Ak sa zdá, že Františkov pontifikát sa blíži k svojmu nešťastnému koncu, čoraz viac katolíkov si kladie otázku, či sa vôbec začal.
Čiastočná rezignácia nie je rezignácia, tvrdí sa.
Iní sa domnievajú, že Benediktova’rezignácia bola podaná pod nátlakom, a teda bola neplatná podľa ustanovení kánonu 188 Kódexu kánonického práva, ktorý zneplatňuje rezignácie podané z “vážneho strachu”
Ďalší tvrdia, že rôzne nezákonné sprisahania pred koncilom, ktoré zosnovala tzv. svätogalská mafia, zneplatnili výsledky následnej voľby.
Arcibiskup Carlo Maria Viganò nedávno podporil “tézu Cassiasiacum,” biskupa Guérarda des Lauriers, podľa ktorej zlyhanie zvoleného kardinála Jorgeho Bergoglia, ktorý nechcel šíriť katolícku vieru, vytvorilo prekážku, ktorá mu zabránila, hoci bol materiálne platne zvolený, formálne sa ujať pápežského úradu.
Všetky tieto argumenty vyvolali veľkú diskusiu a zhromaždili čoraz viac priaznivcov, ktorí považujú možnosť predĺženého neobsadenia Petrovho stolca za prijateľnejšiu ponuku ako obsadenie stolca niekým, koho považujú za sériového heresiarchu.
Ale jeden argument, o ktorom sa málo uvažovalo, vyvoláva azda najviac pochybností o platnosti Bergogliovho pápežstva: tvrdí, že samotná voľba bola neplatná pre zjavné porušenie cirkevného práva.
V roku 1996 pápež Ján Pavol II. promulgoval apoštolskú konštitúciu Universi Dominici Gregis, ktorá úplne prepracovala a nahradila právo upravujúce pápežské voľby: stanovuje právo v podobe 92 noriem, ktoré upravujú každý detail konkláve od okamihu uvoľnenia apoštolského stolca až po prijatie a vyhlásenie nového pápeža.
Voľby, ktoré sa neriadia konštitúciou, sú neplatné:
Ak by sa voľba uskutočnila iným spôsobom, ako je predpísaný v tejto konštitúcii, alebo ak by sa nedodržali podmienky, ktoré sú tu stanovené, voľba je práve z tohto dôvodu neplatná, bez toho, aby bolo potrebné vyhlásenie v tejto veci; v dôsledku toho nezakladá žiadne právo tomu, kto bol zvolený (norma 76).
Čítajte: Pápežovi Františkovi zostáva menej ako 72 hodín života: najnovšie správy
Zrejmý problém konkláve z roku 2013 sa týka normy 37, ktorá výslovne stanovuje, že voľba pápeža sa nemôže uskutočniť, ak neuplynulo celých 15 dní od uvoľnenia Svätej stolice. Rezignácia pápeža Benedikta’vstúpila do platnosti 28. februára 2013 o 20.00 hod, takže konkláve sa preto nemohlo zákonne začať skôr ako 16. marca; František však bol “zvolený” 13. marca, v druhý deň konkláve, ktoré sa začalo o štyri dni skôr.
Jediná výnimka z povinnej 15-dňovej čakacej lehoty platí v situácii, keď sú vo Vatikáne prítomní všetci kardináli voliči: “napriek tomu sa kardinálskemu kolégiu udeľuje fakulta posunúť začiatok konkláve, ak je jasné, že sú prítomní všetci kardináli voliči” (norma 37). (Túto úpravu noriem konkláve zaviedol Benedikt XVI. krátko po tom, ako oznámil svoju pripravovanú rezignáciu)
Oznámenie o Benediktovej”rezignácii bolo podané viac ako dva týždne pred jej vstupom do platnosti, takže kardináli sa mohli v relatívnom pokoji pripraviť na príchod do Ríma.
Nedočkaví začiatku konkláve sa 8. marca dohodli, že voľbu predbehnú. Mali by na to plné právo, keby boli všetci prítomní, avšak dvaja z nich chýbali: indonézsky kardinál Julius Darmaatmadia a škótsky kardinál Keith O’Brien.
Dôvod, ktorý uviedol kardinál Darmaatmadia – ktorý je stále nažive – pre neúčasť, je úplne nepresvedčivý: tvrdil, že jeho slabý zrak by mu neumožnil zúčastniť sa na konaní. Norma 40 umožňuje, aby sa kardinál nezúčastnil na voľbe pápeža z dôvodov “zjavnej choroby”, ale to musí byť “potvrdené pod prísahou lekárov” a “potvrdené väčšinou voličov”; nezdá sa, že by kardinál Darmaatmadia poskytol potrebné čestné vyhlásenia, ktoré by ospravedlnili zanedbanie jeho slávnostnej povinnosti zúčastniť sa na konkláve.
Ale aj keby tak urobil, zdá sa byť zrejmé, že slabý zrak nepredstavuje druh choroby, ktorá ospravedlňuje neúčasť. Normy 64 - 67 konštitúcie totiž ustanovujú kardinálov Infirmarii, ktorí majú pomáhať chorým a práceneschopným a ktorí sú oprávnení preberať hlasy od každého kardinála, ktorý sa nemôže zúčastniť v Sixtínskej kaplnke, a tiež vypĺňať hlasovacie formuláre za takých kardinálov, ktorí pre slabosť nemôžu písať.
