Preskúmajte nasledujúci scenár: Zákonodarcovia USA zistia, že určité technológie, ako je rádiofrekvenčná energia (niekedy označovaná ako “cielená energia” alebo “zbrane s cielenou energiou”) alebo iné neviditeľné technológie, ktoré môžu prechádzať cez budovy a domy a môžu byť tajne použité na veľkú vzdialenosť, môžu teraz vládne orgány činné v trestnom konaní tajne používať na mučenie iných.
V tomto scenári zákonodarcovia uznávajú aj schopnosť vládnych behaviorálnych vedcov a psychológov vyvinúť tajné schémy alebo postupy na zámerné spôsobenie utrpenia cieľovej osobe bez toho, aby sa uchýlili k priamemu fyzickému násiliu, čo sa niekedy označuje ako “mučenie bez dotyku”
Kongres teda uznáva schopnosť vládnych zamestnancov mučiť iných bez toho, aby sa ich dotkli a aby sa k nim vôbec priblížili. Kongres potom prijme federálny zákon proti mučeniu, ktorý je napísaný takto:
Ktokoľvek, kto mimo územia Spojených štátov spácha alebo sa pokúsi spáchať mučenie bude potrestaný pokutou podľa tejto hlavy alebo odňatím slobody najviac na 20 rokov, alebo oboma spôsobmi, a ak v dôsledku konania zakázaného týmto pododdielom nastane smrť akejkoľvek osoby, bude potrestaný smrťou alebo odňatím slobody na ľubovoľný počet rokov alebo na doživotie.
Rozumný Američan sa môže čudovať, prečo Kongres, keď mal možnosť, špecifikoval, že mučenie je trestným činom len vonku Spojených štátov. Ten istý človek by mohol dospieť k záveru, že tým, že Kongres stanovil zákon proti mučeniu len mimo Spojených štátov, mohol v podstate legalizovať mučenie zo strany verejných činiteľov vnútri Spojených štátov. Táto zásada je zhrnutá vo frázach “všetko, čo nie je zakázané, je dovolené” a žiadny zločin, žiadny trest bez zákona.
Výššie uvedený scenár nie je úplne hypotetický; hypotetickou časťou je, že Kongres verejne neuznal, že zbrane a systémy so zameranou energiou a behaviorálne vedy by sa mohli použiť na mučenie bez toho, aby sa dotkli osoby alebo ju obmedzili.
Nehypotetická časť je, že v roku 1994 Kongres a prezident Clinton prijali federálny zákon proti mučeniu, ktorý sa však vzťahuje len na akcie mimo Spojených štátov, pričom sa používa rovnaké znenie, aké je uvedené vyššie:
Ktokoľvek, kto mimo Spojených štátov spácha alebo sa pokúsi spáchať mučenie bude potrestaný pokutou podľa tejto hlavy alebo odňatím slobody najviac na 20 rokov, alebo oboma spôsobmi, a ak v dôsledku konania zakázaného týmto pododdielom nastane smrť akejkoľvek osoby, bude potrestaný smrťou alebo odňatím slobody na ľubovoľný počet rokov alebo na doživotie. (Zvýraznenie pridané)
Ministerstvo spravodlivosti USA vysvetľuje, že federálny zákon o mučení sa vzťahuje len na činy mučenia spáchané mimo Spojené štáty:
Odsek 2340A hlavy 18 zákonníka Spojených štátov zakazuje mučenie, ktorého sa dopustili verejní činitelia na základe zákona voči osobám, ktoré sú pod dohľadom alebo kontrolou verejného činiteľa. Mučenie je definované tak, že zahŕňa činy, ktorých osobitným cieľom je spôsobiť silnú fyzickú alebo duševnú bolesť alebo utrpenie. (Nezahŕňa takúto bolesť alebo utrpenie náhodne spojené so zákonnými sankciami.) Zákon sa vzťahuje len na činy mučenia spáchané mimo Spojených štátov. (Zvýraznenie pridané)
Ten istý zákon definuje mučenie takto:
“mučením” sa rozumie čin spáchaný osobou konajúcou na základe zákona, ktorého osobitným cieľom je spôsobiť inej osobe, ktorá je pod jej dohľadom alebo fyzickou kontrolou, silnú fyzickú alebo duševnú bolesť alebo utrpenie (iné ako bolesť alebo utrpenie súvisiace so zákonnými sankciami)
