Deus, qui beato Petro Apostolo tuo, collatis clavibus regni cælestis, ligandi atque solvendi pontificium tradidisti: concede; ut, intercessionis ejus auxilio, a peccatorum nostrorum nexibus liberemur.
O Bože, ktorý si zveril svojmu apoštolovi Petrovi, kľúče od nebeského kráľovstva, mu dal pontifikálnu moc zväzovať a rozväzovať: udeľ na jeho príhovor, aby sme boli vyslobodení z pút našich hriechov.
Chvála Ježišovi Kristovi.
Osemnásteho januára Cirkev v Ríme slávi sviatok Petrovho stolca, ktorým moc, ktorú náš Pán udelil kniežaťu apoštolov, nachádza v stolci svoj symbol a cirkevné vyjadrenie.
Stopy tohto slávenia nachádzame už od tretieho storočia, ale až v roku 1588, v čase luteránskej herézy, Pavol IV. ustanovil, že sviatok stolca qua primum Romæ sedit Petrus sa bude konať 18. januára, ako odpoveď na popieranie prítomnosti apoštola v meste Rím. Ďalší sviatok na počesť stolice prvej diecézy založenej svätým Petrom, Antiochie, slávi všeobecná Cirkev 22. februára.
Dovoľte mi poukázať na tento dôležitý aspekt: tak ako si ľudské telo pri vzniku choroby vytvára protilátky, aby ju mohlo poraziť, keď sa nakazí; tak sa aj cirkevné telo bráni pred nákazou bludu, keď sa objaví, a s väčšou razanciou potvrdzuje tie aspekty dogmy, ktoré sú ohrozené herézou. Z tohto dôvodu Cirkev s veľkou múdrosťou hlásala pravdy viery v určitých obdobiach, a nie skôr, pretože tieto pravdy veriaci dovtedy verili v menej jednoznačnej a artikulovanej podobe a nebolo ešte potrebné ich konkretizovať.
Na ariánske popieranie božskej prirodzenosti nášho Pána odpovedajú posvätné kánony Nicejského ekumenického koncilu a ich ozvenou sú nádherné skladby starobylej liturgie; na popieranie obetnej hodnoty omše, transsubstanciácie, sufragmentov a odpustkov odpovedajú posvätné kánony Tridentského koncilu a spolu s nimi aj vznešené texty liturgie.
Dnešný sviatok’odpovedá na protipápežské popretie založenia Rímskej diecézy apoštolom Petrom, sviatok, ktorý si želal Pavol IV. práve preto, aby zopakoval historickú pravdu, ktorú spochybňujú protestanti, a posilnil učenie, ktoré z nej vyplýva.
Heretici a ich neomodernistickí stúpenci, ktorí zamorili Kristovu Cirkev za posledných 60 rokov, konajú opačne. A tam, kde bezostyšne nepopierajú katolícke magistérium, snažia sa ho oslabiť tým, že o ňom mlčia, vynechávajú ho a formulujú ho tak, aby bolo dvojznačné, a teda prijateľné aj pre tých, ktorí ho popierajú.
Presne takto konali aj hereziarchovia minulosti; takto konali inovátori na Druhom vatikánskom koncile; a takto sa snažia zrušiť tie “imunitné obrany”, ktorými sa Cirkev obdarila, aby viera upadla do omylu a tieto obrany nakazila morom herézy.
Takmer všetko, čo Mystické telo múdro rozvíjalo po stáročia – a najmä počas druhého tisícročia kresťanskej éry – harmonicky rástlo ako dieťa, ktoré sa stáva dospelým a posilňuje sa na tele i na duchu, sa teraz svojvoľne zatemňuje a cenzuruje s klamlivou zámienkou návratu k prvotnej jednoduchosti kresťanského staroveku a s nevysloveným cieľom sfalšovať katolícku vieru, aby sa zapáčila nepriateľom Cirkvi.
Ak si zoberiete montánny misál, nenájdete v ňom výslovné herézy; ak ho však porovnáte s tradičným misálom, zistíte, že vynechanie toľkých modlitieb zložených na obranu zjavenej pravdy bolo viac než dosť na to, aby reformovaná omša bola prijateľná aj pre luteránov, ako sami priznali po vyhlásení tohto osudného a dvojznačného obradu. Na potvrdenie toho boli dokonca sviatky Petrovho stolca v Ríme a Antiochii spojené do jedného v mene tej kultúry zrušenia ktorej sa modernistická sekta ujala v cirkevnej sfére oveľa skôr, než si ju prebudená ľavica prisvojila v občianskej sfére.
