Sú muži, ktorí sú ako osamelí volajúci na púšti, a z Biblie vieme, že na takýchto mužoch zvyčajne spočíva Boží Duch.
Joseph Strickland, emeritný biskup Tyleru v Texase, ktorého František nespravodlivo zosadil, je takým mužom. Zdieľa rovnaký osud ako biblickí proroci, a síce, že ho nikto nepočúva.
A predsa teraz biskupa Stricklanda počúvajú milióny ľudí, len jeho kolegovia biskupi nie.
Keď ich Strickland nedávno požiadal, aby konečne zaujali stanovisko k tomu, že František už neučí katolícku vieru, jeho slová zapadli mlčaním. Nikto sa neodvážil vystúpiť, aby podporil Texasana, ktorý tak nebojácne hovoril pravdu, žiadny biskup v USA a určite nikto inde.
Napriek tomu, čo Strickland povedal, zostáva pravdou: František sa zasadzuje za novú, za “synodálnu” Cirkev a s ňou za novú vieru, ktorá už nie je katolícka a ktorú treba rozhodne odmietnuť! Nikto nie je povinný veriť v “synodálnu” cirkev. Naopak: tradičná viera Cirkvi to zakazuje.
Kým biskupi o tom všetkom mlčia, predstavený nemeckého dištriktu Spoločnosti svätého Pia X. jasne nazval veci pravým menom. Pápežovu “synodálnu cirkev” označil za “diabolskú,” “zradu Kristovho”poslania,” a “proti evanjeliu.”
Ale ani to nikomu neprekáža. V radoch biskupov sa hlas zo Spoločnosti svätého Pia X. počúva ešte menej ako ten z Texasu. Namiesto toho mlčanie biskupov orchestruje polyfónnu apostázu: apostázu pápeža a veľkej časti katolíckeho sveta, a takmer sa zdá, akoby to bola nová “normalita.”
Ale odkiaľ sa berie ľahostajnosť tých, ktorí sú ustanovení za strážcov pravdy a ktorí svojím mlčaním neslúžia Bohu, ale satanovi, “otcovi lži” (porov. 1 Jn 3, 8)?
Mohla ich apostáza vzniknúť z ničoho? Sotva. Naopak, pravdepodobne bola latentná už dlhší čas a stačil pápež ako František, aby sa konečne zviditeľnila.
Kontroverzný dokument Fiducia supplicans, ktorý bol zverejnený pred rokom, to ukazuje azda najjasnejšie: sám pápež v ňom povolil “požehnanie” neregulárnych “párov,” t. j, požehnanie homosexuálov a cudzoložníkov.
V očiach Svätého písma je takéto “požehnanie” ohavnosťou a rúhaním. Napriek tomu dokument zostal v platnosti dodnes a (menší) odpor biskupov bol od začiatku potlačený.
Význam Fiducia supplicans je teda dvojaký: dokument je Magnou chartou, ktorá najvýraznejšie dokumentuje všeobecnú apostázu biskupov’. A zviditeľňuje sily, ktoré v Cirkvi pôsobia už príliš dlho, t. j. početné zastúpenie homosexuálov medzi biskupmi a kardinálmi.
Nie je určite žiadnym tajomstvom, že duchovenstvo je tradične infiltrované homosexuálmi, aj keď sa o tom zdráhajú otvorene hovoriť. Týka sa to aj vyššieho kléru. Seriózne odhady (pri nedostatku spoľahlivých údajov) hovoria o dobrých dvoch tretinách, a aj keby to bolo menej (čomu neverím), Cirkev je stále držiteľom nevídaného rekordu.
Príčin je viacero, predovšetkým sociologické. Najmä medzi staršími duchovnými, až po generáciu pápeža’je nadpriemerný počet tých, ktorí unikli spoločenským represáliám tým, že sa rozhodli pre celibát.
Dnes je situácia iná, aspoň v západných spoločnostiach, a homosexuáli uviaznutí v kňazstve a najmä v biskupskom úrade teraz v zákulisí Vatikánu vehementne tlačia na to, aby sa Cirkev otvorila novému kurzu. Povedané na rovinu: Cirkev sa dostala do rúk starších homosexuálnych mužov.
Jedine na tomto pozadí je pochopiteľné, že pápež Fiducia supplicans umožnil ohavnosť a zároveň sa stretol s tak viditeľne malým odporom: Veľmi málo ľudí sa zaujímalo o “požehnanie” hriechu a odpadnutia od Boha; väčšina z nich sa s ním zjavne dávno stotožnila a zámerne podnietila dokument pod vedením kardinála Victora Manuela Fernándeza.
Najneskôr odvtedy sa nič nezmenilo: to, čo sa všeobecne nazýva “homosexuálna heréza”, sa so súhlasom pápeža”zmocnilo Cirkvi a čoraz viac biskupov a kardinálov teraz pokrytecky tvrdí, že sa zrazu “dozvedeli niečo nové” v “synodálnom procese počúvania.” Pochopili – akoby zázrakom –, že homosexualita je “chcená” Bohom a v žiadnom prípade nie je hriechom, čo je v rozpore so zjavením a 2000 rokov starým učením Cirkvi.
Úžasná zmena, nemyslíte? Alebo nie je pravdepodobnejšie, že všetci títo preláti len využili príležitosť, aby konečne ospravedlnili svoju predispozíciu a “schválili” ju s pomocou pápeža? Kto iný by mohol propagovať “homosexuálnu herézu”, ak nie títo najuctievanejší páni, ktorí sú sami “homosexuálmi” a ktorých k tomu vedie len “Duch Svätý”?
Je to rovnako nepredstaviteľné ako pravdivé: Cirkev je v babylonskom zajatí homosexuálnych vyšších duchovných, ktorí počnúc “homosexuálnou herézou,” teraz postupne inštalujú novú pseudocírkev, presne tú, pred ktorou nás varuje biskup Strickland, pápežskú “synodálnu cirkev.”
Barka Cirkvi tak zažíva niečo podobné ako vzbura na lodi Bounty, ale s jedným zásadným rozdielom: so vzbúrencami je tu aj samotný kapitán a muži, ktorí sa podobne ako Strickland uzatvárajú pred “homosexuálnou” vzburou, sú takmer pritlačení chrbtom k múru.
Medzi tým v dome Pánovom vládne Antikrist a sám pápež mu postavil modloslužobný oltár s Fiducia Supplicans. Nebude to posledný prípad, ak František zostane v úrade dlhšie.
Nechcel by som súhlasiť so všetkými, ktorí potvrdzujú, že František nie je legitímny pápež a že to je jediný dôvod, prečo sú tieto za vlasy pritiahnuté stavy možné. Neexistuje iný pápež ako František. Ale pravdepodobne bolo potrebné, aby pápež ako on odhalil pôsobenie satana v Cirkvi a doviedol ho do krajnosti. Áno, František je legitímny pápež a je pápežom nie na slávu Božiu, ale na večnú hanbu Apoštolského stolca, ktorý znesvätil Fiducia Supplicans.
A predsa: možno chcel Boh znetvorenie svojej Cirkvi zviditeľniť len prostredníctvom Františka, aby ju obnovil prostredníctvom dôstojnejšieho Petrovho nástupcu? Kto vie?"
Až dovtedy je dôležité počúvať hlasy správnych ľudí, totiž tých, ktorí nereprezentujú “homosexuálnu herézu”, a teda svoje vlastné dispozície, ale ktorí sú, podobne ako biskup Strickland, hlasom Božím. “Kto má uši na počúvanie, nech počuje!” (Mt 11, 14).