Pod farbou zákona “sa rozumie zdanie právnej moci alebo zdanlivo právneho práva ktoré nemusí existovať.”Federálne právo USA významne definuje “silnú duševnú bolesť alebo utrpenie” aj “a zahŕňa “postupy vypočítané tak, aby hlboko narušili” osobnosť”:
“silná duševná bolesť alebo utrpenie” znamená dlhotrvajúcu duševnú ujmu spôsobenú alebo vyplývajúcu z—
(A) úmyselného spôsobenia alebo hrozby spôsobenia silnej fyzickej bolesti alebo utrpenia;
(B) podanie alebo aplikácia, alebo hrozba podania alebo aplikácie látok meniacich myseľ alebo iných postupov, ktorých cieľom je hlboké narušenie zmyslov alebo osobnosti;
(C) hrozba bezprostrednej smrti alebo
(D) hrozba, že iná osoba bude bezprostredne vystavená smrti, silnej fyzickej bolesti alebo utrpeniu alebo podaniu alebo aplikácii látok meniacich myseľ alebo iných postupov vypočítaných na hlboké narušenie zmyslov alebo osobnosti
Predpokladá sa, že mučenie používajú štátni zamestnanci pri vyšetrovaní alebo vypočúvaní osoby. Zákon sa teda pravdepodobne vzťahuje na úradníkov orgánov činných v trestnom konaní, spravodajskej komunity a/alebo armády. Inými slovami, keďže zákon stanovil, že takéto mučenie je nezákonné len vonku Spojených štátov, zákon by sa mohol vykladať tak, že povoľuje orgánom činným v trestnom konaní, FBI, spravodajskej komunite alebo iným vládnym zamestnancom používať metódy, ktoré spôsobujú vážne duševné utrpenie alebo bolesť počas ich vyšetrovania alebo iných operácií na Američanoch vo vnútri Spojených štátov.
Pred pokračovaním uvádzaním príkladov je potrebné vyvrátiť tvrdenie, že “neexistuje federálny zákon proti mučeniu, pretože existujú štátne zákony proti mučeniu.” Táto odpoveď je nedostatočná. Existuje mnoho trestných činov, ktoré sú zakázané štátnymi a federálnymi zákonmi; príkladom sú zákony o vraždách. Okrem toho sa zdá, že existuje viacero štátov, ktoré nemajú dostatočné zákony proti mučeniu. Urobiť z mučenia federálny trestný čin by nemalo byť problematické a namiesto toho naznačuje možnosť, že vládni úradníci používajú mučenie.
PREČÍTAJTE SI: Svetové ekonomické fórum presadzuje digitálny globalizmus, ktorý by spojil ‘online a offline’
Príklady ‘mučenia bez dotyku’
Také U.Federálny zákon USA o mučení významne opisuje “silnú duševnú bolesť alebo utrpenie”, ktoré zahŕňajú “postupy vypočítané tak, aby hlboko narušili zmysly alebo osobnosť.” Takéto mučenie sa pravdepodobne aspoň čiastočne vzťahuje na psychické mučenie. Psychologické mučenie sa “chápe ako úmyselné spôsobovanie utrpenia bez toho, aby sa použilo priame fyzické násilie, v rámci tzv.”Mučenie bez dotyku” môže byť páchané skryto.
Mnoho ľudí si môže myslieť, že “mučenie” zahŕňa len spútanú osobu, ktorej je neustále fyzicky ubližované. Vyššie opísaný typ mučenia, ktorý zahŕňa “vypočítané postupy na hlboké narušenie…osobnosti,” je menej známy. Môže zahŕňať nepretržite koordinované (“vypočítané”) schémy, často s osvetľovaním v rámci jednej’komunity, ktorých cieľom je vyprovokovať mučenú osobu k hnevu, smútku, depresii atď.
Koordinované schémy gaslightingu pôsobia na ľudské emocionálne reflexy (“bojuj alebo utekaj” a hnev, smútok, strach atď.), ktoré je takmer nemožné zastaviť zo strany cieľovej osoby. Vtedajší senátor Biden a prezident Clinton mohli legalizovať takéto bezdotykové mučenie v zákone z roku 1994 podporujúcom metódu presadzovania práva označovanú ako “community oriented policing.”