Oslavujeme 18. januára slávu pápežstva, ktorú symbolizuje Cathedra Apostolica ktorú Berniniho génius umelecky zakomponoval na oltár apsidy vatikánskej baziliky, ktorej dominuje alabastrové okno zobrazujúce Ducha Svätého a strážia ju štyria doktori Cirkvi: V pôvodnom projekte, ktorý sa zachoval v nezmenenej podobe po celé stáročia, sa kreslo nachádzalo nad oltárom, ktorý ničivá zúrivosť inovátorov neušetrila a presunula ho medzi apsidu a plexisklo Vyznania. A predsa práve v architektonickej jednote oltára a katedry – ktorá je dnes zámerne vymazaná – nachádzame základ učenia o Petrovom primáte, ktorý sa zakladá na Kristovi, na tom, ktorý je lapis angularis (uholný kameň), rovnako ako oltár obety, ktorý je tiež symbolom Krista, je z kameňa.
Pápežstvo oslavujeme v historickej fáze vážnej krízy a apostázy, ktorá sa dostala až na úroveň trónu, na ktorom prvýkrát sedel Peter. A zatiaľ čo naše srdcia sa lámu pri rozjímaní nad ruinami spôsobenými devastáciou inovátorov na škodu toľkých duší a slávy božského majestátu; zatiaľ čo z neba prosíme o svetlo, ktoré nám umožní pochopiť, ako spojiť nášho Pána’sľub Non prævalebunt s neustálym prúdom heréz a škandálov, ktoré šíri ten, koho nám Prozreteľnosť uštedrila na čele cirkevného tela ako trest za hriechy, ktorých sa hierarchia dopustila v týchto desaťročiach; kým vidíme rozdelenie medzi tými, ktorí si namýšľali, že majú ešte pápeža segregovaného v kláštore, a schizmu v diecézach severnej Európy s ich zlou synodálnou cestou, ktorú si Bergoglio veľmi želal, spomíname si na proroctvo Leva XIII. blahej pamäti, ktorý chcel do modlitby exorcizmu proti satanovi a odpadlým anjelom vložiť tie strašné slová, ktoré v tom čase museli znieť takmer škandalózne, ale ktoré dnes chápeme v ich nadprirodzenom zmysle:
Ecclesiam, Agni immaculati sponsam, faverrimi hostes repleverunt amaritudinibus, inebriarunt absinthio; Ad omnia desiderabilia ejus impias miserunt manus. Ubi sedes beatissimi Petri et Cathedra veritatis ad lucem gentium constituta est, ibi thronum posuerunt abominationis et impietatis suæ; ut percusso Pastor, et gregem disperse valeant.
Strašní nepriatelia naplnili Cirkev, nevestu nepoškvrneného Baránka, horkosťou, otrávili ju absintom; položili svoje zlé ruky na všetky žiadúce veci. Tam, kde bol zriadený stolec blahoslaveného Petra a katedra pravdy, aby osvietili národy, tam umiestnili trón svojej ohavnosti a bezbožnosti, aby úderom do pastiera rozohnali aj stádo.
Tieto slová nie sú napísané náhodne: vznikli po tom, ako mal Lev XIII. na konci omše videnie, v ktorom Pán udelil satanovi časové obdobie asi sto rokov, aby skúšal mužov Cirkvi. Sú ozvenou posolstva Panny Márie z La Salette o 50 rokov skôr: “Rím stratí vieru a stane sa sídlom Antikrista,” a o niečo viac ako desaťročie predchádzajú tú tretiu časť fatimského tajomstva, v ktorej Panna Mária s najväčšou pravdepodobnosťou predpovedala odpadnutie hierarchie od viery spolu s Druhým vatikánskym koncilom a liturgickou reformou.
Každý veriaci v priebehu storočí mohol vzhliadnuť k Rímu ako k majáku pravdy. Žiadny pápež, dokonca ani tí najkontroverznejší pápeži v dejinách ako Alexander VI. sa nikdy neodvážil uzurpovať si posvätnú apoštolskú autoritu, aby rozvrátil Cirkev, znetvoril jej magistérium, skazil jej morálku a banalizoval jej liturgiu. Uprostred najšokujúcejších búrok zostala Petrova stolica neochvejná a napriek prenasledovaniu nikdy nesklamala v mandáte, ktorý jej udelil Kristus: Pas moje baránky. Paste moje ovce (Jn 21, 15 - 19).
