Pomôžte ohlasovať Kristovo kráľovstvo v Chicagu: LifeFunder
Dixit itaque ei Pilatus : Ergo rex es tu? Respondit Jesus: Tu dicis quia rex sum ego. Ego in hoc natus sum, et ad hoc veni in mundum, ut testimonium perhibeam veritati: Omnis qui est ex veritate, audit vocem meam. - Jn 18, 37
Z prozreteľnej vôle pápeža Pia XI. je táto posledná októbrová nedeľa zasvätená univerzálnemu kráľovstvu nášho Pána. Encyklika Quas Primas, promulgovaná 11. decembra 1925, ilustruje toto učenie a dôvody, prečo na základe hypostatickej únie - teda spojenia božstva a človečenstva v osobe Ježiša Krista - musíme vo vtelenom Božom Slove uznať nášho Pána a Vládcu.
Evanjelium minulej nedele – 22. po Päťdesiatnici – nás istým spôsobom pripravilo na dnešný’sviatok, keď nás pozýva rozjímať o Kristovom kráľovstve aj v prikázaní: “Dávajte cisárovi, čo je cisárovo’a Bohu, čo je Božie’a.” (Mt 22, 21). Uznanie nášho Pána za suveréna jednotlivcov i spoločnosti je vlastne obsiahnuté už v týchto jednoduchých slovách: “Dávajte Bohu, čo je Božie””
Čítajte: Exorcista o. Ripperger: Pápež nemôže’zmeniť svätú omšu tým, že zruší platnosť konsekrácie
Verím, že každý z vás dokázal znovu objaviť túto krásnu pravdu nášho svätého náboženstva; pravdu, ktorá sa zachovala od úsvitu Cirkvi. Ustanovenie tohto sviatku, zdanlivo nadbytočného vzhľadom na to, že celá liturgia je vyznaním viery v Božské Kráľovstvo nášho Pána, nám ukazuje, ako rímski pápeži dokázali znovu potvrdiť Jeho univerzálne Pánstvo práve vo chvíli, keď sa chyby sekularizmu, socializmu a liberalizmu (v jeho dvoch variantoch: kolektivistickom v Rusku a nacionalistickom v Nemecku) snažili vytlačiť Boha z verejnej sféry, pričom chyby a hrôzy revolúcie z roku 1789 doviedli do krajných, ale logických dôsledkov.
Za týmto stáročným sprisahaním proti Kristovi, ktoré sa začalo dávno predtým, ako si to dokážeme predstaviť, vieme, že sa skrýva podvratná činnosť Satanovej synagógy, slobodomurárskej anticirkvi, ktorá sa venuje nastoleniu kráľovstva Antikrista. Protestantizmus, rozenkruciáni, bavorskí ilumináti, slobodomurárstvo a všetky sekty, ktoré sa od 16. storočia sprisahali proti katolíckej Európe, sú prejavom tejto totálnej vojny proti Kristovi a jeho Cirkvi.
Pápeži, ktorí vládli v 18. a 19. storočí, s apoštolskou prísnosťou odsúdili revolučné princípy, v mene ktorých boli zvrhnuté monarchie katolíckych národov. Títo pápeži jasne videli, aké obrovské trosky by nasledovali po ich rozšírení po celom svete, a varovali kresťanský ľud pred prijatím akéhokoľvek kompromisu so svetskou, liberálnou, materialistickou mentalitou, ktorú tieto omyly prinášali.
To, čo pápeži nemohli predvídať – bolo také neslýchané a škandalózne, že sa to v tom čase nedalo ani hypoteticky predpokladať – bolo, že táto vzbura proti Kristovi Pánovi nájde podporu nielen medzi nasledujúcimi pápežmi, pričom všetky prípady modernizmu sa do lona Katolíckej cirkvi preplavili s Druhým vatikánskym koncilom, ale že táto vzbura sa rozšíri na celé cirkevné telo až po odpadnutie od viery a emancipáciu zástupnej autority rímskeho pápeža od autority, ktorú má výlučne a v plnej miere Božská Hlava mystického tela, Kráľ a Kňaz.
Postkonciloví pápeži, architekti inovácií v teoretizovaní a vykonávaní pápežského úradu, si pápežstvo prispôsobili a reinterpretovali v synodálnom (ad intra) a ekumenickom (ad extra) kľúči, čím preukázali svoju ochotu zmeniť to, čo ustanovil náš Pán pri založení svojej Cirkvi.
Apostázia Bergogliovej Cirkvi, ktorú majú teraz všetci otvorene’pred očami, nie je fenoménom, ktorý sa začal Bergogliom. Jej príčiny treba hľadať v omyloch, ktoré úmyselne vsugeroval koncil a tvrdohlavo podporovali pápeži pokoncilového obdobia. Modernistická revolúcia II. vatikánskeho koncilu spočívala práve v tom, že do Cirkvi prijal protikatolícke princípy – masarykovské a liberálne – moderných národných štátov, a to napriek tomu, že bolo zrejmé, že revolúcia v priebehu niekoľkých desaťročí spôsobila obrovské škody, predovšetkým na večnej spáse duší a dobrej vláde národov.
Čítajte: EXKLUZÍVNE: Mel Gibson hovorí LifeSite o svojom novom seriáli o kresťanskom víťazstve nad Osmanmi
Aká je však podstata tejto bezpodmienečnej kapitulácie pred protikatolíckymi ideológiami, ktoré Cirkev bez odvolania nepretržite odsudzovala? Prečo sú pojmy ako sloboda, bratstvo a rovnosť také protikladné evanjeliu a také katastrofálne vo svojich účinkoch na jednotlivcov a spoločnosti, na štát i Cirkev?"