Kardinál Darmaatmadia by teda bol schopný zúčastniť sa na konkláve, zúčastniť sa na ňom a hlasovať; na základe žiadnej možnej analýzy nestratil schopnosť zúčastniť sa, ako tvrdil.
Neúčasť kardinála O’Briena je ešte neospravedlniteľnejšia. Dňa 23. februára, päť dní pred tým, ako mala Benediktova’rezignácia nadobudnúť platnosť, noviny Observer&em> v zjavnej snahe vyvolať okolo konkláve škandál, a tak narušiť voľbu Benediktovho’nástupcu, uverejnili hanlivé obvinenia proti O’Brienovi, ktorý bol nútený vzdať sa funkcie arcibiskupa Sv. Andrews a Edinburghu a na základe rastúceho tlaku médií následne uviedol “osobné dôvody” svojej neúčasti na konkláve.
Kolegium kardinálov sa mohlo domnievať, že pre Cirkev bude lepšie, ak sa kardinál O’Brien nezúčastní na voľbe; predkonkláve slávnostná prísaha obsiahnutá v norme 53 však obsahuje sľub, že kardináli buď jednotlivo, alebo ako skupina nikdy “neposkytnú podporu alebo priazeň akémukoľvek zasahovaniu, opozícii alebo akejkoľvek inej forme intervencie, ktorou by svetské orgány akéhokoľvek rádu a stupňa alebo akákoľvek skupina ľudí či jednotlivcov chceli zasahovať do voľby rímskeho pápeža.”
Norma 80 zakazuje pod hrozbou automatickej exkomunikácie každému kardinálovi, aby sa snažil dať silu akýmkoľvek “možným formám zasahovania”, ktorých cieľom je ovplyvniť voľbu pápeža. Ťažko sa vyhnúť záveru, že kardinálske kolégium kolektívne kapitulovalo pred vonkajším zasahovaním, ktoré viedlo k bezprecedentnej neúčasti kardinála na konkláve kvôli mediálnemu tlaku a k jeho vylúčeniu z reálnej možnosti voľby; či zhromaždeným kardinálom ako orgánu vznikla automatická exkomunikácia v dôsledku toho, že dali účinok Observeru’“vetu”, je zaujímavá kánonická otázka.
Norma 40 upravuje situáciu, keď kardinál s hlasovacím právom odmietne vstúpiť do Vatikánu, aby sa zúčastnil na voľbe (fakticky ide o situáciu kardinálov Darmaatmadia a O’Briena). V takom prípade môžu zvyšní kardináli pokračovať vo voľbe bez toho, aby čakali na príchod neprítomného kardinála. Norma 40 však neumožňuje skrátiť minimálnu 15-dňovú čakaciu lehotu stanovenú normou 37, ide o ustanovenie, ktoré ich zbavuje povinnosti čakať dlhšie ako týchto 15 dní.
Nezávisle od toho je nesporným faktom, že 8. marca 2013 neboli prítomní všetci kardináli voliči, a tak jednoducho nebolo v moci zostávajúcich zhromaždených kardinálov predvídať konkláve. Kardináli Darmaatmadia a O’Brien neprestali byť voličmi, pretože sa rozhodli nezúčastniť sa na konkláve, a kolégium kardinálov nemalo žiadnu právomoc zbaviť ich štatútu voličov (norma 35).
Konkláve sa skončilo “voľbou” kardinála Bergoglia tri dni pred jeho zákonným začiatkom, a tak by sa zdalo, že voľba Františka bola preto neplatná.
Tento záver podporuje aj norma 34, ktorá vyhlasuje za neplatné všetky “úkony, ktoré by si akýmkoľvek spôsobom dovolili zmeniť predpisy týkajúce sa volieb alebo kolégia voliteľov”, a záverečné slová ústavy, ktoré vyhlasujú za “úplne neplatné všetko, čo urobila akákoľvek osoba, bez ohľadu na svoju právomoc, vedome alebo nevedome, akýmkoľvek spôsobom v rozpore s touto ústavou.”
Voči tomu, čo sa zdá byť úplne nezákonným konkláve, niektorí tvrdili, že jeho následné “pokojné všeobecné prijatie” celou Cirkvou nejakým spôsobom udelilo Bergogliovi práve tú legitimitu, ktorú jeho nekanonické zvolenie nemohlo; František síce nebol platne zvolený za pápeža, tvrdí sa, ale keďže ho katolícky svet ako takého prijal, jeho zvolenie sa tým legitimizovalo, a tak je teraz predsa len pápežom.
Odhliadnuc od toho, či v skutočnosti došlo k pokojnému všeobecnému prijatiu Františka, je toto tvrdenie veľmi problematické, pretože spôsobuje, že k voľbe pápeža dochádza inak ako tajným hlasovaním a inými osobami ako kardinálmi: to ústava výslovne zakazuje. Bez ohľadu na to, či sa tento princíp legitimizácie pasívnym prijatím mohol uplatniť v predchádzajúcich obdobiach, ako postulovali niektorí teológovia z minulosti, teraz to už jednoducho nie je možné.
Netrpezlivosť, ktorú prejavilo kardinálske kolégium v roku 2013, nám, zdá sa, bohužiaľ zanechala nielen pochybného pápeža, ale aj vážny problém, ako zabezpečiť, aby ďalšie konkláve neviedlo k ďalšiemu pochybnému výsledku, tentoraz v dôsledku prítomnosti voliteľov vymenovaných niekým, kto nemal vôbec žiadnu právomoc ich vymenovať.