Novovymenovaný kazateľ pápežskej domácnosti má na svojom konte bagatelizovanie učenia Cirkvi o homosexualite a tvrdí, že Biblia odsudzuje homosexuálne činy len preto, lebo autori Písma nemohli homosexualitu považovať za “orientáciu, ” pojem, ktorý vo vtedajšej kultúre neexistoval “vtedajšia kultúra.”
Tlačová kancelária Svätej stolice 9. novembra oznámila zmenu éry vo Vatikáne, keď bol za kazateľa pápežskej domácnosti vymenovaný páter Roberto Pasolini, O.F.M. Cap, ktorý tak nahradil kardinála Raniera Cantalamessu.
Cantalamessa, ktorý má v súčasnosti 90 rokov, prišiel na miesto kazateľa pápeža v roku 1980 a na tomto poste zotrval počas troch pontifikátov, pričom sa postupne stal medzinárodne rozpoznateľnou postavou a nedávno sa pridal k útokom proti tradičnej omši.
Jeho nástupca však zrejme nastolí éru kázania Vatikánu, ktoré spochybňuje učenie Cirkvi’o homosexualite.
Začiatkom tohto roka Pasolini predniesol prednášku na tému homosexuality a kresťanského života, v ktorej zopakoval väčšinu zmätočnej rétoriky, ktorá v súčasnosti vychádza z Vatikánu v tejto otázke.
Informazione Cattolica vyjadril názor, že “podozrievame, že vo Vatikáne vybrali fratra Pasoliniho za nového kazateľa pápežskej domácnosti, aby ho povýšili na nového lektora Pápežského inštitútu Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny na Lateránskej univerzite, aby frater Pasolini’jeho osobné predstavy o výklade niektorých biblických pasáží týkajúcich sa homosexuality stali predmetom oficiálneho učenia …”
Skriptívne hypotézy
Katolícka cirkev jasne, dôsledne a rozhodne odsudzuje praktizovanie homosexuálneho konania od svojich prvých dní. Jedným z takýchto biblických príkladov je prvý list Korinťanom, kde sv. Pavol uvádza, že homosexuálne konanie je hriešne, a vysvetľuje, že “ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci” nezdedia “Božie kráľovstvo”, ale podľa jeho listu Rímskym, tí, ktorí praktizujú homosexualitu, dostanú “na vlastných osobách náležitý trest za svoj omyl.”
Pasolini to však vo februári vo svojom prejave odmietol slovami: “Položme si otázku, pretože otázka je legitímna: ale existuje vo Svätom písme nejaká forma schválenia vzťahov osôb rovnakého pohlavia? A odpoveď nie je ľahko nie, pretože v skutočnosti tam sú príbehy.”
Pokračoval v spracovaní pasáží z Písma, pričom vyzdvihol niektoré, ktoré by podľa neho mohli byť dôkazom homosexuálnych vzťahov. (Taliansky blog Messa in Latino zostavil doslovný prepis rehoľného’prejavu, ktorý je síce v taliančine, ale dá sa ľahko preložiť.)
Pasolini najprv poukázal na Jonatána a Dávida, pričom poznamenal, že sa naň “často odvoláva ako na príbeh homosexuálnej lásky,” ale dodal, že tvrdiť, že mali “homosexuálny vzťah, je presah do textu.”
Ale napriek tomu povzbudil katolíkov, aby si “predstavovali” a “mysleli”, že Jonatán a Dávid boli aktívne homosexuálne orientovaní, pretože “určite v tom čase existovali príbehy homosexuálnej lásky, to je evidentné, takže nám nič nebráni, aby sme si to mohli myslieť, aby sme si to mohli predstaviť.”
Pasolini poukázal aj na stotníka, ktorý sa obrátil na Ježiša v mene svojho chorého sluhu a ktorého vieru Kristus veľmi chválil. Mních sa pýtal, prečo sa stotník tak venoval obyčajnému sluhovi, a vyslovil domnienku, že možno “ako niektorí hovoria, možno medzi nimi bol nejaký vzťah.”
