download-810x500.png

Katolíci by mali využiť Halloween ako príležitosť na rekresťanizáciu našej kultúry

8
Kultúra života

Jedným z mojich najobľúbenejších online časopisov je už roky časopis Crisis. V roku 2013 ponúkli zasvätený článok o Halloweene od Seana Fitzpatricka s názvom All Hallows Eve or Halloween? Ako mnohí, aj ja som bol v tejto otázke všelijaký. Rešpektujem rôzne spôsoby, akými sa k nej katolíci a iní kresťania rozhodli pristupovať. Myslím si však, že je užitočné zvážiť kontext.

Termín Halloween je odvodený od All Hallows Eve, kresťanskej vigílie osláv kresťanského sviatku Všetkých svätých. Nádherné čítania pri svätej omši nás upozorňujú na dokonalosť svätých v nebi a povzbudzujú nás, aby sme sa stali svätými na našej vlastnej ceste tu na zemi, a to prostredníctvom života podľa Ježišových slov v blahoslavenstvách.

Tak ako mnohí katolíci a iní kresťania, aj ja si uvedomujem, že súčasné slávenie Halloweenu s jeho neprimeraným vplyvom na škriatkov, duchov a démonov odráža slabnúci vplyv kresťanského svetonázoru na Západe. Zároveň však predstavuje príležitosť pre katolíckych kresťanov robiť to, čo sme vždy robili: žiť ako misionári v našej vlastnej kultúre. Najmä počas tohto Roku viery navrhujem, aby sme sa zamysleli nad tým, ako Cirkev v priebehu svojich dejín pretvárala kultúry -  a potom robili to isté.

Cirkev vždy uznávala, že niektoré kultúrne zvyky sú zmiešané, obsahujú aspekty, ktoré povznášajú ľudskú osobu, a aspekty, ktoré ju nepovznášajú. Halloween patrí do tejto kategórie. Navrhujem však, aby členovia Katolíckej cirkvi boli pozvaní k premene kultúrnych praktík zvnútra prostredníctvom primeranej účasti. To je náš misijný model už viac ako dve tisícročia. Mnohé dátumy v kalendári, ktoré boli christianizované a teraz sa v nich konajú kresťanské sväté dni, sa pôvodne využívali na predkresťanské (pohanské) oslavy. Tento proces odráža múdrosť Cirkvi a jej misijný prístup založený na viere. Pokrstila ich, rozpoznala v nich zárodky toho, čo je dobré a pravdivé.

Ponorením do krásy ohlasovania Ježiša Krista, vteleného Slova – ktorý je plnosťou pravdy a zdrojom všetkého dobra – ich premenila na nástroje premeny kultúry tým, že do nich vniesla hodnoty kráľovstva, ktoré Ježiš otvoril. Cirkev je Kristovým telom. Má sa stať domovom celého ľudského rodu. Ako s obľubou hlásali prví Otcovia, Cirkev je zmierený svet – svet v procese premenenia. My, ktorí teraz žijeme svoj život v Cirkvi, robíme to pre dobro sveta.

Nemali by sme sa báť ľudskej kultúry. Sme povolaní pokračovať vo vykupiteľskom poslaní nášho Pána tým, že ju premeníme zvnútra ako kvas v chlebe. Dokonca aj dôraz na mŕtvych, ktorý často sprevádza Halloween, ponúka príležitosť riešiť túto veľkú existenciálnu otázku. Zatiaľ čo mnohí sekularisti a súčasní pohania sa smrti boja, my nie. Prví kresťania si vždy uctievali mŕtvych a mali osobitnú úctu a náklonnosť k mučeníkom. Máme nádherné správy, ako napríklad Polykarpovo umučenie z polovice druhého storočia, ktoré uvádzajú tieto praktiky:

“Podľa toho sme potom vzali jeho kosti, vzácnejšie ako najvzácnejšie klenoty a čistejšie ako zlato, a uložili sme ich na vhodnom mieste, aby nám Pán doprial, keď sa zhromaždíme, ako nám to umožní príležitosť, s radosťou a plesaním sláviť výročie jeho mučeníctva, a to na pamiatku tých, ktorí už skončili svoju cestu, ako aj na cvičenie a prípravu tých, ktorí ešte len budú kráčať v ich šľapajach.”

Liturgia sa často slávila nad kosťami svätých, mučeníkov, ktorí položili svoj život z lásky k samotnej Láske; Ježišovi Kristovi Spasiteľovi. To je jeden z prameňov našej praxe vkladania relikvií do oltára dodnes. Kresťania sa neboja smrti. Pozeráme sa na ňu očami viery ako na zmenu príbytku. Dátumy pripomínania si tých, ktorí svojím hrdinským životom a smrťou svedčili o viere, boli rôzne, pretože miestne spoločenstvá si uctievali miestnych svätých a mučeníkov. Postupom času sa tieto sviatky stali všeobecnejšie akceptovanými, pretože rytmus cirkevného roka sa zjednotil.