Dnes, a to už desať rokov, sa kŕmenie jahniat a oviec Pánovho stáda považuje za “slávnostnú hlúposť toho, kto teraz zastáva Petrov stolec, a príkaz, ktorý Pán dal apoštolom aacute;; “Choďte teda, učte všetky národy, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal (Mt 28:19-20) – sa považuje za poľutovaniahodný “prozelytizmus, ” akoby božské poslanie svätej Cirkvi bolo porovnateľné s heretickou propagandou siekt. Povedal to 1. októbra 2013; 6. januára 2014; 24. septembra 2016; 3. mája 2018; 30. septembra 2018; 6. júna 2019; 20. decembra 2019; 25. apríla 2020 a opäť len nedávno 11. januára 2023.
A tu sa rúca posledný, lapajúci po dychu pozostatok toho, čím bol Druhý vatikánsky koncil, ktorý urobil “misiu” [missionarietà] svojím heslom bez toho, aby pochopil, že na ohlasovanie Krista pohanskému svetu je potrebné predovšetkým veriť v nadprirodzené pravdy, ktoré učil apoštolov a ktoré má Cirkev povinnosť verne strážiť.
Zavlažovanie katolíckej náuky, jej umlčiavanie a zrádzanie, aby sa vyhovelo mentalite doby, nie je dielom viery, pretože táto cnosť sa zakladá na Bohu, ktorý je najvyššou Pravdou; nie je dielom nádeje, pretože nemožno dúfať v spásu alebo pomoc Boha, ktorého zjavujúcu autoritu a spasiteľnú lásku človek odmieta; nie je dielom lásky, pretože nemožno milovať toho, ktorého samotnú podstatu popiera.
Čo je to vulnus ktorý zasiahol cirkevné telo a umožnil toto odpadnutie predstaviteľov hierarchie až do takej miery, že vyvolal pohoršenie nielen u katolíkov, ale aj u ľudí vo svete? Je to zneužívanie autority. Je to presvedčenie, že moc spojená s autoritou sa môže využívať na úplne opačný účel, než je ten, ktorý legitimizuje samotnú autoritu.
Je to zaujatie miesta Boha’uzurpovanie si jeho najvyššej moci rozhodovať o tom, čo je správne a čo nie, rozhodovanie o tom, čo sa ešte môže ľuďom hovoriť a čo sa má považovať za staromódne alebo zastarané v mene pokroku a vývoja. Je to používanie moci svätých kľúčov na rozväzovanie toho, čo by malo byť zviazané, a zväzovanie toho, čo by malo byť rozviazané. Je to nepochopenie, že autorita patrí Bohu a nikomu inému a že tak vládcovia národov, ako aj preláti Cirkvi sú hierarchicky podriadení Kristovi Kráľovi a Veľkňazovi.
Skrátka, oddeľuje sa katedra od oltára, autorita vikára a regenta od autority toho, ktorý túto autoritu robí posvätnou, ratifikovanou zhora, pretože On vlastní jej plnosť a je jej božským pôvodom.
Medzi titulmi rímskeho pápeža sa spolu s Christi Vicarius opakuje aj titul Servus servorum Dei. Ak prvé Bergoglio pohŕdavo odmietol, jeho rozhodnutie ponechať si druhé vyznieva ako provokácia, ako to dokazujú jeho slová a diela. Príde deň, keď sa od prelátov Cirkvi bude žiadať, aby objasnili, aké intrigy a sprisahania mohli priviesť na trón toho, kto pôsobí ako sluha Satanových’služobníkov, a prečo so strachom napomáhali jeho excesom alebo sa stali spolupáchateľmi tohto pyšného heretického tyrana.
Nech sa chvejú tí, ktorí to vedia, a predsa mlčia z falošného pocitu opatrnosti: svojím mlčaním nechránia česť svätej Cirkvi ani prostých ľudí pred pohoršením. Naopak, Baránkovu nevestu uvrhávajú do potupy a poníženia a veriacich odháňajú od archy spásy v okamihu potopy.
Modlime sa, aby nám Pán ráčil udeliť svätého pápeža a svätých vladárov. Prosme ho, aby ukončil toto dlhé obdobie skúšky, vďaka ktorej – ako každej udalosti, ktorú Boh dopustí – teraz chápeme, aké zásadné je instaurare omnia in Christo, všetko rekapitulovať v Kristovi; aké pekelné – doslova – je svet, ktorý odmieta Kristovo panstvo, a o čo pekelnejšie je náboženstvo, ktoré sa s opovrhnutím vyzlieka zo svojho kráľovského rúcha – rúcha zafarbeného Baránkovou krvou na kríži – aby sa stalo služobníkom mocných, Nového svetového poriadku, globalistickej sekty. Tempora bona veniant. Pax Christi veniat. Regnum Christi veniat.
A tak nech sa stane.
+ Carlo Maria Viganò, Arcibiskup
18. januára 2023
Cathedra sancti Petri Apostoli, qua primum Romae sedit