Austrálska federálna vláda stiahla svoju novelu zákona o vysielacích službách z roku 1992, známu ako zákon o dezinformáciách a dezinformáciách, po tom, čo bolo jasné, že v Senáte neprejde. Bol to potupný koniec návrhu, ktorý bol široko a oprávnene napádaný.
Na politickej pravici bol vnímaný ako hrozba slobode prejavu, ktorá by oslabila jeden zo základov austrálskej demokracie. Na ľavici, najmä na strane Zelených, bol považovaný za príliš slabý. Je nepravdepodobné, že by ešte niekedy uzrel svetlo sveta.
Nezdôrazňovalo sa však, že ide o pravdepodobne jeden z najhorších a najnekonzistentnejších právnych predpisov, aké boli kedy v Austrálii navrhnuté. Objavili sa niektoré technické právne námietky, ale len málo sa odhalili základné logické absurdity.
Navrhovaný zákon nielenže spochybňoval práva na slobodu prejavu, ktoré sú v Austrálii tak či tak chránené len slabo – na rozdiel od Spojených štátov, ktoré majú ústavnú ochranu podľa prvého dodatku. Podkopal by základnú zásadu, že všetci by si mali byť pred zákonom rovní.
Zamerané “dezinformácie” a “dezinformácie” sa mohli vzťahovať len na obsah, ktorý vláda považovala za politicky problematický. Ak by sa uplatňoval všeobecne, zákon by sa vzťahoval aj na vládu, ktorá bežne zverejňuje informácie, ktoré sa ukážu ako nepravdivé. To by sa však nikdy nestalo.
Reklamné spoločnosti by zverejňovali nepravdivé informácie, ale neboli by potrestané. Bolo by to namierené len proti ľuďom, ktorí sa nezhodovali s dôležitými politickými naratívmi, najmä s katastrofálnou reakciou vlády na zdravotníctvo COVID-19.
Nebol odhalený ani význam slovného triku v legislatíve – kladenie prívlastkov “dis” a “mis” pred “informáciu”, aby sa vytvoril dojem, že ide o objektívnu pravdu, keď v skutočnosti išlo o zámery tvorcu obsahu’–. Senátorka za stranu Zelených Sarah Hanson-Youngová bez stopy irónie povedala, že návrh zákona, hoci je neadekvátny, bol predložený “so všetkými dobrými úmyslami.” Predpokladám, že to z neho robí skôr dezinformáciu než dezilégiu (“dezinformácia” je informácia, o ktorej sa predpokladá, že je neúmyselne škodlivá; “dezinformácia” sa predpokladá, že je zámerne škodlivá).
Miestna politika bola predvídateľná. Líder opozície Peter Dutton vyhlásil, že ide o “víťazstvo slobody prejavu a demokracie”, bol to len politický oportunizmus. Dutton mal malý záujem o slobodu prejavu, keď napríklad v máji minulého roka prirovnal propalestínske univerzitné protesty k ideológii nacistického vodcu Adolfa Hitlera – komentáre boli také extrémne, že pobúrili dokonca aj židovské skupiny.
Medzinárodná politika bola zlovestnejšia. Navrhované austrálske právne predpisy napodobňovali britský Online Safety Act a zákon Európskej únie’Digital Services Act. Oba sa snažia uložiť technologickým platformám obrovské pokuty za umožnenie obsahu, ktorý sa považuje za neprijateľný. Neúspešná austrálska legislatíva bola vytvorená podobne.
PREHLIADNITE:Nový austrálsky zákon, ak bude prijatý, urobí z vlády’t jediného arbitra pravdy’
Americký politický analytik Mike Benz opisuje tieto kroky ako “transatlantický útok z boku” na americkú slobodu prejavu využívaním slabšej právnej ochrany iných krajín’. Je veľmi pravdepodobné, že austrálska iniciatíva bola v zákulisí iniciovaná z podobných dôvodov. Jej cieľom by bola spoločnosť X (predtým známa ako Twitter) kvôli Elonovi Muskovi’uvoľneniu obmedzení pre pravicové komentáre.
V Austrálii došlo k určitému objasneniu postavenia slobody prejavu zo strany Austrálskej právnej rady. V predloženej správe Rada uviedla, že “hoci austrálska ústava neuznáva explicitné právo na slobodu prejavu, Najvyšší súd Austrálie rozhodol, že existuje implicitná sloboda politickej komunikácie.” To znamená, že Austrálčania majú slobodu prejavu len vtedy, ak sa týka politiky.
Najvýraznejšie chýbalo pochopenie samozrejmosti. Že to, o čo ide, je vytváranie významu, nie prejav. Aby som uviedol zrejmú vec, keď niekto niečo povie alebo napíše, snaží sa komunikovať význam, a keď to niekto počúva alebo číta, snaží sa odvodiť význam.
To je príliš jemná a zložitá činnosť na to, aby sa dala ľahko interpretovať v právnom kontexte. Či by sa Jonathan Swift’Skromný návrh, ktorý obhajuje jedenie detí, považoval za nebezpečnú “dezinformáciu”. Ako by sa súdy mohli vysporiadať s takouto satirou?"
Spotrebiteľov obsahu je tiež mimoriadne ťažké určiť, pretože z toho istého obsahu môžu vyvodiť najrôznejšie významy – svedčí o tom škála reakcií v sekcii komentárov k článkom alebo príspevkom.
V konečnom dôsledku je najjasnejším a najobhajiteľnejším stanoviskom Spojených štátov” obmedzenie štátnej regulácie súkromného prejavu. Austrália ju, žiaľ, nemá.