Pred päťdesiatimi rokmi, v noci 10. januára 1975, som sedel v dome mojej matky a rozprával sa s bratom a naším priateľom o politike, keď zazvonil telefón. Bolo 22:00. Môj brat a náš priateľ boli dvaja vedúci Long Islandskej mládeže za život a spravodlivosť, mladej pro-life skupiny, do ktorej som vstúpil len rok predtým. Našiel som tam srdcia, ktoré sa zhodovali s mojimi. Stále sa zhodujú.
Môj brat prijal telefonát. Bolo to od niekoľkých členov našej skupiny, ktorí žili ďalej na východ na Long Islande. Pýtali sa, či by sme s nimi v ten večer nešli do New Yorku na celonočnú sviečkovú vigíliu v zdravotníckom centre Beth Israel. Túto noc si budeme pamätať ako noc tragédie, noc poučenia o zradnosti našich súdov.
Vyzerá to tak, že zástancovia života sa dozvedeli, že v tú noc bola v Beth Israel Medical Center žena v 28. týždni tehotenstva, ktorá požadovala potrat. Zrejme jej v takomto neskorom štádiu tehotenstva oznámili znepokojujúce správy o dieťati, ktoré nosí. Bolo to niečo v zmysle, že dieťa je postihnuté.
Nezaváhali sme. Zdalo sa, že je to typ misie ako stvorený pre odhodlaných mladých ľudí. Pripravili sme sa na newyorskú januárovú noc s teplotou 15 stupňov Celzia a vyrazili sme za našimi priateľmi. Všetci sme vyrastali počas hnutia proti vietnamskej vojne a všetci sme videli vigílie so sviečkami ako symbolmi stratených životov. Protivojnové hnutie malo dokonca populárnu pieseň “Sviečky v daždi”, ktorú som si zapamätal, keď naše sviečky rozfúkali snehové záveje. V ten večer nám však nikto nespieval. Spievali sme si a modlili sa sami pre seba, zatiaľ čo mesto, ktoré nikdy nespí a málokedy sa stará, si išlo po svojom.
Ako čerstvá pro-liferka som sa stále snažila dozvedieť sa niečo o tejto problematike, a tak som uvažovala o situácii tohto konkrétneho potratu. Vedela som, že zákon v štáte New York zakazuje interrupcie po 24. týždni’ tehotenstva. Zaujímalo ma, kde sú skupiny na obhajobu postihnutých. Zdá sa, že by tam mali byť. Už som vedel, že prenatálne testy často nepresne určujú, či sa dieťa narodí s postihnutím. Vedela som, že lekári ich využívajú, aby sa kryli. Ešte som sa nedozvedel, akí sú naši lekári v tejto krajine panikári.
PREČÍTAJTE SI: 19 ontárijských žien poslali do USA na potrat, čo stálo daňových poplatníkov vyše 300 000 dolárov
V ten večer nás tam bolo asi 10, keďže sa k nám pred nemocnicou pridalo niekoľko našich priateľov z Brooklynu. Ráno prišlo niekoľko ďalších zástancov života, aby pokračovali v vigílii, keď sme išli domov spať. Niekoľko nasledujúcich dní sa v uliciach New Yorku vystriedali zástupy zástancov života, väčšinou z iných miest, ktorí bdeli nad týmto dieťaťom.
V tú noc som pred nemocnicou po prvýkrát našiel schopnosť duchovne sa pripútať k dieťaťu, ktoré som nikdy nevidel. Cítil som strach, ktorý cítilo ono/ono; túžil som po tom, aby žilo tak, ako túži ono/ono; miloval som tak, ako miluje ono/ono. Tá noc bola začiatkom pochopenia solidarity, o ktorej hovoria záchrancovia za život.
V súčasnosti už zosnulý veľký pro-life advokát Larry Washburn sa obrátil na súd štátu New York, aby spochybnil legálnosť tohto potratu. Päť rokov predtým, keď zástancovia potratov presadzovali legalizáciu potratov v zákonodarnom zbore štátu New York, ubezpečovali verejnosť, že potraty budú dostupné len počas prvých 24 týždňov tehotenstva. V newyorskom zákone sa uvádzalo, že interrupcia sa môže vykonať po 24. týždni len vtedy, ak je tehotenstvom ohrozený život matky. Obhajcovia života vtedy varovali, že ide o medzeru v zákone, ktorú by mohli potratári využiť. A skutočne, právnik ženy predložil súdu vyhlásenie matky, že ak sa potrat nevykoná, spácha samovraždu.
Aha, príručka, ako sa píše.
Súd rozhodol o niekoľko dní neskôr, čo ešte viac posilnilo moje rastúce opovrhnutie americkými súdmi. Sudca povedal, že hrozba spáchania samovraždy predstavuje ohrozenie života matky’takže potrat sa musí vykonať. Nemocnica potom s jasotom signalizovala svoje vlastné pohŕdanie súdom a oznámila, že potrat už vykonala—niekoľko dní pred rozhodnutím súdu a v rámci Božieho výsmechu nášmu zdravotníckemu zariadeniu sa zistilo, že dieťa je bez postihnutia. Toto dieťa bolo pred zabitím úplne zdravé.
Hej, Amerika, donúť ma rešpektovať tvoje súdy!
Takto sa spustilo zabíjanie detí v treťom trimestri, pričom nasledovalo len niekoľko neúspešných pokusov o ich záchranu. Od zdravotníckeho centra Beth Israel v New Yorku môžem nakresliť priamu čiaru k Cesarovi Santangelovi, jeho smetiaku a #Justiceforthefive z Washingtonu DC.
RELATED: Katolícky pohreb piatich ‘extrémne neskoro narodených’ detí vyzdvihnutých z potratovej továrne v DC
Nepamätám si presný sled udalostí počas tých uponáhľaných, uponáhľaných dní v januári 1975, ale krátko po usmrtení dieťaťa na nás dopadla ďalšia rana. Pán Matthew Quinn, otec priateľov, ktorí telefonovali o našu pomoc, prišiel o svoju milujúcu rodinu. Neskôr sa hovorilo, že hnutie za život stratilo svojho prvého mučeníka. Počas tých niekoľkých šialených dní totiž pán Quinn v napätí, keď sa snažil zachrániť na smrť odsúdené dieťa, bdel v nemocnici a zároveň chodil na súd, aby podporil našich právnikov a vozil na vigíliu ďalších zástancov života. To všetko si vyžiadalo cestovanie z jeho domu do New Yorku a späť a jeho srdce zlyhalo, keď sa dieťa zastavilo. Dúfala som, že našich priateľov potešila vidina otca, ktorý toto dieťa predstavil nášmu Veľkému Otcovi na nebesiach.
Pane, vypočuj našu modlitbu.
John Hinshaw si odpykáva trest odňatia slobody za pokus o záchranu života detí v podniku na vykonávanie neskorých potratov vo Washingtone, D.C., pričom tento počin bol podľa súdu v rozpore so zákonom FACE. Listy Johnovi by ste mali adresovať:
JOHN HINSHAWRegistračné číslo 93685-509FMC DevensFederálne zdravotnícke centrumP.O. BOX 879Ayer, MA 01432