Poznámka redakcie: Nasledujúca esej švajčiarskeho biskupa Mariana Elegantiho bola pôvodne publikovaná v nemčine na blogu Stilum Curiae 10. januára 2025.
Začnem úvodnou poznámkou: synodalita v zmysle konzultácie a vzájomného počúvania a brania sa vážne, v zmysle vzájomného uznania vlastného, Bohom daného postavenia (služby a charizmy), je pre mňa samozrejmosťou. O tom’ale nižšie nehovorím, pretože to je nesporné.
O čom’hovorím, je toto: Cirkev sa v dnešnej dobe nechová ako nevesta zamilovaná do Ježiša Krista.
Pod pojmom “Cirkev” nemyslím jednotlivých veriacich, na ktorých sa obvinenie nevzťahuje, ale skôr chýbajúce aspekty v oficiálnom ohlasovaní Cirkvi v súčasnosti na všetkých úrovniach.
Cirkev chce byť cirkvou otvorenou dialógu, inkluzívnou, učiacou sa, flexibilnou a plynulou vo všetkých svojich postojoch, neodsudzujúcou nikoho a nič, tobôž nie toho, kto vie lepšie alebo pozná pravdu. “Plynulosť” vo všetkých oblastiach a postojoch je jej charakteristickým znakom. Preto by všetky určenia v nej mali byť v neustálom procese a zásadne reverzibilné. Nič nie je večné. V nej je “proces” iným slovom pre “Ducha Svätého”; zodpovedajúco šírená “nová otvorenosť” sa nazýva “synodalita”
Otázka: Je zarážajúce, že synodálna cirkev hovorí veľmi málo o Ježišovi Kristovi, ale veľa o všeličom (inom): vrátane vlastných foriem organizácie a komunikácie, svojich duchovných nástrojov a štruktúr, otázok o vlastnej definičnej moci v cirkevnom fungovaní. Aj tu je magickým slovom “synodalita,” v tomto kontexte synonymum pre sploštenú hierarchiu medzi laikmi a vysvätenými osobami. Dôraz sa kladie na všeobecné kňazstvo pokrstených, ako to bolo v období reformácie z rovnakých dôvodov.
Táto cirkev hovorí každému, čo má byť vítané, a chce každého bezpodmienečne zahrnúť. Všeobecne a bez rozdielu považuje všetkých ľudí za Božie deti bez ohľadu na náboženstvo alebo denomináciu. Ukazuje sa im bezpodmienečne, keď im sľubuje spásu bez ohľadu na to, ako žijú a čomu veria.
Specificky však podľa evanjelia a apoštolskej tradície žiadna cesta k spáse nevedie popri Ježišovi Kristovi. A to by sme mali hlásať, nielen tomu dôverovať. V každom prípade sám Ježiš Kristus pozná podmienky prijatia do Božieho kráľovstva, predovšetkým vieru v neho, Božieho Syna.
Cirkev už nehovorí o nebezpečenstve večnej spásy v tomto zmysle, a to ani na pohreboch alebo v medzináboženskom kontexte. Počas uplynulých dvetisíc rokov dejín Cirkvi to však bola otázka všetkých otázok a hlavné ohnisko ohlasovania: “Spása prichádza skrze Ježiša Krista!"”
Jednota bez rozdielu a s dôverou dúfa, že zosnulý, resp. všetci ľudia, vstúpia do Božieho pokoja bez ohľadu na to, ako žili, čomu verili alebo neverili, čo milovali alebo proti čomu bojovali, prípadne aj násilím. Výslovné odmietnutie Ježiša Krista sa nezdá byť problémom alebo problémom, o ktorom by sa rozhodovalo pozitívne post mortem, a to ani medzi ľuďmi, ktorí sa hlásia k iným náboženstvám.
Jedine misionári ako svätý František Xaverský chceli ešte spasiť duše a pokrstiť alebo tým zachrániť čo najviac ľudí.
PREHLIADNITE SI: Katolícka rodina krásne vyjadruje svoju vieru po tom, čo ich dom v Los Angeles zničil požiar
Tento kostol ponúka veľa. Je pastoračne otvorený. Ale už nehovorí o Ježišovi Kristovi ako o odpovedi na všetko, ako o “Bohu z Boha, svetle zo svetla, pravom Bohu z pravého Boha, splodenom, nie stvorenom, jednej bytosti s Otcom” (Vyznanie viery). V tomto bode sa v myslení predstaviteľov Cirkvi súčasnosti a budúcnosti ozýva veľa rachotu. Takéto vyznanie z ich úst nepočuť (moje skromné vnímanie). V najlepšom prípade sa tak či onak ďalej verí, ale skôr nie alebo s obrovskými ústupkami či internalizáciou tohto škandálu. Napríklad v medzináboženskom dialógu o tom nič nepočuť. Za to sa dozviete niečo, čo je ľahko stráviteľné spoločensky, psychologicky, pastoračne a medzinábožensky.
