvalitou tela. “Telo psa” nemá žiadnu existenciu mimo formy alebo duše: to, čo po ňom zostáva, je súbor častí, ktoré predtým tvorili telo psa a ktoré sa rýchlo rozložia.
Preto princíp života a substanciálna forma sú to isté. Toto, a vôbec nič mystické, máme na mysli pod pojmom “duša”
Niekto by mohol zle pochopiť, o čom sa tu hovorí, kvôli množstvu batožiny, ktorú so sebou pojem “duša” môže vláčiť (ako napríklad reťaze Jacoba Marleyho”
Mohli by si myslieť, že pri absencii tvrdších faktov si predstavujeme akéhosi ducha, ktorý sa zmocňuje tela a drží jeho časti pohromade. Iní by si mohli myslieť, že navrhujeme nadprirodzené vysvetlenie neznámej fyzickej príčiny.
Nič z toho nie je pravda. Hovoríme leno prirodzenom poriadku a vychádzame výlučne z toho, čo je pozorovateľné a čo z toho môžeme rozumne vyvodiť.
To, čo hovoríme, je veľmi prozaické. Ide o to, že nevyhnutne existuje nejaký princíp, na základe ktorého je dané živé teleso týmto druhom živej bytosti a nie iným druhom, alebo neživým.
Akonáhle sme týmto prozaickým spôsobom pochopili, že musí existovať niečo , čo odlišuje organickú jednotu konkrétnej živej bytosti od náhodnej jednoty mŕtveho tela, až potom môžeme diskutovať o tom, aké toto niečo musí byť.
Schopnosti duše určujú, o akú dušu ide
Nekedy sa hovorí, že “psy nemajú dušu””To je nepresné. Každé živé telo, nech už je akéhokoľvek druhu, je živým telom na základe samotného faktu princípu života a substanciálnej formy, o ktorom sme hovorili, totiž jeho duše.
Keďže živé bytosti v našom svete možno rozlíšiť a klasifikovať do jemnej miery, možno ich tiež zoskupiť do troch všeobecných tried:
Každá trieda živých tiel má ďalšie a vyššie operácie, ktoré predchádzajúcej triede chýbajú.
To znamená, že každá z troch tried musí mať tri odlišné typy prvého princípu. Je to preto, lebo “činnosť nasleduje z bytia” (agere sequitur esse): daná vec činí podľa toho, čím je. Ak vidíme aktivitu, vieme, že existuje nejaký činiteľ. To znamená, že vlastná aktivita živej bytosti nám hovorí niečo o jej podstate, ako aj o tom, čo táto daná podstata môže a nemôže robiť.
Aktivita živočíchov aj rastlín je úplne materiálna, závisí od fyzickej hmoty (napr. výživa, rast, tvorba, vnímanie konkrétnych hmotných vecí). Ak by rastliny alebo zvieratá mali nejakú neorganickú alebo nehmotnú existenciu, ich činnosť by to dokazovala.
Ak sú rastliny aj obyčajné zvieratá vo svojej činnosti a funkciách úplne hmotné, neposkytujú nám žiadny dôvod myslieť si, že ich duša prežije smrť.
A čo ľudia a ľudská duša?
Ľudská duša je nehmotná
Práve tak, ako majú zvieratá schopnosti a činnosti, ktoré sú vyššie a podstatne odlišné od schopností a činností rastlín, tak aj my máme schopnosti a činnosti, ktoré sú vyššie a podstatne odlišné od všetkých ostatných zvierat, ako aj rastlín:
Tieto činnosti samé o sebenezávisia od ľudského tela. Telo síce poskytuje intelektu a vôli “údaje” z hmotných vecí, ale ony samy sa zaoberajú nehmotnými a neorganickými predmetmi a ich činnosť nevykonáva žiadny orgán – dokonca ani mozog.[3]
Ale pretože “činnosť nasleduje po bytí,” a pretože bytosť jedná podľa toho, čo je, musíme vyvodiť z duše’s vlastného spôsobu existencie a pôsobenia, nezávisléhood hmotného a organického tela, že je sama niečím nezávislým od hmotného a organického tela. Inými slovami, ľudská duša je nehmotná a neorganická. To sa myslí, keď hovoríme, že rozumová duša je “duchovná.”
V akom zmysle je nehmotná? Hoci sa predpokladá, že rozumová duša človeka je spojená s telom ako jeho forma, svätý Tomáš Akvinský a filozofi hovoria, že je sama substanciou.[4] Týmto sa nehovorí, že racionálna duša je nejaký prízrak “ektoplazma,” ale že samostatne existuje sama, bez závislosti od hmoty.
