V úvodnom príhovore na synodu o synodalite 9. októbra 2021 František predstavil svoj zámer “vytvoriť inú Cirkev”:
Drahí bratia a sestry, nech je táto synoda skutočným obdobím Ducha! Potrebujeme totiž Ducha, stále nový Boží dych, ktorý nás oslobodzuje od každej formy zahľadenia sa do seba, oživuje to, čo umiera, uvoľňuje okovy a šíri radosť. Duch Svätý nás vedie tam, kde nás chce mať Boh, a nie tam, kam by nás viedli naše vlastné predstavy a osobný vkus. Otec Congar, blahej pamäti, raz povedal: ‘Netreba vytvoriť inú Cirkev, ale vytvoriť inú Cirkev’ (Pravá a falošná reforma v Cirkvi). To je výzva. Pre ‘inú Cirkev,’ Cirkev otvorenú novosti, ktorú nám chce Boh naznačiť, s väčšou horlivosťou a frekvenciou vzývajme Ducha Svätého a pokorne mu načúvajme, putujme spolu tak, ako si to želá on, zdroj spoločenstva a poslania: s poslušnosťou a odvahou.
Františkov’výrok bol pozoruhodný nielen rúhavou predstavou o “vytvorení inej Cirkvi” - akoby Boh urobil chybu, keď ustanovil Katolícku cirkev, aby pretrvala až do konca čias -, ale aj tým, že ako inšpiráciu uviedol Congárovu’knihu. Aby sme si uvedomili význam Pravej a falošnej reformy v Cirkvi, môžeme vziať do úvahy slová z úvodu prekladateľa’k vydaniu Congar’ovej knihy z roku 1968:
Je to zároveň kniha, ktorá má podľa môjho názoru dnes väčšiu silu ako v čase svojho pôvodného vydania v roku 1950, keď bola zle pochopená. Krátko po jej vydaní Sväté ofícium zakázalo jej dotlač alebo preklad do iných jazykov; napriek tomu sa o necelých dvadsať rokov neskôr väčšina jej myšlienok dostala do hlavných dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. Sám Congar raz poznamenal: ‘Ak existuje Congarova teológia, tak práve tam ju možno nájsť.’ Po Druhom vatikánskom koncile vydal Congar v roku 1968 druhé a revidované vydanie Pravdivej a falošnej reformy. Práve toto vydanie je tu preložené.
Takže citovaním Congar’ovej knihy František naznačil svoj zámer, aby inovatívne myšlienky, ktoré boli za pápeža Pia XII. odsúdené, slúžili ako animátor jeho synody. Celkovo máme k dispozícii nasledujúcu časovú os súvisiacu s úlohou Congara’pri inšpirovaní vytvorenia inej cirkvi:
Aj keď niektorí katolíci tvrdia, že Druhý vatikánsky koncil vytvoril inú cirkev — “Koncilovú cirkev” —, väčšina veriacich katolíkov nepovažuje Katolícku cirkev a Koncilovú cirkev za skutočné samostatné cirkvi. Františkova’deklarovaná túžba nasledovať inšpiráciu Kongregom’pri vytváraní odlišnej cirkvi nás však vedie k zamysleniu sa nad zásadnou otázkou: Vytvorila Františkova’synoda skutočne odlišnú cirkev?"
Vytvorila Františkova’synoda skutočne odlišnú cirkev?"
Máme niekoľko indícií, že Františkova’synoda skutočne vytvorila odlišnú cirkev. Po prvé, musíme samozrejme vziať do úvahy, že František nám povedal, že má v úmysle vytvoriť inú cirkev. Aj keď to samo osebe nedokazuje, že synoda vytvorila inú cirkev, predsa len je opodstatnené položiť si túto otázku.
Po druhé, František a účastníci synody vo všeobecnosti označujú svoju cirkev ako “synodálnu cirkev” a nie “Katolícku cirkev.” Tak napríklad František nepoužil slovo “katolícka” vo svojom hovoril pri svätej omši 27. októbra na záver synody, ale hovoril o synodálnej Cirkvi:
Toto je synodálna Cirkev: spoločenstvo, ktorého prvenstvo spočíva v dare Ducha, ktorý nás všetkých robí bratmi a sestrami v Kristovi a pozdvihuje nás k nemu.
Podobne sa v oficiálnych dokumentoch Synody o synodalite’dôsledne hovorí o synodálnej Cirkvi, a nie o Katolíckej cirkvi.
Tretia vec je, že členstvo synodálnej Cirkvi sa zrejme líši od členstva Katolíckej cirkvi. Vo svojej encyklike o mystickom Kristovom tele z roku 1943 Mystici Corporis Christi, pápež Pius XII. uviedol, že mystickým telom Krista je Cirkev a že členstvo v Cirkvi’je definované nasledovne:
Za členov Cirkvi možno považovať iba tých, ktorí boli pokrstení a vyznávajú pravú vieru a ktorí sa tak nešťastne neoddelili od jednoty tela, alebo neboli vylúčení legitímnou autoritou pre spáchané vážne chyby.
