V západnej kultúre, kde vplyv kresťanstva slabne, sa ľudia často pýtajú, prečo katolíci a niektorí ďalší kresťania slávia advent. Je užitočné poznať našu históriu, aby sme mohli vysvetliť, čo robíme, tým, ktorí sa môžu pýtať. Ešte dôležitejšie však je, že nám to môže pomôcť plnšie vstúpiť do tohto obdobia a prežívať milosť, ktorú ponúka.
Slovo advent je odvodené z latinského koreňa ad-venio alebo adventus, pričom obidve tieto slová znamenajú oslovenie a prípravu na príchod. Toto liturgické obdobie adventu zrodilo v katolíckej praxi a zbožnosti mnohé zvyky. Tieto zvyky, ak ich pochopíme a prijmeme, môžu pomôcť vytvoriť vzor života, kultúru, ktorá zasa môže pomôcť vytvoriť rámec pre náš každodenný život kresťanov.
To však závisí od nás a od našich rozhodnutí.
Koniec koncov, Cirkev nie je niečo, ale niekto, mystické telo Ježiša Krista, a my sme údmi tohto tela. (1 Kor 12) Advent je čas, keď sme pozvaní pripraviť sa na jeho príchod(y). Sme nabádaní, aby sme činili pokánie zo svojich hriechov, zriekli sa svojich nesprávnych rozhodnutí, odvrátili sa od neusporiadaných vášní, obmedzili neprimerané chute a vyprázdnili sa – aby Ježiš Kristus mohol prísť a usadiť sa v nás – a v Cirkvi, ktorá je jeho Telom.
Prostredníctvom adventného cyklu čítaní, modlitieb a praktík zbožnosti – a našej dobrovoľnej a slobodnej účasti na nich – sa môžeme rozhodnúť zbaviť svoj život každodennej modloslužby a zrieknuť sa sebalásky, ktorá môže vytlačiť Božiu milosť z nášho prežívania. Pán chce, aby sme žili v neustálom stretnutí s ním. On nekladie prekážky nášmu prežívaniu jeho milosti, to my.
Slovo “liturgia” je poangličtený preklad gréckeho slova, ktoré znamená verejné bohoslužobné dielo. Počas adventu a počas všetkých liturgických období cirkevného roka prechádzame veľkými udalosťami kresťanských dejín z určitého dôvodu. Nie sú nejakou formou márneho opakovania, ale môžu nám pomôcť vštepiť tajomstvá kresťanskej viery do nášho každodenného života.
Pozývame sa, aby sme si vybudovali vzor kresťanského života, doplnený o zvyky, praktiky a slávenia, ktorý podporuje neustále stretnutie so Zmŕtvychvstalým Pánom Ježišom Kristom. Máme sa vedome stať súčasťou diela Cirkvi pri budovaní kresťanskej kultúry, ktorá oslovuje druhých, aby ich priviedla do vzťahu s Bohom a jeho láskyplným plánom.
Počas adventu nás Cirkev ako matka vyzýva, aby sme si upratali vo svojom vnútri a vyhradili si osobitný čas na zvýšenú modlitbu a uctievanie. Prečo to robíme? Aby sme boli lepšie pripravení na všetky Jeho príchody tým, že budeme mať jasnosť živej viery, aby sme rozpoznali Jeho návštevy! A ako učiteľka nás Cirkev poučuje aj o zmysle kresťanského života, povolania a poslania.
Biblické texty, ktoré počúvame pri svätej omši, sú plné veľkých postáv, ako sú svätý Ján Krstiteľ a Mária, Matka Pána, ktorí sú príkladom pre každého z nás. Obaja stelesňovali výzvu, ktorú všetci zdieľame, aby sme povedali “áno” Pánovi a zaujali svoje miesto pri príprave cesty pre všetkých, ktorí žijú medzi prvým a posledným príchodom Ježiša.
Úryvky zo Starého a Nového zákona spolu s inšpirovanými čítaniami, ktoré sa nachádzajú v Liturgii hodín, formálnej modlitbe Cirkvi, vysvetľujú význam a dôsledky všetkých príchodov Pána. Sme pozvaní prijímať milosti ponúkané v plnej štóle sviatostných a liturgických služieb. Záleží však na každom človeku a na každej rodine, či toto pozvanie prijme. Boh vždy pozýva. Odpovieme naň?