Ale ak je rozumová duša nehmotná, duchovná substancia, potom nie je dôvod tvrdiť, že prestáva existovať, keď človek, ktorého je princípom, zomrie. Rozpad a zánik živého tela pri smrti neznamená zánik nehmotnej substancie, ktorá je od neho nezávislá – aj keď toto oddelenie je v rozpore s tým, čo by malo byť (totiž s podstatným spojením duše a tela).
Inými slovami, duša je “prirodzene nesmrteľná” a naďalej existuje, oddelená od tela, ktorého bola princípom a s ktorým má byť stále spojená.
Vzhľadom na túto prirodzenú nesmrteľnosť by jedinou alternatívnou možnosťou pokračovania duše bolo, že niečo iné ju po oddelení od tela zlikviduje.
Jedinou silou, ktorá by mohla byť schopná zničiť duchovnú substanciu, by však bol Boh; a my nemáme žiadny dôvod na to, aby sme si mysleli, že on duchovné bytosti anihiluje, ale táto predstava je v rozpore s inými predstavami, ktoré o Bohu poznáme z prirodzeného rozumu.
Všimnite si, že o Bohu hovoríme z hľadiska prirodzeného rozumu: stále sme na úrovni prírodná filozofia sama, a nie náboženstvo alebo zjavenie.
Takisto myšlienka, že Boh zničil oddelené duše tiež, je v rozpore s tým, čo Boh skutočne odhalil o sebe samom, ako aj o stave duší po smrti.
Záver: Vráťme sa k Al Pacinovi
Zhrnuté, samotný prirodzený rozum nám hovorí, že každá ľudská bytosť má (alebo ak už zomrela, mala) dušu, ktorá je vďaka svojej vlastnej nehmotnej podstate nesmrteľná, a tak prežije smrť.
Vysvetliť alebo sledovať takéto argumenty môže byť náročné – a práve preto Boh vo svojej dobrote zjavil ľudstvu aj takéto pravdy.
Čo sa stane s prežívajúcou dušou po smrti, je mimo nášho dosahu, ale v žiadnom prípade nie je neisté. Zjavenie nám hovorí, že duša je okamžite súdená Ježišom Kristom a odchádza na svoje správne miesto; do neba (cez očistec, ak je to potrebné) alebo do pekla. Tam zostáva dovtedy, kým sa v posledný deň opäť nespojí so svojím telom, pričom jej odmena alebo trest sa tak zintenzívnia a budú trvať celú večnosť.
V porovnaní s tým sa predstava, že nás ani našu dušu po smrti nič nečaká, môže zdať mnohým ľuďom upokojujúca, možno vrátane Al Pacina. Je však nepravdivá.
V mnohých iných prípadoch je myšlienka, že po smrti nás už “nič viac” nečaká, len zbožným želaním a sebaklamom a možno aj strachom z ťažkostí, ako sa pred smrťou vyrovnať s Bohom.
Tento článok bol základnou odpoveďou na akékoľvek zbožné želanie či sebaklam a jeho body podrobnejšie a prísnejšie dokazuje scholastickí filozofi.
Ale čo sa týka strachu z ťažkostí: Kristus povedal: “Moje jarmo je sladké a moje bremeno ľahké.” (Mt 11,30) Je to diabol, nepriateľ našich nesmrteľných duší, ktorý nás chce zahltiť takýmito obavami.
Naopak, všetko, čo je potrebné na záchranu našich duší, je vstúpiť do Rímskokatolíckej cirkvi a uctievať Boha vierou, nádejou a láskou – to znamená veriť v jeho zjavenie, ako ho navrhuje Cirkev; dúfať v jeho prisľúbenia, milosrdenstvo a moc; a milovať ho celým srdcom a nadovšetko.
V závislosti od okolností, trochu vody pri krste alebo trochu usilovnosti pri príprave na spoveď (ktorá nikdy nie je taká ťažká, ako sa niekto obáva, že bude) urobí všetko pre večnosť. Tí, ktorí sa ocitli v podobných situáciách, by sa mali modliť k Bohu, ktorý ich modlitby nenechá nevyslyšané.
V tomto konkrétnom Pacinovom rozhovore si však urobme jasno.
Je absurdné vidieť živého človeka, na základe údajnej blízkejsmrteľnej skúsenosti (pri ktorej ani neumrel ani v skutočnosti nezažil niečo ) hovorí, čomu máme veriť o tom, čo sa deje po smrti.
Takisto je absurdné myslieť si, že by sa niekto mohol obrátiť na hollywoodskeho herca, aby získal filozofickú alebo teologickú pravdu.
—
Použité diela
Mgr. Paul J. Glenn, Psychológia: A Class Manual, B. Herder Book Co, London, 1955.
Fr. Henri Grenier, Tomistická filozofia I. diel, St Dunstan’s University, Charlottetown, Kanada, 1948.
Kardinál Désiré-Joseph Mercier, A Manual of Modern Scholastic Philosophy I. diel, B. Herder Book Company, 1921.