Aby sme mohli úplne odpovedať na túto otázku, musíme mať predovšetkým na pamäti, že všetko, čo pochádza od Zlého, je klamstvo a lož. Satan nás klame, keď ľudstvo presviedča, že sa môže “oslobodiť” od Kristovho panstva tým, že nám ho predstavuje ako “utláčajúce jarmo” Satan klame, keď nás presviedča, že si môže pre seba nárokovať zvrchovanosť, ktorá namiesto toho patrí nášmu Pánovi a iba jemu. Satan klame, keď ľuďom nahovára, že môžu byť “bratmi,” a zároveň popiera Božie otcovstvo. Klame, keď prezentuje jednotnosť v hriechu a súhlas v nerestiach ako žiaduce – pretože to je jeho predstava rovnosti – a klame, keď nám ukazuje, ako sa vyhnúť mnohorakosti a rozmanitosti darov, ktorými veľkoleposť Boha napĺňa každého z nás jedinečným a neopakovateľným spôsobom.
Sme “vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, ktorý si Boh získal, aby ohlasoval obdivuhodné diela toho, ktorý vás povolal z temnoty do svojho obdivuhodného svetla” (1 Pt 2:9), a práve proti tomuto rodu – ktorý je “semenom Ženy” (Gn 3, 15) vo večnom nepriateľstve so semenom hada – sa rozpútal satan vo svojej živej závisti voči osudu slávy, ktorý neodvolateľne odmietol svojím Non serviam.
Satan vie že Ježiš Kristus je Kráľ. Jeho jediným cieľom je podnietiť nás k tomu, aby sme sa vzbúrili proti svojmu panovníkovi, aby sme ho mali za nepriateľa, aby sme odmietli svoju náležitú a nevyhnutnú podriadenosť Jemu, nášmu Vykupiteľovi a Pánovi, aby sme sa podriadili nenávistnému otroctvu Zlého. Stručne povedané, satan nás chce prinútiť, aby sme popreli Krista ako Kráľa a Veľkňaza a namiesto toho uznávali Antikrista ako rúhavú napodobeninu nášho Pána. Preto existuje táto zúrivosť zo strany satana a jeho služobníkov, ktorí chcú Kristovi odoprieť jeho zvrchované práva nad národmi a tiež nad Cirkvou.
Tento názor, že občianske úrady by nemali verejne uznávať pravú a jedinú Cirkev, ktorej je On božským zakladateľom, môžu prijať len tí, ktorí neveria a nechcú, aby bol Kristus Kráľom. Iba tí, ktorí neveria a nechcú, aby bol Kristus Kráľom, môžu prijať synkretický ekumenizmus a teoretizovať, že “všetky náboženstvá sú cestou, ktorá vedie k Bohu.” Iba tí, ktorí neveria a nechcú, aby bol Kristus Kráľom, si môžu prisvojiť svätokrádežné právo meniť Jím zriadenú Cirkev a pápežstvo, aby poslušne poslúchali Jeho nepriateľov.
Na druhej strane tí, ktorí uznávajú, že náš Pán Ježiš Kristus je Boh, Pán, Kráľ a Veľkňaz, všetko vedú späť k nemu, všetko mu vracajú a všetko mu zasväcujú.
Nemôžeme sa hlásiť ku katolíckej, apoštolskej a rímskej viere bez toho, aby sme ohlasovali Kristovo Kráľovstvo a aby sme ho denne nežili, počnúc sebou samými, našimi rodinami, našimi spoločenstvami. V skutočnosti, ako môžeme dúfať, že nás Pán neopustí a nevráti sa kraľovať nad občianskymi spoločnosťami, ak tí, ktorí ich tvoria, ho neuznávajú za Kráľa? Náš Pán, ktorého sanhedrín priviedol pred Piláta, sa ocitá v situácii, keď odpovedá rímskemu prokurátorovi, ktorý sa ho pýta, či je Kráľ: “Ty to hovoríš, ja som Kráľ. Na to som sa narodil a na to som prišiel na svet: vydať svedectvo o pravde; každý, kto prichádza z pravdy, počúva môj hlas” (Jn 18, 37).
Počúvame hlas Nášho Pána, ak prichádzame z pravdy a uznávame ho za svojho Kráľa. Práve v sequela Christi Regis budeme nachádzať dôvody nášho boja v tejto hodine dejín a budeme môcť rozpoznať, kto je zoradený pod Jeho svätými zástavami a kto, scelesta turba – zlý dav – je zoradený s Antikristom. “Qui non est mecum, adversum me est; et qui non colligit mecum, dispergit” (Lk 11, 23). “Kto nie je so mnou, je proti mne; a kto sa so mnou nezhromažďuje, rozptyľuje sa.”
Prvé stvorenie, ktoré počúvalo hlas nášho Pána, bola Presvätá Mária, Regina Crucis, mystický Trón božského Kráľa. Dobre si to zapamätajme: všade, kde vládne Kristus, musí vládnuť aj jeho augustová Matka; pretože je vôľou Syna, aby to bola ona, kto vo svojom nepoškvrnenom panenstve pokorí nečistého ducha a kto vo svojej pokore rozdrví pyšnú hlavu hada.
Môže byť Pani a Kráľovnou každého kresťana a najmä každej kňazskej duše, aby sa prostredníčka všetkých milostí prihovárala pred trónom Najvyššieho za Svätú Cirkev, za všetkých, ktorí verne vyznávajú katolícku vieru, a za osud sveta. A tak nech sa stane.
+ Carlo Maria Viganò, Arcibiskup
27. októbra 2024
Domini Nostri Jesu Christi Regis
Pomôžte ohlasovať Kristovo Kráľovstvo v Chicagu: LifeFunder