Teda členstvo v Katolíckej cirkvi si vyžaduje tak krst a vyznanie pravej viery (t.j., katolicizmu). Naopak, v celých dokumentoch Synody o synodalite nachádzame jednoznačný zmysel toho, že krst je jediným kritériom členstva v synodálnej cirkvi. Napríklad v dokumente 2023 Instrumentum laboris sa uvádza, že synodálna cirkev je založená na uznaní spoločnej dôstojnosti založenej na krste:
V rámci tohto integrálneho chápania sa objavuje vedomie určitých charakteristík alebo charakteristických znakov synodálnej cirkvi. Sú to spoločné presvedčenia, nad ktorými sa máme spoločne pozastaviť a zamyslieť, keď sa vydáme na cestu, ktorá ich bude naďalej objasňovať a zdokonaľovať, počnúc prácou, ktorú bude vykonávať synodálne zhromaždenie. To je to, čo sa s veľkou silou vynára zo všetkých kontinentov: vedomie, že synodálna cirkev je založená na uznaní spoločnej dôstojnosti vyplývajúcej z krstu, ktorý robí zo všetkých, ktorí ho prijali, Božích synov a dcéry, členov Božej rodiny, a teda bratov a sestry v Kristovi, obývaných jedným Duchom a poslaných plniť spoločné poslanie.
I keď je teoreticky možné čítať takéto pasáže spôsobom, ktorý nie je absolútne v rozpore s konzistentným učením Katolíckej cirkvi, je nepopierateľné, že zámerom je ustanoviť krst ako prvoradé, ak nie jediné kritérium členstva v Synodálnej cirkvi.
Po štvrté, rozdiel v členstve medzi oboma cirkvami prirodzene vedie k zásadne odlišnému pohľadu na misijnú činnosť. Katolícka cirkev vychádza pri svojom poslaní zo slov nášho Pána:
A keď prišiel Ježiš, prehovoril k nim a povedal: Ježiš povedal: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal, a hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. (Mt 28, 18-20)
Katolíci chcú obrátiť duše na katolícku vieru, aby si uctili Boha a priviedli duše do neba.
Na druhej strane sa organizátori synodálnej cirkvi snažia “sprevádzať” iných, prijímať ich takých, akí sú, aj keď sú nepriateľskí voči katolíckej viere. V skutočnosti predstava, že musíme obrátiť nekatolíkov na vieru, je úplne protikladná falošnému ekumenizmu, ktorý je jadrom Synodálnej cirkvi.
Po piate, vo vývoji náuky v oboch cirkvách je hlboký rozdiel. Pre katolíkov sa zjavenie skončilo smrťou posledného apoštola a Cirkev má za úlohu chrániť depozit viery pred omylmi, ktoré sa ho vždy snažili podkopať. Vatikánsky I’snem Pastor Aeturnus to jasne vyjadruje v diskusii o zodpovednosti nástupcov sv. Petra horlivo chrániť a verne odovzdávať katolícke učenie:
Duch Svätý bol totiž prisľúbený Petrovým nástupcom nie preto, aby svojím zjavením ohlasovali nejaké nové učenie, ale aby s jeho pomocou nábožne chránili a verne vysvetľovali zjavenie alebo vklad viery odovzdaný apoštolmi. Vskutku, ich apoštolské učenie prijali všetci ctihodní otcovia a uctievali a nasledovali ho všetci svätí pravoslávni lekári, lebo veľmi dobre vedeli, že táto Stolica svätého Petra zostáva vždy nepoškvrnená nijakým omylom, v súlade s božským prísľubom nášho Pána a Spasiteľa kniežaťu svojich učeníkov: ‘Modlil som sa za vás, aby vaša viera neochabla; a keď sa znova obrátite, posilnite svojich bratov.’
Na druhej strane sme všetci videli, ako Synodálna cirkev pristupuje k otázke rozvoja učenia, pričom v podstate každá kresťanská pravda okrem tých, ktoré sú výslovne obsiahnuté v Apoštolskom vyznaní viery, je predmetom diskusie. Ako jeden z mnohých príkladov možno uviesť, že v Záverečnom dokumente sa o možnosti vysväcovania žien do diakonátu píše toto:
Nie je dôvod ani prekážka, ktorá by mala brániť ženám vo vykonávaní vedúcich úloh v Cirkvi: to, čo pochádza od Ducha Svätého, nemožno zastaviť. Okrem toho otázka prístupu žien’k diakonickej službe zostáva otvorená. (Odsek 60)
V Katolíckej cirkvi je táto otázka uzavretá, ale v Synodálnej cirkvi zostáva takmer všetko otvorené na diskusiu.