Prvá správa, ktorú máme o uctievaní všetkých svätých, pochádza od diakona svätého Efréma Sýrskeho (z. 373 n. l.). Veľký konštantínopolský biskup svätý Ján Zlatoústy (zomrel r. 407 n. l.) vyčlenil na túto spomienku prvú nedeľu po Päťdesiatnici. Východná cirkev dodnes slávi tento sviatok v tento deň. V západnej cirkvi bol pôvodne možno práve v tento deň, ale bol presunutý na 13. mája. Existujú dôkazy, že presun na 1. november prišiel s pápežom Gregorom III (z. 741 n. l.) a pravdepodobne sa prvýkrát slávil 1. novembra v Nemecku.

Sviatok všetkých svätých je naším rodinným sviatkom – keď si uctievame všetkých, ktorí zomreli, boli označení znamením viery a odišli pred nami k Pánovi. Oni nás teraz všetkých pozývajú do plnosti spoločenstva lásky. Vigília tohto sviatku (predvečer) sa v anglicky hovoriacom svete začala označovať ako All Hallows Eve alebo Halloween.

Keďže niektorí považujú súčasný prístup k Halloweenu za prevažne pohanské praktiky, je to predvečer tohto veľkého kresťanského sviatku Všetkých svätých. Je čas obnoviť zvyky, ktoré vyjadrujú kresťanskú dôveru v naše víťazstvo nad smrťou v Kristovi a naše odvážne odmietnutie tvrdenia, že zlo má nad nami ešte nejakú moc.

Sviatkom všetkých svätých si osobitným spôsobom pripomíname všetkých, ktorí boli poctení kanonizáciou, teda procesom, v ktorom Cirkev uznala ich výnimočný život svätosti a dáva ich za vzor a orodovníkov. Táto nádherná slávnosť má svoj základ v najstaršom cirkevnom učení o spoločenstve svätých.

Cirkev vyhlasuje, že smrť nás už nerozdeľuje, pretože ju porazil Ježiš Kristus. (Rim 8, 28) Potvrdzujeme a oslavujeme naše večné spoločenstvo v ňom – a medzi sebou – prostredníctvom Ducha Svätého. Ctíme si všetkých našich bratov a sestry, známych i neznámych, ktorí sú súčasťou toho veľkého oblaku svedkov, o ktorom svedčí autor Listu Hebrejom. (Hebr 12, 1).

Podobne ako sa modlíme jeden za druhého, modlia sa za nás aj tí, ktorí odišli pred nami a sú s nami navždy spojení v tomto spoločenstve lásky. O tomto starobylom a pevnom presvedčení svedčia najstaršie spisy kresťanskej tradície.

Napr. svätý Cyril Jeruzalemský (350 n. l.) píše: “Spomíname na tých, ktorí zosnuli: najprv na patriarchov, prorokov, apoštolov a mučeníkov, aby Boh skrze ich modlitby a prosby prijal našu prosbu[.]” (Katechetická prednáška 23, 9).

Katechizmus Katolíckej cirkvi vysvetľuje toto spoločenstvo týmito slovami:

“Keďže sú tesnejšie spojení s Kristom, tí, čo prebývajú v nebi, pevnejšie upevňujú celú Cirkev vo svätosti… Neprestávajú sa za nás prihovárať u Otca… Tak sa ich bratskou starostlivosťou veľmi pomáha našej slabosti…. ako nás kresťanské spoločenstvo medzi našimi spolupútnikmi približuje ku Kristovi, tak nás spoločenstvo so svätými spája s Kristom, z ktorého ako z prameňa a hlavy vychádza všetka milosť a samotný život Božieho ľudu: Uctievame Krista ako Božieho Syna; milujeme mučeníkov ako Pánových učeníkov a napodobňovateľov, a to právom pre ich nedostižnú oddanosť voči svojmu kráľovi a pánovi. Kiež by sme aj my boli ich spoločníkmi a spolutrpiteľmi (KKC # 956, # 957)

Takže večer, keď deti v celej našej štvrti a priľahlých štvrtiach chodia od dverí k dverám a zbierajú sladkosti, necháme rozsvietené naše svetlo. Viem, že niektorí katolíci a iní kresťania sa rozhodnú inak. Aj toto rozhodnutie rešpektujem. Počas rokov, keď sme s manželkou vychovávali naše deti a vnúčatá, sme vyskúšali oba prístupy. Ako môžete povedať, jeden z nich zvíťazil, aspoň u mňa.

Ak ide o narastajúce pohanské praktiky okolo nás, musíme sa na ne neustále pozerať optikou živej viery. Sme misionárska cirkev. Preto používam termín predkresťanský na označenie stavu Západu – nie postkresťanský. Toto je nový misijný vek a čaká nás veľa práce. Hovorím, prijmime to, čo je v našej kultúre dobré, a transformujme to, čo nie je. Halloween je len ďalšou výzvou na zapojenie sa do kresťanskej misijnej činnosti.