Mučenie bez dotyku používali východonemeckí vládni úradníci na tajné mučenie tých, ktorí sa vyjadrovali proti vláde; táto technika bola konkrétne označená ako “rozklad osobnosti” alebo Zersetzung. Tajní policajní zamestnanci a bežní občianski spolupracovníci by mohli mučiť cieľovú osobu pomocou plynového osvetlenia alebo psychologických schém bez toho, aby sa dotkli cieľovej osoby.
Hoci sa hovorí, že v konečnom dôsledku ide o zničenie osobnosti mučenej osoby’, konečným cieľom je dostať cieľovú osobu zo spoločnosti (alebo “z ulice”, ako sa niekedy hovorí zo strany orgánov činných v trestnom konaní), prípadne prispieť k smrti tým, že spôsobí, že osoba už nebude chcieť žiť. Ak by teda orgán činný v trestnom konaní chcel dostať osobu “z ulice” bez toho, aby bola identifikovaná ako príčina, mohol by použiť takéto metódy plynového osvetlenia, Zersetzung alebo podobné metódy mučenia bez dotyku.
Možných príkladov je mnoho. Najskôr zvážte, ako by sa dali využiť základné poznatky o ľudskom správaní a psychológii na mučenie iných. Väčšina si je vedomá bežnej skúsenosti s čistením hrdla alebo kašľom (“kašľať, kašľať”), ktoré sa používajú ako náznak alebo sugescia a neverbálna komunikácia. Teraz povedzme, že niektorí študenti nemajú radi svojho učiteľa alebo profesora. Rozhodnú sa, že kedykoľvek ich učiteľ alebo profesor povie akékoľvek slovo, ktoré má dvojaký význam označujúci nadávku alebo trestný čin, jeden alebo viacerí študenti “zakašlú, zakašlú” alebo “a-hem” s vyčistením hrdla.
Medzi tým si študenti zachovajú vážnu tvár, akoby dávali pozor a nerobili nič nekalé; takíto študenti môžu dokonca predstierať, že udržiavajú s učiteľom priateľský vzťah.
Po tom, čo učiteľ precitne na vyčistenie hrdla alebo “kašľanie kašľanie” neverbálny náznak, budú mať rovnaký účinok aj iné zvuky, ako napríklad cvakanie perom, zívanie, ňuchanie a podobne. Hlukové narážky pokračujú niekoľko dní, mesiacov a rokov, pretože študenti túto metódu odovzdávajú budúcim študentom.
Časom sa môže stať, že takto zameraní učitelia sa stanú na uvedené zvuky senzibilizovaní. Cieľový učiteľ prežíva utrpenie pri mnohých hlukových podnetoch a môže pociťovať “narušenie” (použitím slova vo federálnom zákone) svojej osobnosti v dôsledku senzibilizácie (prežíva duševné utrpenie) na hluk. Po senzibilizácii by mohlo najmenšie cvaknutie perom alebo zakašľanie pri rozprávaní vyvolať reflexný hnev alebo utrpenie.
Hlboké narušenie osobnosti by mohlo mať za následok, že učiteľ by sa zo spoločenského, obľúbeného, pozitívneho a aktívneho správania v spoločnosti stal ľahko provokovateľným, radšej by sa držal ďalej od ostatných a podobne. Tento výsledok sa očakáva najmä vtedy, ak sa na rovnakých narážkach, narážkach a návrhoch podieľajú aj spolupracovníci, rodina a priatelia učiteľa’alebo profesora’. (Pracovný mobbing je podobný jav). Môže to mať za následok, že cieľová osoba prestane učiť alebo ešte horšie.
Uvažujme o ďalšom príklade s pokročilými technológiami známymi ako technológie cielenej energie, ktoré môžu “vidieť do” domova osoby”a tajne spôsobiť, aby osoba cítila bolesť a iné pocity zo vzdialeného a tajného miesta. Povedzme, že orgány činné v trestnom konaní chcú osobu “odstrániť z ulice” bez toho, aby bola rozpoznaná ako príčina. Zriadia sledovací systém s takouto radarovou technológiou, ktorá dokáže zistiť, kde sa osoba nachádza a čo robí vo svojom dome v každom okamihu svojho života.