Predstaviť si to “nie je nemiestne” povedal Pasolini a dodal, že ak by to tak bolo, potom by Kristus chválil aktívneho homosexuála.“… Len si predstavte, že by to tak bolo: ”
Tento scenár by znamenal, “že musíme prehodnotiť všetky názory, ktoré máme,” pokračoval, “alebo skôr sa musíme uistiť, že Ježiš sa v skutočnosti nebál hovoriť o ľuďoch dobre – vrátiť sa k blahozvesti {Fiducia Supplicans}, ktorú nedávno napísal pápež a ktorá zdvihla osie’hniezdo.”
Pasolini rozvinul svoju hypotézu o stotníkovi prijímajúcom Kristovu’chválu ako homosexuál a povedal, že “hovoriť o niekom dobre neznamená schvaľovať celý jeho život: kto z nás má život, ktorý je na 100 percent celý integrálne dokonalý alebo usporiadaný? A predsa stále prijímame požehnanie, hľadáme požehnanie, pretože všetci potrebujeme cítiť, že sa na nás pozerá s úctou, s dôverou a s láskou, pretože to nás nakoniec posúva k 100 percentám, aby sa na nás pozeralo s úctou, aj keď sme trochu zvláštni, trochu nevyspytateľní, trochu nie úplne na kusy, to’je to.”
Nespokojiac sa s uvedenými bodmi, Pasolini sa ďalej zmienil o argumente homosexuálnych aktivistov, že Kristus a Lazár mali homosexuálny vzťah, alebo že takýto vzťah bol medzi Kristom a učeníkmi. Hoci túto myšlienku neodmietol, označil takúto teóriu za “spôsob, ako sa snažíme premietnuť do Písma naše vlastné otázky, našu vlastnú zvedavosť, to znamená, že chceme nájsť niečo, čo nie je napísané: je to trochu podobné, ako keď čítate svadbu v Káne Galilejskej a chcete zistiť, ako bola nevesta oblečená: nie je to napísané, evanjelium vám to nepovie, takže Biblia nám nedáva všetky odpovede, pretože nie sú potrebné.”
Biblia ukazuje milosrdenstvo a neodsudzuje homosexuálne sklony
Pasolini sa vyjadril, že kritizuje tých, ktorí pevne zastávajú jasné učenie Cirkvi’o homosexualite, a poznamenal, že Kristus ukázal “milosrdenstvo voči ľuďom v oblasti sexuality alebo v oblasti tých vecí, ktoré ľudí spoločensky stavajú na okraj,” čím zopakoval jednu z pravidelných tém pápeža Františka’ zo synody o synodalite.
Dosahujúc vrchol svojej argumentácie, Pasolini tvrdil, že v Biblii je “isté odsúdenie toho, čo môžeme nazvať homosexualitou”, ale povedal, že z jazykového hľadiska sa slovo “homosexualita” stalo podstatným menom na označenie vecí, ktoré sú v Biblii odsúdené, ako napríklad “homosexuálne činy, pasívne a aktívne.”
“Biblia nikdy nehovorí o homosexualite všeobecne,” povedal. “Odsudzuje niektoré konkrétne postoje, niektoré epizódy, niektoré činy, nie osobu. Nie je tu slovo proti sklonom, ale proti homosexuálnym činom, čo by sme mohli nazvať ‘homogenita,’ to znamená, že podľa Písma má pohlavný akt osôb rovnakého pohlavia potenciálne aktívny význam.”
Toto podľa Pasoliniho znamená, že v Písme nie je žiadny súd “o homosexuálnom stave alebo orientácii, o tom, čo by sme dnes mohli nazvať homosexualitou ako psychologickou orientáciou alebo existenciálnym stavom, teda nie je tam žiadne slovo, ktoré by smerovalo k tejto kategórii ľudí – teda k tým, ktorí sa zobudia a pozrú na osobu rovnakého pohlavia a pociťujú k nej príťažlivosť – pretože práve o nich dnes hovoríme: nie o ľuďoch, ktorí majú epizódy homosexuality, ale o ľuďoch, ktorí prežívajú niečo na emocionálnej, psychologickej úrovni, od čoho nemôžu a nechcú nájsť odstup.”