Po šieste, vidíme, že kým Katolícku cirkev založil Ježiš Kristus pred takmer dvetisíc rokmi, Synodálna cirkev sa fakticky začala Druhým vatikánskym koncilom. Záverečný dokument synody’vyjadruje túto skutočnosť takto:
Celá synodálna cesta, zakorenená v Tradícii Cirkvi, sa uskutočnila vo svetle koncilového magistéria. Druhý vatikánsky koncil bol skutočne ako semeno vhodené na pole sveta a Cirkvi… Synodálna cesta skutočne uvádza do praxe to, čo koncil učil o Cirkvi ako tajomstve a Cirkvi ako Božom ľude, povolanom k svätosti prostredníctvom neustáleho obrátenia, ktoré vychádza z počúvania evanjelia. V tomto zmysle synodálna cesta predstavuje autentický ďalší akt recepcie koncilu, čím prehlbuje jeho inšpiráciu a oživuje jeho prorockú silu pre dnešný svet. (odsek 5)
Jasné a dôsledné učenie Katolíckej cirkvi pred Druhým vatikánskym koncilom odporuje viacerým základným aspektom synodálnej cirkvi — najmä pokiaľ ide o ekumenizmus, náboženskú slobodu, kolegialitu a morálku — takže František a architekti synody vedia, že ich nová cirkev’kontinuita s minulosťou nesiaha ďalej ako k Druhému vatikánskemu koncilu.
Nakoniec môžeme uvažovať o antagonizme, ktorý existuje medzi náboženstvami reprezentovanými Katolíckou cirkvou a Synodálnou cirkvou. V Prípravnom dokumente na synodu o synodalite zo 7. septembra 2021 sa opisuje, že “Ježiš, zástup a apoštoli” sú traja aktéri zapojení do synodálnej cirkvi. Potom pokračuje opisom ďalšieho aktéra:
Teda je tu ‘ďalší’ aktér, antagonista, ktorý prináša na scénu diabolské oddelenie ostatných troch. Tvárou v tvár znepokojujúcej perspektíve kríža sú tu učeníci, ktorí odchádzajú, a náladu meniace davy. Zákernosť, ktorá rozdeľuje—a tým znemožňuje spoločnú cestu—sa ľahostajne prejavuje v podobe náboženskej prísnosti, morálnych príkazov, ktoré sa prezentujú ako náročnejšie než Ježišove, a zvodov svetskej politickej múdrosti, ktorá si nárokuje byť účinnejšia než rozlišovanie duchov. Aby sme unikli zvodom ‘štvrtého aktéra, ’ je potrebné neustále obrátenie. Symbolická je v tomto smere epizóda stotníka Kornélia (porov. Sk 10), predchodcu onoho ‘jeruzalemského koncilu’ (porov. Sk 15), ktorý predstavuje rozhodujúci referenčný bod pre synodálnu Cirkev.
Ako môžeme povedať, tento rigidný “antagonista’ zodpovedá tým, ktorí sa držia toho, čo Katolícka cirkev vždy učila. Synodálna cirkev v mene tolerancie nemôže tolerovať tých, ktorí sa pridŕžajú katolíckeho učenia.
Podobne aj pápeži pred Druhým vatikánskym koncilom jednoznačne odsúdili heretické základy synodálnej cirkvi vrátane falošného ekumenizmu, náboženskej slobody a modernistického vývoja doktríny. Navyše si nevieme predstaviť, že by sa svätí zúčastňovali na synodálnych zasadnutiach, akých sme boli nedávno svedkami v Ríme — určite by radšej podstúpili mučenícku smrť, než by sa zúčastnili na takýchto rúhavých útokoch na mystické Telo Kristovo.
Vzhľadom na tieto úvahy sa zdá byť prakticky isté, že Františkova synoda’vytvorila inú Cirkev: Synodálnu cirkev. Túto Synodálnu cirkev možno považovať za vývoj toho, čo niektorí katolíci označovali ako “Koncilovú cirkev” — všetko, proti čomu veriaci katolíci v súvislosti s “Koncilovou cirkvou” namietali, bolo dôležitou súčasťou vytvorenia Synodálnej cirkvi.
Boh toto všetko dopustil z nejakého dôvodu a my vieme, že “tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré” (Rim 8, 28). Realita synodálnej cirkvi si vyžaduje, aby sme sa zamysleli nad niektorými závažnými otázkami, napríklad nad tým, či môže byť človek hlavou katolíckej cirkvi a zároveň protikatolíckej cirkvi. Taktiež, či môžu katolíci podporovať Synodálnu cirkev?"
Okrem nastolenia dôležitých otázok však existencia Synodálnej cirkvi poskytuje veriacim katolíkom príležitosť jasne odmietnuť všetky novoty, ktoré odlišujú Synodálnu cirkev od toho, čo pápež Pius XII. a jeho predchodcovia (a všetci svätí) poznali ako Katolícku cirkev. Katolíci boli celé desaťročia v konflikte, keď si museli vybrať medzi nemennou pravdou a lojalitou voči domnelým autoritám v Cirkvi, ktoré nás viedli k prijímaniu myšlienok nezlučiteľných s nemennou pravdou. Zdá sa, že v prípade Synodálnej cirkvi Boh umožňuje isté oddelenie a očistenie: naša katolícka viera nás vyzýva, aby sme odmietli Synodálnu cirkev, aby nám zostala čistá katolícka viera, ktorá vylučuje omyly posledných šesťdesiatich rokov, ktoré položili základy Synodálnej cirkvi. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!