Používajú aj iné technológie cielenej energie, ktoré môžu spôsobovať hluk. Technológie podobné mikrovlnným pištoliam, ktoré rýchlo ohrievajú vodu alebo iné materiály a dajú sa použiť na veľké vzdialenosti, by mohli rýchlo rozšíriť materiály. Takáto rýchla expanzia by potom mohla spôsobiť, že materiály budú vydávať zvuky. V takom prípade by bolo možné použiť plynové svetlo – teoretickou možnosťou je spôsobiť, aby plastové fľaše, škatule od mlieka, drevené podlahy, stropy, chladničky a iné spotrebiče vydávali zvuky.
Podobne by radarovú technológiu, ktorá “vidí do” domov, mohli subjekty presadzovania práva použiť na to, aby susedia vydávali zvuky, napríklad zakaždým, keď sa cieľová osoba pohne smerom k dverám, aby vyšla z domu (čím by sa pomocou pavlovovského podmieňovania a negatívnych podnetov pokúsili udržať osobu v dome).
Takéto zvuky by cieľová osoba mohla spočiatku ignorovať, ale nakoniec by si tieto nepravdepodobné náhody všimla; cieľová osoba by potom mala pocit, že je “sledovaná.” Keď by toto ovplyvňovanie plynom pokračovalo celé mesiace alebo roky, výsledkom by pravdepodobne bolo hlboké narušenie osobnosti, ako sa uvádza vo federálnom zákone USA, podľa ktorého je takéto mučenie nezákonné len mimo Spojených štátov. (Samozrejme, ďalším potenciálnym výsledkom je, že cieľová osoba navštívi psychiatra a nakoniec jej budú predpísané antipsychotiká, ktoré sa používajú v iných prostrediach ako chemické obmedzenia.)
Takisto je tu možnosť použitia zbraní a systémov so zameranou energiou na vyvolanie telesných pocitov. Povedzme, že orgány činné v trestnom konaní používajú takéto technológie na vyvolanie nepretržitých svalových zášklbov v stehnách alebo rukách. Spočiatku by si cieľová osoba mohla myslieť, že takéto zášklby sú len náhodné, ale časom by človek rozpoznal, že pravdepodobne existuje iný zdroj, ktorý takéto zášklby spôsobuje. Neustále spôsobovanie svalových zášklbov by mohlo prispieť k hlbokému narušeniu osobnosti.
Nakoniec zvážte, ako by mohli vyšetrovatelia, orgány činné v trestnom konaní, FBI alebo iní použiť skryté narážky, návrhy a podobné skryté stratégie, aby nevinnú osobu prinútili k nesprávnemu obvineniu (čo by malo aj potenciálny účinok dostať cieľovú osobu z ulice). Jedným zo spôsobov, ako by orgány činné v trestnom konaní mohli niekoho nastražiť, je vložiť do mysle cieľovej osoby podrobnosti o spáchanom trestnom čine alebo o potenciálnom trestnom čine, ak nie je známe, či bol spáchaný, a potom ju prinútiť, aby tieto podrobnosti povedala.
Takáto sugescia by sa na prvý pohľad mohla zdať nemožná, ale nie, keď vezmeme do úvahy vyššie uvedené príklady, pokročilé technológie a základnejšie poznatky o ľudskom správaní a psychológii. Už skôr bolo popísané, že ľudia môžu komunikovať s ostatnými bez použitia slov pomocou neverbálnej komunikácie. Hra “šarády” je príkladom toho, ako ľudia dokážu komunikovať bez slov a postupným spôsobom komunikovať celé vety.
Takisto je známe, že ľudia môžu zažívať pocit, že sú z niečoho obviňovaní, vďaka týmto neverbálnym komunikáciám; vyššie spomenuté čistenie hrdla a “kašeľ” sú len niekoľkými príkladmi. V súčasnosti pri vyšetrovaní bežne počuť o tom, že polícia alebo iné osoby používajú “navádzajúce otázky.” navádzajúca otázka naznačuje odpoveď, ktorú si želá pýtajúci sa; v skutočnosti teda nejde o otázku, ale o nastraženú pascu.