Je to všetko o tom, ‘byť človekom’
Pre tento typ kresťanov je Ježiš Kristus jedným z viacerých riešení, v najlepšom prípade preferovanou možnosťou, ale nie jedinou platnou, nevyvrátiteľnou, výlučnou a nevyhnutnou, ako sa dostať k Bohu, k pravde a v (tejto) pravde k sebe samému (Romano Guardini ) alebo lepšie povedané: byť spasený!
Často pochybujem o tom, či sú títo pokrstení ľudia a často aj tí, ktorí sú služobníkmi v Cirkvi, naozaj hlboko presvedčení o božstve Ježiša Krista a o jeho absolútnosti alebo o jeho univerzálnej platnosti (tu nemám na mysli lásku a ľudskosť, ale tvrdé tvrdenia o pravde). Aspoň o tom nič necítite ani nečítate.
V skutočnosti by Cirkev mala svetu hovoriť len o Ježišovi Kristovi. V skutočnosti nemá’čo lepšie ponúknuť. V ich najnovších dokumentoch sa o tom dočítate len málo. Namiesto toho, aby ho predstavili každému ľudskému srdcu ako život sám; ako svetlo, ktoré osvetľuje a vnáša svetlo do všetkého v jeho živote; ako masť, ktorá upokojuje a lieči každú bolesť; ako pravdu, ktorá sa týka každého; ako konkrétneho Boha, okrem ktorého niet iného; ako viditeľného Boha, ktorý oslovuje každého človeka a žiada ho, aby vstúpil do jeho života a srdca; ako naplnenie par excellence; ako jediná cesta k spáse; ako vykupiteľ a odpustenie našich hriechov – zoznam je dlhý – hlása “synodalitu,” čo rozhodne nie je problémom pre tých, ktorí sa v prvom rade zaoberajú svojím poslaním k národom.
Cirkev dnes už nehrá kartou, ktorá tromfne a strčí do vrecka všetkých na stole. Do hry hádže všelijaké novovytvorené karty, aby do nej zahrnula spoluhráčov alebo tých, ktorí sa nimi chcú stať, alebo tých, ktorí z hry vystúpili, lebo si myslia, že majú zlé karty. Nevyhrá však’ani jedno kolo. Ostatní sa vyčistia. Kresťanstvo – a to je Ježiš Kristus (Romano Guardini) – sa vyparuje a už sa neprenáša na väčšinu, aspoň u nás.
Prečo? Pretože hráči nie sú ani zamilovaní do Ježiša Krista, ani o ňom nie sú presvedčení v exkluzívnom zmysle. Pretože už nepovažujú Ježiša Krista za tromf, ktorý porazí všetkých ostatných. Dnes sa už aj tak nehrá na medzináboženské hry.
Hráči hovoria o iných veciach. Hlavné je, že ste spolu ako bratia a sestry a snažíte sa zostať v hre alebo vo vzájomnom dialógu. Každý sa môže zapojiť. V súčasnosti sa v cirkvi nanovo prerokúvajú pravidlá, aby sa neukázalo víťazné vystupovanie alebo odmietanie voči tým, ktorí veria inak alebo myslia inak, alebo “iným katolíkom” (nové slovo, ktoré vymyslel biskup Georg Bätzing).
Hra je však z opísaných dôvodov prehratá. Je to’kvôli tromfom, ktoré sa’z akéhokoľvek dôvodu nehrajú. Hlavné je zostať v hre, aj keď na škodu zúčastnených. Výlučné pravidlá (alebo pravdy), ktoré by znamenali vylúčenie hráčov a spoluhráčov, nedodržiavajú všetky strany a považujú ich za zastarané. Nikdy predtým nič také nebolo; ale deje sa to pred našimi očami. “Apokalypsa teraz!"”
Každému by pomohol pohľad do Katechizmu Katolíckej cirkvi (11. októbra 1992).
“Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa!"” stále platí.
+ Marián Eleganti
Pretlačené so súhlasom Marco Tosatti.