Od prvých storočí Cirkev zdôrazňovala ústredný význam Premenenia Pána. Naša skúsenosť života v Pánovi - a v jeho Cirkvi - je len začiatkom toho, čo má prísť v kráľovstve. Náš život je však už teraz účasťou na tejto novej skutočnosti.
Cirkev je podľa slov otcov Druhého vatikánskeho koncilu semenom budúceho kráľovstva. Náš život v Cirkvi je účasťou na večnej realite budúceho života v novom nebi a novej zemi - ktorá sa začína už tu a teraz. Spomienka na premenenie Ježiša Krista nás pozýva zamyslieť sa nad tým, čo to všetko môže znamenať pre nás - práve teraz.
Táto udalosť na vrchu mala posilniť vieru týchto troch učeníkov. Mali sa stať svedkami udalostí, ktoré mali ich Pána a Majstra priviesť na zrejme potupnú cestu, na osamelý vrch Golgota, aby boli ukrižovaní, čo bol osud vyhradený pre obyčajných zločincov. Ich vlastná viera bude otrasená, skúšaná a preverovaná. On miloval všetkých, ktorí mu patrili na tomto svete (Jn 13, 1). Áno, ako nám to pripomínajú mnohé krásne spisy Tradície, Pán ich chcel povzbudiť - a povzbudiť aj nás.
Tento, ktorý prišiel z večnosti a vzal na seba obmedzenia času, sa však chystal otvoriť portál večnosti všetkým, ktorí sú v ňom znovu stvorení. Mal svätým Petrovi, Jakubovi a Jánovi zjaviť večné teraz svojej vlastnej slávy. Robil tak oveľa viac, než ich len povzbudzoval. Ukazoval im, kým je – a kým sa v Ňom stanú. Zjavoval im to, čo sa už začalo; a dával im víziu, ktorá navždy zmení ich pohľad na seba samých, na ich každodenný život a na ich poslanie po tom, ako sa vráti k Otcovi.
Ak už nežili svoj život pre seba, ale pre Neho, začali prechádzať vlastnými skúškami a kráčali cestou k vlastnému premeneniu. Táto cesta je otvorená pre všetkých, ktorí nosia Jeho meno a nasledujú Ho. Cez vody lona svätého krstu sme vstúpili do života Cirkvi, ktorá je Jeho mystickým telom. Teraz sme údmi jeho Tela a prostredníctvom sviatostí a našej účasti na živote milosti nám odovzdáva svoju energiu, svoj božský život.
Ako kresťania sme nedokončeným dielom, ktoré sa v spolupráci s milosťou pretvára a premieňa v Ježiša Krista. On prostredníctvom veľkonočného tajomstva priniesol nebo na zem a zem do neba. Na tomto vrchu Ježiš zjavil pred očami smrteľníkov transcendentnú pravdu o tom, kým je – a kým sa v ňom stanú svätí Peter, Jakub a Ján … a každý z nás –. Boli pozvaní, aby využili svoju slobodu a prijali cestu, ktorú im pripravil. Tak sme na tom aj my, práve teraz – dnes. Každý deň sa nám dáva Božia milosť, aby nás premenila a premenila v Ježišovi Kristovi.
Na tom vrchu ich Ježiš uzemňoval vo večnej Pravde a otváral nespočetným miliónom ľudí, ktorí si tento príbeh vypočujú z ich verného svedectva, pohľad na slávu, ktorá príde, keď si ho aj my zvolíme v našom každodennom živote.
Svätý Peter neskôr o tejto skúsenosti napíše slovami, ktoré sme počuli minulú nedeľu v druhom čítaní:
“Jeho božská moc nám darovala všetko, čo tvorí život a oddanosť, skrze poznanie Toho, ktorý nás povolal svojou vlastnou slávou a mocou. Prostredníctvom nich nás obdaril vzácnymi a veľmi veľkými prisľúbeniami, aby ste skrze ne prišli k účasti na božskej prirodzenosti, keď uniknete skaze, ktorá je vo svete kvôli zlým túžbam. Práve preto sa zo všetkých síl snažte doplniť svoju vieru cnosťou, cnosť poznaním, poznanie sebaovládaním, sebaovládanie vytrvalosťou, vytrvalosť oddanosťou, oddanosť vzájomnou náklonnosťou, vzájomnú náklonnosť láskou…
Nesledovali sme dômyselne vymyslené mýty, keď sme vám zvestovali moc a príchod nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami jeho majestátu. Dostalo sa mu totiž cti a slávy od Boha Otca, keď mu z majestátnej slávy prišlo to jedinečné vyhlásenie: ‘Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie.’ Sami sme počuli tento hlas z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu.” (2 Pt 1)
Kresťanské povolanie je “účasť na Božskej prirodzenosti,” ktorá sa začala vo vodách krstu a pokračuje každý jeden deň nášho života. Premeníme sa v Kristovi. Táto premena sa zavŕši až vtedy, keď je celý človek vrátane tela úplne vykúpený a premenený. Účinky premenenia sa týkajú celého stvoreného poriadku; aj ten bude nakoniec obnovený v Ježišovi Kristovi a odovzdaný späť Otcovi. Nasledovníci Ježiša, Premeneného, teraz kráčajú po jeho ceste a premieňajú sa na jeho podobu.
Milovaný učeník Ján použil túto udalosť Premenenia ako “hermeneutický nástroj,” objektív, cez ktorý dal prvým kresťanom hlbšie pochopiť ich ťažkosti, zápasy a poslanie. Vo svojom prvom liste prvým cirkvám ich povzbudzoval k vytrvalosti a inému životu tým, že sa odvolával na udalosť, ktorá sa odohrala na tomto vrchu. Povzbudzoval ich, aby sa nečudovali a neboli znechutení tým, že ich “svet” nepozná, ale aby vytrvali v láske tým, že budú mať pred sebou víziu premeneného života:
“Hľa, akou láskou nás Otec obdaril, aby sme sa mohli nazývať Božími deťmi. A predsa sme takí. Svet nás nepozná preto, že nepoznal Jeho. Milovaní, teraz sme Božie’deti; čím budeme, ešte nebolo zjavené. Vieme však, že keď sa to zjaví, budeme ako On, lebo Ho uvidíme takého, aký je. Každý, kto má túto nádej založenú na Ňom, robí sa čistým, ako je čistý On.” (1 Ján 3)
Pán Ježiš nám ukázal cestu na vrch. Pozval nás na nový spôsob života v ňom prostredníctvom života v spoločenstve Cirkvi. Žijúc v tejto Cirkvi sme pozvaní ísť do sveta a pozvať všetkých mužov a ženy cez vody lona krstu do nového spoločenstva lásky, kde môžu začať proces obrátenia a premenenia. Znovuzrodení sme všetci pozvaní pripojiť sa k svätému Petrovi, Jakubovi a Jánovi a volať v našich dňoch: “Je nám dobre, že sme tu.”
Keď uvažujeme o Ježišovom Premenení, vstúpme hlbšie do tajomstva, ktoré odhaľuje, tým, že budeme žiť v Premenení teraz. Je pre nás skutočne dobré byť tu. Čerpajme povzbudenie z rozprávania o Premenení Ježiša Krista a odpovedajme na pozvania milosti v našom každodennom živote, aby sme plnšie rástli na obraz a podobu Ježiša Krista, nášho Spasiteľa a Pána, a zjavovali jeho premenenú slávu svetu, ktorý čaká na nové narodenie.