Keď som bol mladý, čítal som na letisku novinový článok, v ktorom istý kňaz napísal, že katolicizmus je to, čo nazval “kresťanstvo na dlhé trate.” S odstupom rokov som sa presvedčil o pravdivosti tohto tvrdenia. Viem, že niektorí iní kresťania považujú praktiky, ako sú tie adventné, za prázdny rituál; a možno sa pre niektorých práve tým stali. Ale nie pre mňa. S pribúdajúcim vekom sú pre mňa tieto praktiky pokladom, ktorý treba nanovo objaviť – a neustálym pozvaním začať odznova.
Slávenie adventu nás vyzýva k živej viere, pokániu a obnovenému vzťahu s Pánom Ježišom Kristom. Počas štyroch týždňov, ktoré predchádzajú veľkej slávnosti Narodenia Pána Ježiša, (Christ-Mass), sme pozvaní pripraviť sa, pripraviť sa a vytvoriť miesto pre Pána v našom živote a v našich domovoch. Pripomína sa nám, že máme žiť tak, akoby On prichádzal – pretože prichádza.
Katolícky spôsob života môže poskytnúť formu, do ktorej sa môže stále znova vlievať sviežosť Ducha. Spomínam si, ako mi raz jeden starý letničný kazateľ, keď som mal 21 rokov, povedal: “Synu, naplníme sa Duchom, ale potom nám uniká.” Tak to aj robíme. Potrebujeme byť znovu naplnení Duchom Svätým. Viem, že ja určite áno.
Liturgické obdobia a ich zvyky predstavujú príležitosť na formovanie rodinného života a rozvíjanie zvykov, ktoré nám môžu pomôcť osvojiť si krásu a pravdu zjavenú v Pánových príchodoch. Môžu sa tiež stať svedectvom jeho živej prítomnosti pre svet, ktorý čaká na znovuzrodenie. Pomáhajú nám vymaniť sa z monotónnosti sekularizovaného života a podieľať sa na niečom väčšom, než sme my sami. Spájajú nás s tým, ktorý vždy prichádza – s tými, ktorí sa neustále rozhodujú pozvať ho dovnútra.
Začiatok liturgického roka na prvú adventnú nedeľu nebol vždy zvykom. História odhaľuje neschopnosť dohodnúť sa dokonca ani na začiatku občianskeho roka. Pokiaľ ide o liturgický rok, je výsledkom vývoja, ktorý zahŕňal početné reformy, ako Cirkev napredovala v dejinách. V skutočnosti celý pojem ročných období a liturgického roka, aspoň tak, ako ho poznáme v súčasnosti, nebol súčasťou živej skúsenosti rodiacej sa Cirkvi. V prvotnej Cirkvi bolo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista optikou, cez ktorú kresťania vnímali celý svoj život.
Až keď sa Cirkev začala šíriť – a blízky návrat Pána Ježiša sa začal chápať iným spôsobom – začali sa vyvíjať liturgické obdobia. Aj vtedy existovali veľké rozdiely na základe miestnych zvyklostí. V druhej polovici štvrtého storočia nachádzame prvé záznamy o dlhšom a špecifickom období liturgickej prípravy na Vianoce. Jej dĺžka, dôraz a praktiky spojené s jej slávením prešli vývojom.
Zaiste prechádzajú vývojom aj v našich časoch, keď Cirkev nabáda a vedie veriacich, aby prežívali všetky dôsledky kresťanských tajomstiev a aby v čase pokračovali v pokračujúcom diele Ježiša Krista. Ježiš Kristus nie je pre kresťana so živou vierou len spomienkou. Je živý uprostred nás a žije svoj život vo svojom tele, Cirkvi, ktorej sme členmi, a prostredníctvom nej.
Vykupiteľské poslanie Pána Ježiša pokračuje, kým sa nevráti. Ako kresťania sme pozvaní do srdca tohto veľkého dobrodružstva. Ten istý koreň slova, z ktorého odvodzujeme slovo advent, je aj koreňom slova dobrodružstvo. Kresťanský život, povolanie a poslanie majú byť dobrodružstvom. Advent nie je nejaký zabehnutý, mŕtvy zvyk z minulosti. Naopak, keď ho prijímajú kresťania, ktorí žijú v Ježišovi Kristovi, je to dar.
Kto potrebuje advent? Ja áno.