Miestna polícia v civile, FBI a spolupracovníci v komunite (“komunitne orientovaná polícia”) by mohli osobu bombardovať nepretržitou neverbálnou komunikáciou alebo neverbálnymi náznakmi navádzajúcich otázok s obvineniami, a to šarádovým alebo postupným spôsobom. To je pre nich obzvlášť jednoduché, ak majú k dispozícii ďalších, napríklad rodinných príslušníkov cieľovej osoby, ktorí spolupracujú a používajú rovnaké náznaky a podnety prostredníctvom neverbálnej komunikácie.
Za niekoľko dní, mesiacov a rokov môže osoba zistiť, kedy iní v jej okolí naznačujú veci prostredníctvom neverbálnej komunikácie obvinení.
Na takúto neverbálnu komunikáciu by orgány činné v trestnom konaní mohli nepretržite využívať zamestnancov v civile na verejnosti. Ak sa to bude robiť nepretržite počas niekoľkých mesiacov a rokov, cieľová osoba nakoniec rozpozná naznačené/navrhnuté falošné obvinenie. Opäť to platí najmä vtedy, ak sa na rovnakých náznakoch falošných obvinení zúčastňuje rodina, priatelia alebo iní ľudia v komunite.
A falošné obvinenia spôsobujú osobe utrpenie a hnev. Časom sa náznaky a návrhy falošných obvinení môžu stať mučivými. Ľudia, ktorí sú šikanovaní, zažívajú podobné falošné obvinenia.
V snahe zastaviť narážky a podnety, ktoré spôsobujú duševné utrpenie, môže človek na narážky a podnety reagovať a povedať, že sa nedopustil činu, o ktorom sa domnieva, že naň narážky narážajú. A práve takto by mohli vyšetrovatelia vyprovokovať falošné sebaobvinenie; pomocou narážok dostať do mysle cieľovej osoby podrobnosti’a potom jej spôsobiť utrpenie, aby ju prinútili vysloviť podrobnosti.
Existujú aj iné situácie, v ktorých sa cieľová osoba cíti taká trýznená, že by sa dokonca mohla falošne priznať k niečomu, čo nespáchala. Väčšina ľudí sa už ocitla v situácii, keď od nich iná osoba chce, aby povedali niečo, čo nechcú. Často sa stáva, že jedna osoba chce, aby druhá osoba povedala, že sa v niečom mýlila. Neustále otravovanie jednou osobou môže viesť druhú osobu k tomu, že povie: “Poviem, že som sa mýlil, ale nie preto, že sa mýlim, ale len preto, aby si bol ticho.”
Trýznivé Zersetzung a podobné stratégie by mohli viesť k rovnakým falošným priznaniam. Platí to najmä vtedy, ak polícia, FBI alebo iní používajú náznaky a návrhy násilia. Na takéto náznaky a návrhy násilia by sa mohla použiť aj tá istá neverbálna komunikácia, ktorá bola opísaná predtým.
Veľká časť vyššie uvedenej diskusie sa spomína preto, lebo je známe, že polícia, FBI, prokurátori a iní štátni úradníci by sa mohli dopustiť vážneho zla voči iným ľuďom a ľudia, ktorí sú potenciálnymi cieľmi (spravodliví ľudia, o ktorých sa zmieňuje Ježiš, ktorí sa stávajú cieľmi zlých ľudí), by si mali byť vedomí takýchto potenciálnych stratégií. Štúdia s názvom “Vládne pochybenia a usvedčovanie nevinných: Úloha prokurátorov, polície a iných orgánov činných v trestnom konaní” opisuje, že mnoho ľudí sa falošne priznalo k trestnému činu kvôli hrozbe násilia, aby boli neskôr oslobodení. Je potrebné mať na pamäti, že takéto hrozby násilím nemusia byť vyslovené priamo na cieľ. Náznaky, návrhy, neverbálna komunikácia a iné vyššie uvedené stratégie nedotknuteľného mučenia by mohli dosiahnuť rovnaký účel.
Ukázalo sa, že subjekty ako FBI a potenciálne miestne orgány činné v trestnom konaní prekračujú svoje právomoci a poškodzujú Američanov. Preto sú potrebné federálne zákony proti mučeniu vo vnútri Spojených štátov.
ČÍTAJTE: Úradník EÚ prirovnáva ‘dezinformácie’ k ‘vírusu,’ žiada prísnejšiu cenzúru online