Dalej argumentoval, že “Biblia ani nepredpokladá svet, v ktorom existuje iná tendencia ako heterosexuálna: vo vtedajšej kultúre jediná tendencia, ktorá existovala v očiach autorov a ľudí, ktorých videli, bola heterosexuálna.”Kým moderná spoločnosť obsahuje pojem “homosexuálni ľudia”, v biblických časoch “sa o tom nehovorilo, preto”boli aj touto silou stigmatizované homosexuálne činy: boli to činy, ktoré boli okamžite zaradené do kategórie niečoho, čo neexistuje, ako keď si žena oblečie nohavice.”
Katolícke učenie
Pasolini pri takýchto argumentoch využíva klasický ťah miešania rôznych pojmov, aby v konečnom dôsledku vyjadril otvorenosť voči homosexuálnej aktivite. Hovorí, že Biblia odsudzuje homosexuálne konanie, ale nie sklony. Potom však potvrdzuje, že Písmo neodsudzuje túžbu zostať v stave príťažlivosti k osobe rovnakého pohlavia.
Katolícky katechizmus učí, že “homosexuálne skutky sú vnútorne neusporiadané” a “odporujú prirodzenému zákonu.”Katechizmus veľmi jasne hovorí, že homosexuálne aktivity nemožno nikdy schvaľovať, a opakuje, že “[h]omosexuálne osoby sú povolané k čistote.”
ČÍTAJ: Fiducia Supplicans je ‘korunovačným-dosahom’ ‘LGBT-lobby’; v Cirkvi
Kongregácia pre náuku viery (CDF) pod vedením kardinála Ratzingera v roku 1986 vydala dokument v ktorom poučil biskupov o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby. CDF napomenula biskupov, aby zabezpečili, že oni a každý “pastoračný program” v diecéze budú “jasne uvádzať, že homosexuálne aktivity sú nemorálne.”
CDF ďalej poznamenal, že homosexuálny sklon sám o sebe nie je hriechom; Vatikán však upozornil, že takýto sklon je napriek tomu “viac alebo menej silným sklonom, ktorý je usporiadaný k vnútornému morálnemu zlu; a preto samotný sklon treba považovať za objektívnu poruchu.”
V dôsledku toho by pre jednotlivca, ktorý by sa v takomto sklone vyžíval a nechcel by sa od neho dištancovať – scenár, ktorý Pasolini chváli – by bolo chcením hriešneho konania.
Na rozdiel od moderných krokov, ktoré majú “všetkých sprevádzať” a nie obracať život ľudí”, CDF v roku 1986 stanovil, že autentický pastoračný prístup má “pomáhať homosexuálnym osobám na všetkých úrovniach duchovného života: prostredníctvom sviatostí, a najmä častým a úprimným používaním sviatosti zmierenia, modlitbou, svedectvom, radou a individuálnou starostlivosťou.”
Autentická pastoračná starostlivosť by jasne varovala pred zlom konania v súlade s homosexuálnymi sklonmi, ako uviedol CDF:
Chceli by sme však jasne povedať, že odklon od učenia Cirkvi’alebo mlčanie o ňom v snahe poskytnúť pastoračnú starostlivosť nie je ani starostlivosťou, ani pastoráciou. Pastoráciou môže byť v konečnom dôsledku len to, čo je pravdivé. Zanedbávanie postoja Cirkvi’bráni homosexuálnym mužom a ženám v tom, aby dostali starostlivosť, ktorú potrebujú a ktorú si zaslúžia.
Preto by sa osobitná starostlivosť a pastoračná pozornosť mala zamerať na tých, ktorí sú v tomto stave, aby neboli vedení k presvedčeniu, že prežívanie tejto orientácie v homosexuálnej činnosti je morálne prijateľnou možnosťou. Nie je.