Dnes ráno sa moja rodina zúčastnila na spomienkovom obrade pri kenotafe v malom mestečku Tillsonburg. Zistil som, že čím som starší, tým viac ma to všetko dojalo - Posledná pošta, hymny, vlajky na pol žrde, zmenšujúca sa hŕstka veteránov, ktorí sa odvážili v novembrovom chlade vzdať hold svojim padlým kamarátom, verše z básne Laurenca Binyona z roku 1914 “Za padlých”:
Nebudú starnúť, ako starneme my, čo sme zostali: Vek ich neunaví, ani roky neodsúdia. Pri západe slnka a za rána Budeme na nich spomínať.
Mojimi prvými spomienkami na Deň pamiatky je účasť na ňom s mojimi starými rodičmi - všetci boli oslobodení Kanaďanmi v Holandsku. Minulý rok mala moja dcéra možnosť stretnúť sa s veteránom, ktorý bojoval v Holandsku v druhej svetovej vojne, a poďakovať mu. Tento rok sa kaplán podelil o to, že v Holandsku bojoval aj jeho svokor. Deň spomienky je pre moju rodinu osobný a považujem ho za najdôležitejší nenáboženský sviatok v roku.
Tento rok vyšla smernica kanadských ozbrojených síl—pre už druhý rok po sebe—že obrady v celej krajine musia zostať sekulárne. Je to pokus o vymazanie základných hodnôt kanadského’dedičstva—smiešny, keď si uvedomíme, že väčšina kenotafov obsahuje náboženskú symboliku a mnohé majú podobu kríža. Aj cintoríny padlých—som navštívil cintoríny od Gallipoli po Arnhem—sú plné radov krížov, rad za radom, ktoré označujú monumentálnu obeť kresťanskej civilizácie.
RELATED: Kanadská armáda opäť zakazuje modlitby na ceremóniách v Deň spomienky
Nevím, čo sa dialo na iných kenotafoch v Kanade, ale v Tillsonburgu sa smernica ignorovala. Obrad sa začal recitáciou “Vojakovho’žalmu,” Žalmu 91:
Ten, kto prebýva v skrytosti Najvyššieho, zostane v tieni Všemohúceho. Poviem o Pánovi: On je moje útočisko a moja pevnosť, môj Boh, v neho budem dúfať. Iste ťa vyslobodí z osídla vtáka a z hlučného moru. On ťa prikryje svojím perím a pod jeho krídla budeš dúfať; jeho pravda bude tvojím štítom a oporou. Nebudeš sa báť strachu v noci ani šípu, ktorý letí vo dne, ani moru, ktorý chodí v tme, ani skazy, ktorá pustne na poludnie. Tisíc padne po tvojom boku a desaťtisíc po tvojej pravici, ale k tebe sa nepriblíži.
Po recitácii nasledoval spev piesne “O Bože, naša pomoc v minulých storočiach,” hymny, ktorú BBC hrala pri vyhlásení druhej svetovej vojny a na pohrebe Winstona Churchilla”v roku 1965. Kaplán predniesol modlitby, v ktorých bez zábran vyzdvihol Krista ako cestu spásy a modlil sa za večné blaho všetkých prítomných. Stovky prítomných si zložili klobúky a sklonili hlavy. Niektorí sa modlili spolu s nimi; zazneli roztrúsené “amens.” Obrad sa skončil slovami “Bože, ochraňuj kráľa” a kresťanským požehnaním.
Ako nedávno uviedol jeden príslušník kanadských ozbrojených síl v e-maile pre LSN: “[T]a neustála snaha vymazať Boha z našej kultúry je vysoko ideologická. Kanaďania to nepodporujú. Veteráni to nepodporujú. A všetci sme videli, čo sa stane na juh od hraníc, keď vláda nemá kontakt s tradíciami a hodnotami vlastného národa. Hovoríme’o takých základných tradičných hodnotách, ktoré udržiavali našu spoločnosť súdržnú, funkčnú a prosperujúcu už stovky a tisíce rokov.” Má pravdu”a dnes sme si to v Tillsonburgu pripomenuli aj my.
V čoraz sekulárnejšej krajine, ktorej vládne muž, ktorý vyhlásil, že Kanada nemá “žiadnu základnú identitu” a je prvým “postnárodným štátom” na Západe, je Deň spomienky prísnou výčitkou. Kanada má svoje dedičstvo a mala svoju identitu—a táto identita bola kresťanská. Počas druhej svetovej vojny sa tisíce ľudí zaplnili ulice Calgary a celej krajiny, aby sa pomodlili za vojakov, ktorí sa v deň D valili na pláže. Naši vedúci predstavitelia uznali potrebu Božej’pomoci. A každý rok 11. novembra sa napriek direktívam našich lídrov Kanaďania zhromaždia a aspoň na chvíľu si spomenú, kým sme boli.
Čítajte: Títo Kanaďania spolupracujú lokálne, aby bojovali proti globálnej agende OSN’